„…keď v šírom svete nemáme kde prenocovať, dobrá je aj ruka pod hlavou… a Božiu ruku máme všade. Nemá tieň, netlačí, ľahunkí sme jej…“

 

Je toho toľko, že vlastne ani neviem odkiaľ mám začať písať…  A preto nasledujúce riadky nebudú súvislou výpoveďou o mojich skúsenostiach v KENI 2003, ale bude to „len zopár“ mojich postrehov,  najmä z mailov….

 

 Let (22.7.), bol nádherný a asi je to pochopiteľné pre toho, kto letí prvýkrát. Alpy, Sahara…, takmer 2 hodiny vidíš len púšť, ale z výšky je to nádhera…no proste úžas…letieť vo výške 11 300 m v mínus 50 stupňov…na okne námraza a vonku krásne slniečko.. a vznášaš sa v oblakoch… 

 Keď sme hneď v druhý deň prechádzali cez slum v MUKURU, kde žije asi 70 percent ľudí z celého Nairobi,  deti na nás zborovo vykrikovali: “How are you?…” sú veľmi krásne. Niektoré sa nás snažili dotknúť, iné pred nami utekali. Asi nikdy predtým nevideli belochov a báli sa nás…iné zas behali po obrovskej kope smetiska, a robili tam saltá.

Ľudia na ulici robia takmer všetko. Cez kaderníctvo, varenie, second/hand a pouličný predaj, vytiahnu si vonku šijací stroj a ide sa na to…Zaujímavé, že šijú tu hlavne muži. Niektoré tieto „budovy“ majú honosný názov ako Hair saloon, Hotel…:)

Boli sme pozrieť aj v Kibere  (najväčšom slume v Nairobi, kde žije asi 100 tisíc ľudí). Spojili sme príjemné s  užitočným a navštívili sme o.i aj Majku, ktorá pracuje vo  farnosti Christ The King. Vedú ju Mexičania (Guadalupe Fathers). Tak trochu mi  pripomínajú život saleziánov u nás. Zdá sa mi, že sú ešte viac otvorení a nečakajú so založenými  rukami, prichádzajú medzi ľudí a nečakajú, kým oni prídu k nim. Poskytujú deckám  ihrisko, školu, snažia sa urobiť aj ”kurzy” pre ľudí, kde im poskytnú základné  informácie, čo a ako  robiť a poskytujú im tak aj väčšie možnosti zamestnať  sa….

Prechádzali sme priamo  cez slum, a to teda bola skúsenosť! Podmienky, v akých žijú! Množstvo ľudí  na kope, uzučké  uličky medzi  ”domami” ….pre mňa nepredstaviteľné podmienky na prežitie…a tá špina. Vo vnútri v dome ( 3×3 metre) majú  čisto, ale  už to, čo  je vonku, za to necítia zodpovednosť. Nemajú tam  záchody, a  tak potrebu  vykonávajú  do sáčkov, ktoré v noci  vyhodia von, a tak ráno  chodník vyzerá  plný ”lietajúcich   záchodov” ….

Úprimne  a hlboko sa skláňam pred  nimi všetkými, ktorí tu žijú….

 Bolo zaujímavé, pri  jednom kostole sme stretli viacero áut, ktoré boli označkované  červenou  stužkou. Išlo o pohreb, ako sme sa neskôr dozvedeli. Aj tento fakt je pre nich prirodzenou súčasťou života a tešia sa z toho, že odteraz majú v nebi prostredníka medzi Bohom a ľuďmi na zemi.

 Namiesto ostnatého drôtu tu majú na vrchu plotu porozbíjané fľaše…a takto sa oddeľujú bohatí od ľudí zo slumov.

Slnko zapadá čosi po 18.00 a veľmi rýchlo je tu tma…Noci sú dosť chladné…

 Keď už spomínam tú zimu, ono by sa to dalo prežiť v pohode, ale máme v izbe okná, ktoré nemajú kľučku a keď ich aj privriem, v noci sa zobudím na to, že povieva závesom….

Tak pre obraz, čo všetko si dávam na seba, aby som to prežila a nebudila sa každú chvíľu na zimu: elasťáky, jedny ponožky a hrubé podkolienky. Na tom pyžamo, pulóver, šatka na krku, ľadvinový pás a prikrytá jednou dekou a ďalšími dvomi tenkými…skoro ako na lyžiarskom…

Čo sa týka stravy, občas tu máme zaujímavé kombinácie, napr. na raňajky chlieb s banánom…alebo avokádom… Ináč si prídeme na svoje s množstvom ovocia, máme takmer každý druhý deň ananás mňam…

K dobrotám, ktoré si nás veľmi rýchlo chytili za srdce patrí aj „chapati“ – placky z kukuričnej múky.

Obedy máme v Rescue Dada, teda v centre, kde s Barborkou pracujeme… A to je raz len “pestrá” strava: každý deň gederi (fazuľa s kŕmnou kukuricou). Včera pre spestrenie im dali do toho aj kapustu. A aby nebolo málo, aj na večeru ako zlatý klinec programu sme mali to isté….asi mi to pôjde už aj ušami…

Je veľmi zaujímavé pozorovať deti, keď máme na obed ryžu – neviem, či zámerne, ale vždy je prihorená. Keď sa už dostanú na dno hrnca, vytvorí sa rad a všetci sa tešia najviac na tie prihorené zvyšky, ktoré oni nazývajú koláčom J 

Občas máme aj ugali, čo je masa uvarená z múky; (je to úplne bez chuti ale je to sýte..) Deti si posadajú len tak na zem a papajú. (Už mi to pomaly ide najesť sa aj rukami… ) Vtedy to tam trošku stíchne

RESCUE DADA je vlastne centrum pre dievčatá z  ulice. Poskytuje prístrešok pre viac ako 50 dievčat vo veku od 0-16 rokov. Dievčatá sa tu učia variť, prať, starať sa o domácnosť a tiež sa starajú o malé zanedbané dievčatá. Súčasťou centra je aj škôlka, neformálna škola a krajčírska dielňa pre staršie dievčatá a matky z ulice.

Keď idú poobede spať maličké škôlkarky, sú hrozne krásne. V škôlkarskej triede majú na zemi dva matrace a  na ne sa poukladá asi 15-20 detičiek ako sardinky a spinkajú.

Ešte trochu k projektu: najväčší gól je ten, že centrum, kde pracujeme – Rescue Dada – sa skladá z maličkých detí, ktoré pozbierali v slume, alebo kdesi na ulici, alebo boli zanedbávané a zneužívané…, vedia minimum po anglicky…a tak na seba občas pozeráme ako taliani ale je super, že deti si nás dovedú, kam chcú…

 Čo sa týka práce, z domu odchádzame okolo 7.45 aby sme boli medzi 8.30.a 8.45 v práci. Tam sme do 16.00. Kým sa vrátime domov, je pomaly niečo medzi 17-18.00. Tu stíhame sv. omšu o 18.00. V našej oblasti/South B/ je bezpečné sa hýbať aj po zotmení.

“Nalepilo” sa na mňa zvlášť jedno dievčatko (Phylis), ktoré má 4 roky, ale váži bez preháňania asi 10 kíl, kosť a koža….hrôza..

 V začiatkoch nás učiteľka nechala v triede samé (pod slovom trieda si predstavte miestnosť asi 3 krát 3 metre a v nej lavice ako pre trpaslíkov. Skôr ako sme ich  stihli naučiť pieseň, oni spustili lavínu a spievali všetko, čo vedeli a potom začali recitovať to, čo mali napísané okolo po stenách.

Keď nie s piesňou, chceli sme sa s nimi zahrať elektrinu . Posadali sme ich okolo lavice, ale kým sme im stihli vysvetliť náš zámer, zase začali nejakú svoju vytlieskávačku, a tak sme sa hrali s nimi.

A ešte viete, čo sa im zdá nepochopiteľné? Že nám vidno žily na ruke a im nie, a že my máme modré žily , ale  červenú krv…

Ináč, v práci to ide, včera som bola poriadne zničená. Jedna učiteľka má dovolenku, a tak mi prischlo vyše 10 detí, ktoré asi na každú moju otázku v angline odpovedali “YES” J (pochopila som, že tu sa asi končí ich anglická slovná zásoba)…A tak sme začali čosi vyrábať z papiera, lenže máloktoré z nich vedelo strihať…(a tak tu môžem využiť aj svoje liečebnopedagogické vzdelanie pri rozvoji napríklad jemnomotorických zručností).

So staršími sa dá trochu viac komunikovať a myslím, že sa pomaly vytvárajú vzťahy medzi nami, čomu sa veľmi teším.

Je zaujímavé, ale často sa stretávame s názorom, že dievčatá nie sú spokojné so svojou farbou pleti, vlasmi… vraj sú “čierne opice” a ťažko im to dostať z hlavy….

Pár dní dozadu sme šli na ihrisko vraj hrať futbal. Ja som mala obavy ako sa mi bude hrať v sandáloch, a tu oni v pohode hrali bosé J

Pomaly sa dostávam do fázy, že už mi všetko pripadá normálne….Kladiem si však otázku, čo im môžeme dať?

Bude to mať prínos pre ich život? Veď tie vecičky, čo vyrábame, by mali byť podľa mňa len prostriedkom a vytvorením “pôdy” pre čosi viac, ale to už asi treba prenechať na Hlavného Režiséra……

Podarilo sa nám naučiť ich pesničku o banánoch, a tak teraz chodia stále za nami a spievajú „one banana, two banana…“ je to zábavné.

V čase desiaty nás učiteľky pozvali na čaj. Tento africký čaj je veľmi silný a pije sa s mliekom. Je tak strašne presladený, že som myslela že neodlepím pohár od úst.

Rána sú tu dosť chladné. A naše deťúrence tam behajú bosé, alebo iba v žabkách po ľadovej kamennej podlahe . Musia mať dobrú imunitu, ale soplia kašlú poriadne.

Do úst si  vopchajú všetko, čo nájdu. Sáčky, kvety, gumky..Je tam veľmi veľa múch, ktoré sa tisnú všade.

Čím sme tu dlhšie, tým si všímame aj také “detaily” ako je bitie detí…a to boli niektoré vzaté z domova práve kvôli násiliu….Neviem neviem…asi im Don Boscov štýl výchovy a jeho láskavosť veľa nehovorí…

Máme sa však aj my od nich čo učiť – už dlhšie si všímam, že starší majú skutočne každodenný kontakt so Sv. Písmom. Veľmi si uvedomujem, že sa máme my bieli mnoho a mnoho učiť od nich! Ich spontánnosť a radostné prežívanie viery! Sila! To sa však nedá opísať, treba to zažiť…

 Ľudia tu sú pohodoví a ich heslo “hakuna matata” /no problem/ sa nesie celým dňom…
Nevedia pochopiť, kde sa my Európania ženieme…veď čo ak zajtra zomrieš a nemáš čas ani na to, aby si sa porozprával so svojím susedom….

 A ešte jedna perlička, na ktorej sa veľmi smejeme…oni nemajú problém s tebou komunikovať, alebo ísť po ulici a špárať si v nose…úplná normálka J
Iný kraj, iný mrav…

V rodine Geralda a Mary, kde bývame je to OK. Patria k strednej vrstve. Majú doma 5 detí. Teplá voda, by bol prepych, ale majú doma farebný televízor…Záchody, ak sú normálne, nielen diera, tak málokedy splachujú…

Asi po 5 dňoch nášho pobytu v Keni, sa naším domácim narodil Brian, 5. dieťa. Čo bolo prekvapením, vôbec nebo hneď tmavý, to až tak po mesiaci…

Ľudia z DKA officu nás vovádzajú do tajov i problémov tejto krajiny. Veľkým problémom je tu AIDS, asi 15 percent je nakazených a denne zomiera okolo 600 ľudí na túto chorobu…, potom samozrejme drogy. Na mnohé však nemajú peniaze, a tak si “vystačia” s lepidlom, ktoré fetujú… Raz mi jeden z chlapcov z ulice povedal, že práve lepidlo je jeho kamarát…

 Už sme sa stihli viesť aj v matatu, čo je taký menší mikrobus…Niekedy sme však mali smrť v očiach, pretože protismer im nerobil žiadne problémy…a to som si myslela, že Talianov v tomto nik neprekoná…Raz sme boli svedkami toho, že autu odpadli dvere a držali len silou vôle počas jazdy.

V nedeľu (27.7) sme boli na omši v  South B, avšak atmosféra sa veľmi ťažko opisuje, z celého srdca by som vám to priala zažiť.  Kňaz si po kázni zabehol ku zboristom a začal búchať do bubnov a samozrejme rozospieval celý kostol…a sám to doprevádzal kadejakými bŕkaniami, výskaniami či erdžaniami….no super! a tá ich spontánnosť a zapojenie sa do celého diania…J

„Verím v Boha“ spievali na nápev Jingle bells J…

Dozvedeli sme sa, že túto farnosť  vedú White fathers (Bieli otcovia), ktorí majú špeciálne poslanie pre misie v Afrike.

Sú veľmi  úžasní a starajú sa o nás a snažia sa nás zapojiť do diania vo farnosti, a tiež nám ukázali iné centrá  pre bývalých street boys…

Po omši sa nám prihovoril tiež jeden biely človiečik, a neuveríte, začal na nás hovoriť po poľsky…Pán sa úžasne stará…on tu študuje teológiu a je v spomínanej reholi  White Fathers…… po obede nás pozval do ich domu a ostali sme tam hneď aj na večernú oslavu jedného z ich spolubratov, mal totiž narodeniny…a nemohlo byť bez tanca a hudby.
Tu sme pochopili, „iný kraj, iný mrav“ – ľudia sú zvyknutí si s tebou podať ruku vždy, keď ťa stretnú, hoc je to aj o 10 minút…

Dnes (3.8.) sme boli na omši v inom kostole ako doposiaľ (v South C). I keď spevy neboli také úžasné, vynahradili to tance, ktoré doprevádzali nielen deti, ale aj mamy a otcovia…paráda, ale to sa nedá popísať, najlepšia by bola kamera,
alebo come and see J

Po omši sme boli v centre, kde býva asi 25 chlapcov z ulice. Veľmi bolo cítiť ako potrebujú lásku, objatie. Niektorí už mali aj okolo 10 rokov. U nás by sa ma najskôr asi hanbili, a tu spontánne šli a chytili ma za ruku…. Oh, čím ďalej tým viac sa mi tu páči a asi budem veľmi plakať, keď budem musieť odísť domov…

Nie že by doma nebolo dobre, ale má to tu svoje čaro…. fuj, opäť mi na klávesnicu spadol nejaký šváb, ale tu je to normálka….Ako dobre, že som mala päťročnú prípravu na intráku a so švábmi som sa už stihla skamarátiť.

Počas víkendov sa snažíme trochu cestovať po krajine a oddychovať…

Navštívili sme Neivasha Lake, ktoré je známe tým, že v ňom žijú hrochy. My sme ich síce videli len veľmi z diaľky, lebo nebol ešte večer, teda čas, kedy  vychádzajú vonku.

Rastú tam obrovitánske kaktusy, ktoré dosahujú stromových rozmerov. Nádhera! Ináč aj taký kvietok ako strelícia, myslím, že u nás jeden z najdrahších tu rastie popri ceste len tak ako u nás muškáty…Bolo zarážajúce vidieť ľudí putujúcich k mútnej vode jazera s veľkými nádobami (brali si totiž túto špinavú vodu do svojich „domčekov“ z plechu…)

Práve (9.8.) sa vraciame z Fourteen Falls (vodopádov). Bolo tam nádherne. Konečne ďalší výpadok z veľkomesta…Čím ďalej tým viac ma vidiek chytá za srdce a rada by som prežila nejaký dlhší čas s nimi…

A dnes a aj včera nám už začalo aj svietiť slniečko, a tak krajina dostáva trochu iný ráz…

Dnešok mi trochu pripomenul Ježiša a apoštolov, ktorí “nemali kde hlavu skloniť…” my sme sa tak podobne dnes cítili, keď sme chceli trochu vypadnúť od všetkého…a na tom  našom výletiku nás “prepadla” skupina nejakých detičiek z anglikánskej cirkvi a nemohli sme sa ich tak ľahko zbaviť…Ináč boli zlatí, ale občas treba aj stíšiť….Aj ochotní chlapci nám robili “sprievodcov” tak, že sme nemohli ísť ani na WC….

Chcem sa podeliť so zážitkom ako sme tam cestovali…:

Po dlhých dohadovačkách, lebo tu sa cena zjednáva…sme nasadli do jedného pick/up/u a „nasáčkovalo“ sa nás tam okolo 22 ľudí…a asi 4 boli zavesení zvonka a držali sa tam…keď im cesta asi pripadala málo pohodlná, niektorí si vyskočili, či vysadli na strechu, iní sa zas hodili do priestoru, kde sme sedeli a všetko s najväčším úsmevom, veď pohoda: “Hakuna matata…” to je tá ich nátura…

Fakt tam bolo parádne, vidieť tú krásnu červeno sfarbenú zem a dnes sme videli aj kávovníky….

Dnes (14.8) sa mi stal jeden z “malých” zázrakov: tento týždeň bežal v Nairobi Festival kenskej hudby a prehliadka zborov, hlavne školských…a pod. Chcela som to vidieť, lebo predsa, také čosi už asi nebudem mať možnosť zažiť….

Vedela som tiež, že dnes je adorácia v kostole, a rozhodla som sa ísť radšej sem, lebo treba sa aj stíšiť a „dobiť baterky“….

A tu: ráno po príchode do roboty nám hovoria, že pôjdeme s dievčatami na Festival!!! SILA! a bola to nádhera, škoda, že nie je kamera, aby som Vám to sprostredkovala….

Ako som už spomínala, mladí mali v kostole celonočnú vigíliu, a tak sme tento víkend ostali doma. Vraj praise and worship…. Ale podľa nás to bola skôr diskotéka v kostole…

Vo štvrtok (28.8) sme si urobili návštevu Nyeri. Je to mestečko vzdialené asi 150 km od Nairobi, kde je pochovaný B.Powell, zakladateľ skautingu. Vymyslel si to parádne! Má výhľad na Mount Kenyu….

Keď sme tam šli, boli sme plné obáv, ako nás príjmu. Predsa hlavné mesto má viac príležitostí stretnúť belocha (muzungu…ako nám tu nadávajú…). a na naše počudovanie, v Nyeri nám tento titul ani raz nik neuštedril.

 

A v tento večer nás opäť pozvali slovenskí lekári k sebe na večeru. Došla im zásielka zo Slovenska, a tak neuveríte, ale tu sme mali bryndzové halušky! 

Počas víkendu (31.8) sme boli sme v Mombase, a vidieť Indický oceán! Úžas!

Cesta bola veľmi zaujímavá – šli sme v noci. Spočiatku to vôbec nevyzeralo dramaticky, ale postupne sa charakter cesty začal meniť na poľnú cestu s hlbokými koľajami.   

No tá nádherná modrá farba….

Piesok biely až to oči ťahalo…Palmy…proste ako vystrihnuté z toho najluxusnejšieho katalógu, a to všetko bola realita…

Chytili sme úžasnú chatku, kde po dlhých mesiacoch opäť tiekla aj teplá sprcha… J

A po asi 30 krokoch si sa ocitla pri mori.

Opice sa nám tu motali popod nohy ako u nás mačky…