1. Ako sa voláš? Čo bolo na začiatku Tvojej cesty do Kene? Aká bola Tvoja motivácia byť dobrovoľníčkou? Prečo si sa rozhodla darovať čas, schopnosti a seba pre iných?
Hamjambo rafiki wangu! Ahojte priatelia. Volám sa Andrea a som z Popradu. Len nedávno som sa vrátila z Kene, mestečka Nyeri, kde som strávila tri letné mesiace ako dobrovoľníčka. Už pradávno- od môjho detstva som mala v srdci veľkú túžbu po Afrike a môj sen sa splnil. Po štyroch rokoch práce s rómskymi deťmi som sa rozhodla zájsť viac na juh a venovať svoj čas a schopnosti africkým deťom v Keni. Hovorí sa, že kto dáva, tomu bude dané, tak bolo a je aj so mnou….šla som do Afriky dávať, no odniesla som si v srdci viac než som priniesla… 

2. V čom sú ľudia v Keni odlišní od našich ľudí na Slovensku?
Prvý deň v Nairobi….Do Nairobi sme pricestovali ešte pred svitaním, Danielka nás prišla vyzdvihnúť, cestou autom z letiska sme v tme stretávali siluety ľudí…ponáhľali sa do práce. Keď sme sa šli cez deň prejsť po okolí South B, bol to skutočný zážitok…ľudia! Boli všade. Stáli popri ceste a rozprávali sa, alebo len tak pozerali kto prejde okolo, iní zase stáli pri svojich skromných predajných stánkoch…ponúkali takmer všetko…ovocie, drevené uhlie, načierno napálené DVD, secondhand oblečenie, topánky, živé sliepky…Tomu sa hovorí malí podnikatelia: tovar, ktorý kúpia na trhovisku za lacný peniaz, predajú na ulici o pár šilingov drahšie. Z toho vyplýva, že zarobia tých pár šilingov… Takmer všetci ľudia, ktorých na ulici stretávame bývalú v slume, možno ste už počuli o týchto „nadštandardných“ obytných štvrtiach…Na neuveriteľne malom pľaci žije neuveriteľne veľa ľudí. Domčeky sú z vlnitého plechu, je to väčšinou jedna miestnosť, v ktorej žije celá rodina…bez elektriny, vody, WC. Namiesto podlahy majú udupanú hlinu a varia na otvorenom ohni…Aby rodina mala čo jesť, musí matka, otec zarobiť denne zopár šilingov… teda nikdy sa nevie, čo bude zajtra, hlavné, že dnes je v hrnci trochu kukuričnej múky na ugali – kukuričnú kašu (výroba je jednoduchá… kukuričná múka sa zmieša s vodou a uvarí sa). Môj dojem: úplne bez chuti, ale dá sa zjesť.
Napriek tomu, že veľká väčšina Keňanov žije vo veľmi skromných podmienkach, uvedomujem si, že sú šťastní. Je to zvláštne, nemajú takmer nič a možno práve preto dokážu oceniť to málo, čo im život ponúka…strechu nad hlavou, skromné jedlo, zdravie…

3. A čo deti? Aký život majú deti v Keni?
„Detí ako smetí“ toto tvrdenie platí v Keni na 100 percent. Deti sú všade. Tie najmenšie si mamy nosia v malých uzlíkoch na chrbte kdekoľvek idú. Len tak mimochodom, detský kočiar sa mi za tie tri mesiace nepodarilo v Keni zahliadnuť. Veď, ktorý kočiar alebo kolíska je lepšia ako vlastná mama? Niekedy sa malé deti len tak voľne „povaľujú“ na zemi v blate hneď vedľa stánku s ovocím alebo inými drobnosťami, ktorý vlastní ich mama, otec.. Čas si krátia jednoduchou hrou s blatom, kamienkami, pohodenými kúskami dreva… Väčšie deti- školákov stretávame ráno a popoludní, keď sa vracajú zo školy… sú upravené. Na rozdiel od našich detí, všetky kenské deti chodia do školy v školských uniformách. Chlapci v krátkych nohaviciach, košeli s kravatou a svetríku, na nohách majú podkolienky a vyčistené čierne topánky, dievčatá namiesto nohavíc sukienky…kto by povedal, že pochádzajú zo slumu? Možno len nejaká tá diera na lakti, alebo na nohaviciach.
Učia sa od rána 8:00 do 16:00 popoludní. Sú veľmi cieľavedomé a svedomité. Už malé deti si uvedomujú, že len vďaka vzdelaniu sa im môže v budúcnosti podariť nájsť si prácu a zarobiť si na chlieb… Ináč sú ako tie naše, živé, hravé, úprimné. Hračky nemajú žiadne, teda okrem tých, ktoré si sami vyrobia alebo nájdu na ulici alebo smetisku: plastové fľaše, pneumatiky, lopty vyrobené z igelitových sáčkov…Voľný čas trávia v slume pred domčekmi, kde je žalostne málo miesta na hranie a aj možností, často teda utekajú na ulicu, kde je to často veľmi nebezpečné, no na druhej strane možno sa im podarí „pozháňať“ aj nejaké jedlo…mnohí z týchto takzvaných streetboys končia pri žobraní, drogách, krádežiach… Ešteže existujú projekty- centrá pre deti z ulice. Navštívili sme viaceré z nich a musím povedať, že robia nezastupiteľnú prácu. Deti majú čo jesť, majú vzdelanie, majú sa kde hrať…tí čo nemajú rodinu, majú strechu nad hlavou. Vďaka mnohým projektom deti dostávajú novú šancu, nádej na budúcnosť. 

4. V čom spočívala Tvoja práca?
Pracovala som v jednom z takýchto záchranných centier (Rescue Centre). Nachádza sa v mestečku Nyeri, ktoré je 180km vzdialené od hlavného mesta Nairobi. Nyeri má okolo 75 tisíc obyvateľov a leží neďaleko najvyššej hory Kene – Mount Kenya a pohoria Aberdare s charakteristikou dažďového pralesa. Klíma je tu počas celého roka príjemná, teda až na obdobia dažďov, kedy prší a prší a čvachtáte sa po členky v červenom blate. Je všade a je ho veľa..
Náš projekt St. Marys Rescue Centre sa nachádza neďaleko slumu Majengo kde žije väčšina obyvateľov mesta. Aj naši chlapci – juniori pochádzajú zväčša odtiaľto. Je ich 180 vo veku od 4 do 20 rokov. Ja, spolu s mojou „spolubojovníčkou“ Katkou Farkašovou sme dostali za úlohu venovať sa tým najmenším. Bývame v malom skromnom domčeku priamo v projekte, takže naša práca nebola časovo ohraničená. 
Ráno o 8:30 vyrážame do „vyrovnávacej triedy“ – ktorá funguje priamo v projekte. Deti, ktoré majú vážne problémy so zaradením do klasickej základnej školy, tu majú možnosť dobehnúť to, čo zameškali. Problémy majú hlavne s čítaním, písaním a angličtinou. Spolu s Katkou pomáhame učiteľke Pauline s asi 25 deťmi. Ja sa venujem individuálne tým najslabším, ktorí majú najvážnejšie problémy. Počas školských prázdnin- v Keni sú v auguste- som doobeda chodievala spolu s Carlosom- sociálnym pracovníkom do slumu, navštevovať rodiny našich juniorov…). Po doobedňajšom vyučovaní nasleduje obedňajšia prestávka. Deti s umelohmotnými miskami stoja v rade na gederi- varená fazuľa s kukuricou. My si niekedy dáme s nimi, no každý deň jesť túto lahôdku je nad moje sily. Poobede máme chvíľu voľna. O 16-tej pokračujeme v práci s deťmi, hráme sa. Pexeso, puzzle, loptové hry, výtvarné aktivitky…O 18-tej hodine máme spoločnú večeru – ugali s kapusou. Je to chutné, tak sme si zvykli večerať každý deň s deťmi.

Po večeri znova štúdium, takzvaný preptime. Všetci, od najmenšieho školáka až po najväčšieho, sa zhromaždia v jedálni. Pod pazuchou si nesú školské knihy a zošity a ide sa na domáce úlohy a samoštúdium. Niektorí malí chalani odchádzajú s nami do vedľajšej budovy, kde sa s nimi každý večer učíme – pučíme…O 20:30 beriem gitarku a odchádzame do Dorm – spoločná spálňa, kde nás už čaká Regina a naši najmenší- škôlkári jubilii (Regina je „stará mama“. Má 180 vnúčat – najmenších chlapcov v centre a všetci ju milujú). Posadáme si s deťmi na postele a zaspievame pár piesní: Aleluja šabalaba, This is the day, Boh ťa miluje, Ty si najvyšší… Mali by ste počuť ako kenské deti spievajú po slovensky! Sú úžasní. Pred večierkou sa ešte spolu pomodlíme, poďakujeme Ježišovi za slnko, ugali, školu, starú mamu… A už sa len umyť a hajde do postieľok. Sú to pre mňa asi najmilšie chvíle strávené s deťmi…. 

5. Čo si si z Kene priniesla?
- Čo mi dala Keňa? Veľa! Chudobní ľudia mi ukázali čo to znamená spoliehať sa na Božiu prozreteľnosť, dôverovať a byť plný nádeje… Emily, dievčina, ktorú poznajú takmer všetci eRko dobrovoľníci je pre mňa vzorom tejto vďačnosti, nádeje a radosti.. Vďaka Emily!
- Zakúsila som, čo to znamená žiť v skromnosti, mať strechu nad hlavou, jesť to čo mi ponúknu a neokúňať sa…jednoduché bývanie, gederi, ugali…
- VIERA v Boha…Keňania, ktorí sú tvrdo skúšaný životom, vedia, čo to slovo znamená…Pre nás „lepšie situovaných“ sa viera často spája s istotami, ktoré nám život poskytuje…Čo však, keď všetky naše istoty padnú? …vtedy sa ukáže či máme vieru. Toto mi dokázali ľudia, rodiny zo slumu, ktoré som navštívila. Oni majú pravú vieru, ktorá stojí jedine na Bohu… 

6. Ak by si sa mohla ešte raz rozhodnúť, išla by si opäť?
Určite sa do Afriky, možno aj do Kene, vrátim…teda pracujem na tom, myslím že tam mám určité svoje poslanie…nič mimoriadne, len byť jednou z nich, žiť život uprostred tých, ktorí sú Bohu najmilší…

7. Ako by ste chceli využiť túto skúsenosť?
Uvidíme
Nateraz, určite pri mojej práci s rómskymi deťmi, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia…veď Keňa nie je tak ďaleko.