1. Helka, čo bolo na začiatku Tvojej cesty do Kene? Aká bola Tvoja motivácia byť dobrovoľníčkou? Prečo si sa rozhodla darovať čas, schopnosti a seba pre iných?
Začiatok bol pri minuloročnom koledovaní. Vtedy som sa rozhodla, že by som sa rada zapojila do dobrovoľníckeho programu. Motivácia? Pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú a byť medzi ľuďmi, ktorí majú tak málo, ale predsa dajú tak veľa.

2. V čom sú ľudia v Keni odlišní od našich ľudí na Slovensku?
Ľudia sú na celom svete asi rovnakí, ale životné prostredie, ich situácia a podmienky v ktorých žijú ich robia odlišnými. Keňania sú veľmi priateľskí, milí a dobrosrdeční. Napriek tomu, aký je ich život ťažký, vedia sa radovať, usmievať a nestrácajú nádej. Ich viera v Boha je to najsilnejšie čo ich drží v tomto živote nad hladinou. Tým nechcem povedať, že sú najlepší. Určite sa nájdu aj zlí, ako v každej spoločnosti.

3. A čo deti? Aký život majú deti v Keni?
Deti v Keni sú ako deti všade na svete, ale s oveľa ťažším osudom. Sú hravé, veselé, úprimné a veľmi samostatné. To vďaka ich ťažkému životu. Život majú veľmi ťažký. Bojujú za každý deň, veľakrát oni sami si zaobstarávajú stravu a materiálne veci do školy.

4. V čom spočívala Tvoja práca?
Pracovala som vo VIP. Je to projekt pre deti ulice, tie ktoré sa ocitli na ulici kvôli ťažkej ekonomickej situácii v rodine, alebo po úmrtí jedného z rodičov, alebo kvôli tyraniu a veľakrát za cestou do lepšej budúcnosti. Lenže tieto deti to sami nezvládajú a na ulici sa dávajú do gangov, fetujú lepidlo, ktoré je lacnejšie ako chlieb, žobrú a častokrát aj niečo pokradnú. Deti sú privezené do projektu sociálnymi pracovníkmi, je im poskytnutá strava a aj veľmi jednoduché ubytovanie. Majú tam neformálnu školu dve hodiny denne, potom poobedne športové aktivity. Ja som bola s nimi počas vyučovania a potom som im až do večera pomáhala s úlohami a hrala som sa s nimi. A čo ich najviac tešilo, že si mohli niekomu vyliať dušičku. Čas strávený s nimi, si myslím, že zanechal hlboké stopy v nich aj vo mne.

5. Čo si si z Kene priniesla? 
To, čo my pobyt v Keni dal, sa nedá vyčísliť, ani veľmi opísať. Keď na to pomyslím, mám radosť v srdci. Dostala som veľký dar, ktorý ma naučil, že nesmieš strácať nádej.

6. Zážitkov si asi zažila až neuveriteľne veľa. Ktorý z nich bol taký najsilnejší?
Najsilnejší bol asi osobný vzťah s jedným chlapčekom, ktorý bol sirota. Mal veľmi ťažký osud. Babka a sestra mali TBC a on sa snažil im pomáhať. Preto par krát ušiel z projektu, aby mohol zbierať a separovať odpadky a tak im finančne pomôcť. Pri dlhšom rozhovore s ním nám obom slzy padali po líčkach. Pochopil, že škola a pobyt v projekte má zmysel pre jeho budúci život. Totiž vzdelanie je jediná vec, ktorá je istá záruka k lepšej budúcnosti. A napokon aj jeho sestra si vypomáhala umývaním nádob v malej vývarovni v slame.

7. Ak by si sa mohla ešte raz rozhodnúť, išla by si opäť?
Otázka je jednoznačná, odpoveď je: áno. Ale nie je to v mojich rukách. Ja len môžem dúfať, že v budúcnosti sa mi pošťastí byť opäť medzi týmito úžasnými ľuďmi.

8. Ako by ste chceli využiť túto skúsenosť?
Po návrate som mala rozhovor v Katolíckych novinách “REMENY” a v rozhlase. Budeme pokračovať v koledovaní aj tento rok a osobné stretnutie s tamojšími deťmi mi pomôže viac priblížiť naším deťom ich situáciu a životné skúsenosti.