“Tu si môžete zložiť tašky!… Kto nám to ešte chýba?… Môžete si už posadať do autobusu! …“ Tak takéto slová a mnohé im podobné, sa ozývali pred železničnou stanicou v Kraľovanoch, v piatok 19. 3. 2010. Pre mnohých to nebol len taký obyčajný deň. Bol to deň, kedy sa začal víkendový rozvojový seminár, na ktorý sme sa s obrovským nadšením prihlásili. A tak sme teda nasadli do autobusu, a už sme aj frčali do Zázrivej. Keď sme dorazili pred jedáleň základnej školy, škerila sa na nás Majka, (vtedy ešte s neznámou tvárou), ktorá nás privítala a pozvala na večeru. Keby ste videli tú radosť, keď sa povedalo slovo večera. Ešte väčšiu radosť sme však mali, keď sme konečne videli našich zahraničných priateľov. Ani jesť sme vtedy nepotrebovali. No napapkali sme sa. Už pri tejto našej prvej večeri, na základe hluku, ktorý sa rozliehal celou jedálňou, bolo všetkým jasné, že zo seminára odíde v nedeľu skvelá partia. Program, ktorý bol pre nás pripravený, bol skvelý. Od randenia, cez diskusie, workshopy, kenský čaj, filmy, spievanie na svätej omši, (ktoré nebolo až tak celkom pripravené), až po lúčenie, ktoré bolo pre väčšinu z nás obtiažne. Myslím si, že každý z nás, ktorý sme na smeninári boli, si v programe našiel niečo svoje. A ak nie, (čo sa iste nemohlo stať), tak si aspoň užíval kúsok africkej atmosféry. A to tiež nie je malá vec, poznávať srdce černocha, ktorého jazyku možno ani nerozumieš. Z toho teda vyplýva, že jazyk pre nás nebol žiadnou bariérou. A o tom sme sa presvedčili aj v sobotu v noci. Keď už všetci boli vo svojich izbietkach, na chodbe sa stretla veľmi zaujímavá partia…. Traja milý ľudkovia, ktorých Janchi vyhodil z kuchynky, preto že robili veľký hluk, Janchi, Abdie a ja. Janchi sa po chvíľke beznádejného presviedčania aby sme šli spať vzdal, a pobral sa spať. My, sme samozrejme ešte ostali na chodbe, veď noc bola ešte mladá . Na kus reči prišla aj Evelyn, ktorá však bola unavená, a preto šla spať. Po chvíľke tlmeného chichotania Abdieho napadlo, aby sme šli do kuchynky, aby sme nezobudili ostatných (za čo nás Janchi na druhý deň pochválil). A tak sa aj stalo. No nevinného rozprávania v kuchynke sa nakoniec vykľul nočný workshop, kde sme si vyrábali prstene a masajské kruhy, ktoré nás naučila robiť Evelyn. Zaujímavé bolo, že Abdie ich robiť nevedel, to asi preto, že bol muž. Popritom sme sa rozprávali, spoznávali a rehotali. Zrazu niekomu z nás napadlo pozrieť sa na hodinky. Keď sa Abdinko dozvedel, že už sú tri hodiny v noci, chytil sa za hlavu a nemohol veriť vlastným ušiam. A tak, keď sme dokončili svoje výrobky pobrali sme sa spať. Ale to bolo už takmer 3:45. Vtedy nám to ešte nevadilo, ale keď sme ráno vstávali, bolo to pre nás oveľa horšie. No ani jednu prebdetú sekundu s Abdiem sme neoľutovali. A už tu bola nedeľa, ktorá sa niesla v znamení odchodu domov. Každý z nás si v srdci odniesol predovšetkým Abdieho a Evelyn, ktorý nás nielenže prijali ako svojich priateľov, ale nám svojim správaním k nám naplnili srdce túžbou po Afrike. Čaro tohto seminára nebolo však len v tom, že tam s nami boli Abdie a Evelyn (no samozrejme aj to bolo pre nás plnohodnotným obohatením), ale aj v tom, že sa tam stretli ľudia, ktorý majú srdce zapálené láskou, ktorá ich budí k ochote pomáhať úplne neznámym ľuďom. A tak verím v to, že na budúcom seminári sa stretneme opäť v hojnom počte a spojíme svoje sny do jedného: Mať srdce plné lásky pre iných. Dominika O.
Fotky >>> http://picasaweb.google.sk/dobranovina/RozvojSeminarMarec2010# <<<
RSS