Podajme ruku deťom -

   21.06.2004 dostal môj africký sen úplne reálnu podobu. Po celodennom cestovaní sme večer konečne pristáli v Keni… Bola už tma a tak sme cestou z letiska len zvedavo vykúkali z auta. Strávila som tam 89 dní, bývala som v dome miestnej kenskej rodiny, chodila som do centra pre deti ulice (M.I.C.), rozprávala som sa s mnohými ľuďmi… ale toto všetko sú len fakty v porovnaní s tým, čo tak veľmi naplnilo moje srdce. Počas každej minúty týchto dní sa Dobrý Otec o mňa staral, ochraňoval ma, pripravoval prekvapenia a úžasné veci. Zahŕňal ma toľkými nezaslúženými dobrami, otváral mi oči a srdce pre nové veci. Moja vďačnosť a radosť – patrí Jemu.

   Som veľmi vďačná za každý jeden deň a každú chvíľu, ktoré som mohla stráviť práve v M.I.C. (Mary Immaculate Centre), neformálnej škole, v centre pre chlapcov z ulice. Zo začiatku som mala trocha problém nájsť si vlastné miestečko v tejto zabehnutej štruktúre a organizácii času chlapcov a tiež som sa musela zriecť svojej vlastnej predstavy, že každú minútu treba využiť naplno a robiť niečo „akčné“.  Niekedy nebolo dôležité „robiť“, ale jednoducho „byť“.  Najprv som pomáhala v art-room-e, kde sme s deťmi vyrábali pohľadnice, retiazky alebo si len tak kreslili. V júli som bola dopoludnia v triede „year one“, kde som pomáhala učiteľke počas vyučovania. V auguste mali deti prázdniny, počas ktorých sme sa hrali, súťažili, športovali, ale tiež spoločne varili, záhradníčili, prali oblečenie a upratovali. Počas Olympijských hier v Aténach sme mali svoju vlastnú olympiádu, kde deti súťažili v tímoch a učili sa spolupracovať. Okrem športových disciplín súťažili aj v úlohách na koncentráciu a pamäť. Jeden týždeň sme (spolu s Jarkou) strávili s deťmi v prázdninovom tábore v Nakuru. V septembri som mala podobný program ako v júli, keď som pomáhala na vyučovaní. 

   Mala som veľkú radosť, keď som mohla vidieť pokroky chlapcov počas hodín, ale aj to, že sa vedia o seba postarať, napr. keď si sami od seba umývali topánky alebo dbali na svoje oblečenie. A o tom, že takýto druh školy má naozaj veľký význam svedčia aj nasledovné slová chlapcov z centra: 
- keď som sa pýtala počas prázdnin Juliusa, či je rád, že má prázdniny a nemusí chodiť do školy (na hodiny) povedal mi (naozaj úprimne), že „škola je lepšia ako prázdniny, lebo môže zachrániť môj život“.
- inokedy, keď som sa rozprávala s Ezekielom, povedal mi, že „je rád, že môže byť v centre, že je vďačný, že tu mohol prísť aj druhý krát (prvý raz utiekol), keď skončil s alkoholom a že si v centre mohol nájsť najlepšieho kamarát“a.
- raz som našla na tabuli tento nápis:

„Dear class teacher 
Teacher, I love you so 
much because you have
gave me more education
and now I have become 
number one in class
So I need more and 
more to improve my exam
Yours faithful
DAVID KAMAU“

 V Keni som sa naučila mať k ľuďom viac blízko. Keď sme cestovali v matatu, boli sme „nalepení“ na sebe, keď som sa s niekým rozprávala, bola často vzdialenosť medzi nami menšia ako tá, na ktorú som bola zvyknutá, takisto na svätej omši sme boli „namačkaní“. Na to starostlivo dohliadali usporiadatelia, ktorí boli označení žltou šerpou. Ak sa im zdalo, že by do nejakej lavice predsa len ešte niekto vošiel, neváhali a pekne ho tam „natlačili“. U nás by sa všetci odťahovali strážili si svoju osobnú zónu, tam to bolo normálne.

No cítila som akosi viac aj ľudskú blízkosť. Niečo na tom bude, že fyzická vzdialenosť je vyjadrením psychickej vzdialenosti. Tejto „blízkosti“, najmä tej bezprostrednej ľudskej blízkosti som trochu podučila a chcem si ju uchovať. Zastaviť sa, prejaviť záujem o druhého, venovať mu svoj čas, svoj úsmev, v úplnej jednoduchosti mu sprostredkovať kúsok radosti.
Po duchovnej stránke ma veľmi oslovilo to, ako úctu prejavujú Keňania Svätému písmu a ako ho slávnostne v sprievode prinášajú počas svätej omše. Je to vyjadrením postoja, úcty k Božiemu slovu i k Tomu, od Koho pochádza. Tiež väčšia sústredenosť a stíšenie sa počas modlitby sú vyjadrením tohto postoja.