11.7. 2011 som sa po prípravných víkendoch na Slovensku a orientačnom týždni v Nairobi vydala na 9hodinovú cestu do môjho cieľového pôsobiska, v ktorom som mala stráviť väčšinu leta. Projekt, ktorý Dobrá Novina pomohla miestnym sestrám Little Sisters of St. Francis rozbehnúť, a ku ktorému som mala aj ja pridať svoju kvapku, bola Škola sv. Františka pre hluchonemé deti v Chisare. Počas dlhej cesty som ako človek čeliaci neznámemu prešla všetkými možnými štádiami – od strachu, či obstojím v novom prostredí, cez pocit nadšenia z dobrodružstva, čo mám pred sebou, obdivovania nádherného prostredia plného zelene, až po úvahy o živote a jeho rozdielnych podmienkach. S mojím príchodom prišiel aj môj prvý šok. Vystúpila som z auta, ktorým ma vyzdvihli na autobusovej stanici v najbližšom meste Kitale, a už sa ku mne behom prirútilo asi 18 detí – väčšie, menšie, niektoré s veľkým úsmevom, niektoré so zvedavosťou v očiach, niektoré naťahovali ruku na privítanie, niektoré ma dokonca objali. Začali sa mi posunkovou rečou predstavovať a Janka, druhá dobrovoľníčka, ktorá tam už bola druhý týždeň mi prekladala. Nikdy som s hluchonemými deťmi nepracovala, neovládala som ich reč a ani oni moju. A pochopila som, že stojím pred úlohou, ako asi ešte nikdy- dokázať odovzdať kus seba a kus lásky len s minimálnym množstvom slov.

„Naše deti“, ako sme ich volali, boli malá, ale rôznorodá skupinka. Mali od 6 do 18 rokov, niektoré boli okrem sluchového postihnutia inak úplne zdravé, niektoré boli ešte aj fyzicky či mentálne postihnuté. Spájal ich neľahký osud, keďže postihnuté deti sú v Keni často považované za trest Boží alebo Božiu kliatbu, ale tiež ich spájali otvorené srdcia, s ktorými nás, aj naše nápady prijímali s neuveriteľným nadšením. Internátna škola, do ktorej začali chodiť, fungovala ešte len polroka a mnohé bolo veľmi jednoduché a zatiaľ len provizórne. V triedach sa učievali, jedávali a počas daždivých dní trávili aj voľné chvíle. Nemali v nich zavedenú elektrinu, takže so zotmením sa priblížil aj koniec ich dňa. Spávali v dvoch miestnostiach rozdelení na chlapcov a dievčatá, kde každý okrem svojej postele mal plechovú škatuľu so svojou trochou vecí. K životu veľa nepotrebovali. Voľného času veľa nemali- boli plne zapojení do chodu školy. Učili sa pracovať na poli, ručne si prať, umývať a pomáhať s čímkoľvek čo bolo práve treba. Mali svoje úlohy, mali svoju zodpovednosť.

Ako ukázať lásku bez slov? Ako sa stať súčasťou niečoho tak nového?
Ja som začala spoznávať ich svet, a zároveň tiež s spolu nimi prenikať do nového, čo sme im my priniesli. A tak som zistila, aké ťažké môže byť obyčajné sčítavanie a odčítavanie do 10 pre niekoho, kto nepozná abstraktnú hodnotu čísel. Ako ťažko sa vysvetľuje niekomu rodina, keď rodinu nezažil alebo ňou bol zavrhnutý. Ako ťažko sa rozpráva o tom, čo má človek rád alebo nemá, keď sa ho to už dlho nikto nepýtal. Zistila som ako mnohé pre nás tak samozrejmé veci, nemusia byť samozrejmosťou a ako môžu veľmi v živote človeka chýbať. A tiež som zažila ako pre nás už obyčajné veci sa stali zrazu na tomto mieste neobyčajnými. Deckám sme rozdali farebné ceruzky, aby niečo nakreslili. Oni predtým nikdy farebnými ceruzkami nemaľovali. Po počiatočnom váhaní mnohé z nich kreslili farebné pásiky, aby si vyskúšali každú farbu. Najkrajší moment prišiel, keď kreslili a kreslili bielou ceruzkou na biely papier a nič nebolo vidieť, čo im úžasne nešlo do hlavy. Mnohé veci vyjadrovali pomocou kreslenia, a tak sme pokreslili všetko, čo šlo- papiere, tabule v triedach, aj chodník kriedami. Modelovali sme z plastelíny, hrávali sa pexeso, ráno sme zaviedli ranné rozcvičky uprostred polí s kukuricou, vymýšľali sme kadejaké hry…  Občas sme im púšťali animované rozprávky a z nich aj tí najstarší ešte tak čistí a nedotknutí našou kultúrou filmov a nekonečným množstvom televíznych programov s očarovaním sledovali, čo sa bude diať. Deťom, čo mali aj nejaké fyzické postihnutie som sa venovala zvlášť. Vďaka fyzioterapii, ktorú študujem, som sa ich snažila učiť ako vylepšiť niektoré pohyby, učili sa špeciálne hry a cviky. Ani toto nebolo veľmi jednoduché, pretože na škole som sa nestretla so všetkým, čo tu a navyše bez spoločného jazyka sa mnohé ťažko vysvetľuje, ale deti s dôverou a s tou známou detskou zvedavosťou rovnakou snáď na celom svete skúšali so mnou, čo sa dalo.

A tak čas v Chisare ubehol ako voda. Mnohé čarovné okamihy boli vystriedané ťažkými chvíľami, kedy sa človek pýta, čo vlastne zmôže a dúfa v umenie malých krokov. A dnes po skúsenosti s „našimi deťmi“, viem že pokiaľ tie naše kroky smerujú k sebe, aj to najdôležitejšie, čo nie je povedané, môže byť aj tak odovzdané.