Barborka Mináriková: Misia sv. Jána, Barberton, JAR

Učila som náboženstvo. Bola som obyčajná katechétka, ktorá prežívala krízu v štvrtom roku učiteľskej praxe, a nevedela som, ako ďalej. No vedela som, že takto to ďalej nejde. Cítila som, že to chce zmenu, no nevedela som akú. Okrem toho prišla na mňa i kríza vo farnosti. Nechcela som utiecť, ale vedela som, že je treba odísť pre pokoj svoj i ľudí okolo mňa. Tak celý môj misijný a dobrovoľnícky príbeh začal. Na počiatku stálo povolanie z Neba.

Žiakov na základnej škole na predmete, ako je náboženstvo, len ťažko niečím zaujať. Jedna z vecí, ktorá fungovala, bolo pozeranie nejakého zaujímavého filmu. Dokumenty obľúbené neboli – okrem jedného – Anjeli. Príbeh o misionárke Františke žijúcej v ďalekej Afrike a príbehy „jej detí“ v Misii sv. Jána – HIV pozitívnych detí. Pri tomto filme zmĺkli aj deviataci a ja sama som ho mohla pozerať aj stokrát. A párkrát práve po jeho skončení som si len tak v duchu povedala: „Keby prišla ponuka ísť sem, idem.“
A ona prišla a bola to výzva, na ktorú existovala len jedna odpoveď: „Tu som, pošli mňa.“
A tak prišiel výberový víkend, po ňom dva prípravné so Zuzkou a Danicou z eRka a mohli sme letieť. Boli sme traja – Miško, jediný chlap našej výpravy; Sima a ja. Keď nás v auguste priviezli naši najbližší na letisko, nemali sme predstavu do čoho sa púšťame a možno to tak bolo lepšie. Čakalo nás 9 mesiacov odlúčenia od rodiny a priateľov v Juhoafrickej republike, na opačnom konci zeme, ale vedeli sme, že je to Božia vôľa, že to On nás vybral a pomôže nám to zvládnuť.

V Afrike nás netrpezlivo čakala sestra Františka, ktorá tam pôsobí už niekoľko rokov a pre ktorú sa Misia sv. Jána stala domovom. Spolu s ňou nás s radosťou privítali aj deti a ďalšie dve sestry Anece a Denise z Ameriky a sestra Rheena z Indie. Miesto, na ktoré sme prišli bolo očarujúce – suchá ale nádherná príroda bola všade okolo nás.
Misiu tvorí niekoľko budov, v ktorých bývajú deti, sestry a pracovníci misie a domček pre dobrovoľníkov, teda ten náš. O toto miesto sa vzorne starajú Kasoka a Bongani – černosi, ktorí sa stali našimi priateľmi a pomocníkmi. Smerom na Barberton – mestečko, v ktorom sme pôsobili – sa vypínali krásne hory, a tak si stačilo sadnúť na schody, ktoré viedli do kostola a mali sme pred očami krásny pohľad. Ešte aj dnes si ho viem detailne predstaviť, keď zavriem oči, presedeli sme tam naozaj veľa času. Vedeli sme sa tam rozprávať, modliť, plakať i smiať sa. A tá nádhera okolo nás vždy pôsobila tak krásne upokojujúco.

Prečo sme tam vlastne boli vyslaní? Našim hlavným poslaním bolo ísť medzi mladých v malom mestečku Barberton – pracovali sme s nimi v dvoch farnostiach a v centre, kde sa deti bez rodičov chodili na obed najesť a mladí dobrovoľníci sa im venovali. Hlavným problémom Južnej Afriky je nielen chudoba – je to predsa jedna z najvyspelejších krajín afrického kontinentu – ale najmä zákerná choroba AIDS. Znásilňovanie, nevera, nesprávne hodnoty života – to všetko spôsobuje, že sa táto choroba šíri veľkou rýchlosťou. Aby deti mali zmysluplne využitý čas a aby sa im viac rozprávalo o hodnotách – k tomu sme mali vhodným spôsobom motivovať mladých – lebo len nová generácia môže narastajúci trend zmierniť. Preto sme prichádzali medzi nich a snažili sa im odovzdať niečo, čo praktizujeme u nás doma – povedať im niečo o stretkách, ako deťom vyplniť ich čas, ako rozvíjať ich dary a talenty, aby zistili, že i napriek chudobe sú osobnosťami, z ktorých môžu vyrásť ľudia, ktorí môžu zmeniť budúcnosť svojho národa. Áno, bol to možno príliš nadnesený sen – taká kvapka v mori – ale keby nebolo kvapiek, nebolo by ani mora. Tak sme to predsa skúsili. Mladí nás zo začiatku prijímali ťažko – boli sme bieli a bieli ich starým rodičom dosť ublížili. Ale našli sme si priateľstvá – a tiež zopár ľudí, ktorí pochopili našu myšlienku – ťažko splniteľnú, najmä preto, že pre nich dobrovoľnícka práca, za ktorú nič nedostanú, je náročnou požiadavkou, predsa musia z niečoho žiť – ale, napriek všetkému, snažili sme sa byť dobrými nástrojmi v Božích rukách. Venovali sme im svoj čas, ktorý je tým najväčším darom pre tamojších ľudí, tiež svoje skúsenosti i vedomosti a oni tiež veľmi obohatili nás. Spoznávali sme ich kultúru, ich životy a naučili sme sa, že my Európania máme byť za čo vďační.

Druhou časťou našej „práce“ bola práca s deťmi v misii. Žije ich tam okolo tridsať – sú to siroty alebo deti, ktoré odvrhla rodina a nemajú kde byť. Tiež deti, o ktoré sa ich matky nestarali a skončili v nemocnici, kde nie je liek na ich chorobu. Keďže o ne nemal nikto záujem, ujali sa ich sestry sv. Františka, ktoré pre ne žijú a dávajú im možnosť prežiť pár krásnych rokov na zemi, hoci ich život nemusí byť dlhý, keďže na AIDS neexistujú lieky. Majú predsa právo na zmysluplné prežitie svojho detstva.
S deťmi sme spočiatku trávili čas, ktorý sme si naplánovali, stretká s nimi – so siedmimi školákmi, ale i škôlkarmi. Pridali sa k tomu i hodiny scénického tanca, prežívanie svätých omší každú sobotu podvečer, neskôr hodiny gitary a nácvikov piesní a po čase, keď sme si vytvorili systém v našej práci i živote, sme s nimi trávili každú voľnú chvíľu. Stali sa našimi najbližšími – tými, ktorí nás vedeli rozosmiať a dodať nám silu kráčať ďalej a nevzdávať sa. Áno, tie choré deti často dávali silu nám. Ich viera, že sa raz nájde liek, nám deň čo deň pomáhala rásť v našej maličkej dôvere Bohu. Ich prijatie skutočnosti, že asi zomrú skôr, ako stihnú vyrásť, nás učilo prijímať všetky ťažké dni, v ktorých sme mali chuť zbaliť si veci a odletieť domov. Ich objatie nahrádzalo objatie našich blízkych, a tak sa z nás stala veľká rodina. Práca s deťmi v misii už nebola pre nás prácou, bol to náš život. Keď sa nám niečo nepodarilo s mladými alebo deťmi v Barbertone, keď sme necítili spätnú väzbu od nich, prišli sme „domov“, kde nás deti vyobjímali a my sme hneď pocítili, že náš spoločne strávený čas má pre nás i pre nich neopísateľnú hodnotu.

Po príchode domov sa ma pri rôznych prezentáciách ľudia často pýtali, či sme za našu prácu niečo dostali. Áno, dostali sme a dostávame dodnes. Mali sme možnosť stráviť dlhý čas v prekrásnej krajine, ktorá je v zime síce suchá, ale v lete, ak Pán požehná dážď, a za našej prítomnosti ho požehnal, sa všetko krásne rozzelená. Mali sme možnosť vidieť veľký kus z tejto krásnej prírody, navštívili sme množstvo krásnych miest, ktoré by sme inak nikdy nemohli vidieť na vlastné oči. Zakúsili sme prijatie ľudí, naučili sa, čo je vďačnosť i pokora, ktorú sa učíme žiť každý deň. Naučili sme sa, že sila sa prejavuje v slabosti a že, keď sa vložíme do Božích rúk, všetko sa stane možným. Prežili sme Vianoce, počas ktorých bolo 42 stupňov v tieni, a zažili sme, čo je to skutočné teplo . Od maličkostí, ktoré človek tu nikdy neuvidí a nezažije až po veľké dary a zázraky, ktoré sa diali denne okolo nás. Nie vždy sme vstávali s úsmevom na tvári a plní elánu do nového dňa. Veľa rán sa začínali smútkom a túžbou ísť domov, ale aj to nás učilo pokore, odovzdanosti a vernosti. Nestali sa z nás hrdinovia, ani sme nevytvorili nič veľkolepé, ale získali sme stonásobne viac. Naučili sme sa, že smrť je prechodom do večného života a aj keď k nej patria slzy a bolesť, na prvom mieste stojí radosť z toho, že nás Pán prijíma do svojho náručia.

Do konca života budem eRkárom, sestre Františke i mojim spolubojovníkom – Miškovi a Sime – vďačná za neuveriteľných 9 mesiacov môjho života. Nikdy svoje rozhodnutie neoľutujem a verím, že sa mi raz podarí vrátiť do krajiny, ktorá sa stala mojim druhým domovom a v ktorej žije moja druhá rodina. A ak sa tak aj nestane, nevadí, pretože s mojimi anjelmi si raz opäť zatancujeme v nebi .

Barbora