1. Katka, čo bolo na začiatku Tvojej cesty do Kene? Aká bola Tvoja motivácia byť dobrovoľníkom? Prečo si sa rozhodla darovať čas, schopnosti a seba pre iných?
Na začiatku bola túžba. Túžba ísť, byť s ľuďmi a priniesť im lásku, darovať seba a poznanie o Bohu. 

2. V čom sú ľudia v Keni odlišní od našich ľudí na Slovensku?
Sú otvorenejší. Zdravia vás na ulici aj keď vás nikdy predtým nevideli…túžia sa s vami rozprávať, spoznávať vás. Na rozdiel od ľudí na Slovensku, kde všetci míňame jeden druhého bez záujmu… všetci sme ponorení do vlastných problémov a len málokedy nás zaujíma kto je „ten“ čo okolo nás práve prešiel. Priznávam, že v Keni sme to zažívali tak intenzívne aj preto, lebo sme pre nich istým spôsobom exotickí, a každý chce mať priateľa, známeho, ktorý pre nich nie je takou všednosťou. Bolo pre nás prekvapujúce, keď nás predavač v obchode, sestrička v nemocnici, a ľudia len tak na ulici po prvých minútach žiadali napríklad o e-mailovú adresu…

3. A čo deti? Aký život majú deti v Keni?
Samozrejme to závisí od toho, z akých podmienok pochádzajú a v akých podmienkach žijú.
Ale ja budem rozprávať o tých deťoch, ktoré to nemajú veľmi jednoduché.
Chlapci v našom projekte – Záchrana chlapcov ulice v St. Mary’s boys secondary school žijú vo veľmi jednoduchých životných podmienkach. Každý deň, sedem dní v týždni majú tri krát denne tú istú, veľmi jednoduchú stravu, bez akéhokoľvek prísunu ovocia, či zeleniny… Každý deň majú ten istý režim – ráno o pol šiestej budíček, o šiestej raňajky, odchod do blízkych, či vzdialenejších škôl, o štvrtej návrat do projektu, kde sa potom až do času večere snažia všelijako možne spríjemniť si deň nejakými hrami, o pol siedmej večera, a od pol ôsmej až do deviatej príprava do školy na nasledujúci deň, a nakoniec umývanie pred spánkom a o desiatej večierka. Ich život je v porovnaní s našimi deťmi naozaj veľmi jednoduchý. Na hranie majú napr. vlastnoručne vyrobené lopty zo sáčkov z chlebíka… alebo nejaké drôtiky, plasty, ktoré si niekde našli. V škole sú na nich kladené vysoké nároky na individuálnu prácu, pretože v triedach je ich zvyčajne okolo 60 a tak učitelia nemajú šancu venovať sa im individuálne, ak s niečím majú problém. Buď učivo pochopia, alebo nie… Ak nie, tak majú naozaj veľké problémy udržať sa.
Ale napriek všetkým ťažkostiam a neľahkým situáciám často nájdete na ich tváričke úsmev a radosť z aj z toho mála, čo majú.

4. V čom spočívala Tvoja práca?
Spolu s Aďkou som bola asistentkou pre učiteľku Pauline v špeciálnej triede pre chlapcov, ktorí mali problémy uchytiť sa v škole. Učili sme ich angličtinu a matematiku, a posledný mesiac aj swahilštinu. 

Mesiac august bol mesiacom prázdnin. Ale keďže nie všetci chlapci mali kam na prázdniny odísť, tak som mesiac bola pre nich učiteľkou ja (učiteľka mala tiež prázdniny). Keďže počas školského roka nie je čas na žiadne hravé aktivitky, tak aspoň počas prázdnin sme sa pre nich s Aďkou snažili vymýšľať rôzne zaujímavé veci ako vystrihovanie z papiera, výroba rôznych vecí z dostupného materiálu, rôzne hry a podobné veci na oživenie. 

Okrem učenia sme s nimi trávili skoro všetok náš čas s úmyslom dať im vedieť, že sme tu stále pre nich, a že za nami môžu prísť kedykoľvek a s čímkoľvek. Pred spaním sme sa k nim do domu chodili spoločne modlievať, zaspievať si pár piesní (aj slovenských) a potom sme už zaľahli aj my. 

5. Čo si si z Kene priniesla? 
V srdci mám veľkú lásku voči týmto deťom. Myslím na nich každý deň a modlím sa za nich. 
Priniesla som si aj úctu voči ľuďom, ktorí s nimi žijú a ktorí sa o nich s láskou starajú a nie sú im ľahostajné ich osudy. 

6. Zážitkov si asi zažila až neuveriteľne veľa. Ktorý z nich bol taký najsilnejší?
Je veľmi ťažko vypichnúť jeden naj zážitok, pretože každý deň v tejto krajine bol niečím výnimočný. Dokonca by som povedala, že je to priam nemožné.

Ale pamätám sa na jeden z mojich prvých kontaktov s potrebou chlapcov cítiť lásku. – 
Keď sme tam boli ešte len prvý deň… Bol filmový večer a ja som si sadla k jednému chlapčekovi – Denisovi, ktorý sedel tak stranou a sám. Po chvíľke som pocítila túžbu objať ho, tak som to spravila tak, že som mu len položila ruku okolo pliec. Bol zmätený, to som mohla veľmi dobre cítiť. Ale po chvíľke som na svojej druhej ruke, ktorú som mala položenú len tak krížom cez svoje brucho, pocítila ľahučký dotyk. Denis mi túto ruku pohladkal a potom sa jej chytil veľmi pevne, a už ma nepustil do konca filmu. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok a vtedy som si naozaj naplno uvedomila ako veľmi sú tieto deti hladné po láske.

7. Ak by si sa mohla ešte raz rozhodnúť, išla by si opäť?
Och áno!!!

8. Ako by ste chceli využiť túto skúsenosť?
Chcem o deťoch rozprávať ľuďom. Túžim, aby sa ľudských sŕdc dotýkalo to, čo je ich každodennou realitou. Ale nie, aby to ostalo len pri tomto dotknutí. Túžim, aby viac ľudí malo túžbu ísť a darovať seba.