Celý pobyt v Afrike, v Keni bol pre mňa nádherný, obohacujúci v každej oblasti a veľmi náučný.

Príprava
Už samotný výberový víkend mal svoje čaro, kde sme mali hlbší kontakt s Afrikou a rozvojovou problematikou ako aj prvé svedectvá dobrovoľníkov… Po výbere na 3-mesačný dobrovoľnícky pobyt nasledovali dva prípravné semináre a táborová víkendovka v rámci prípravy. Všetky stretnutia boli užitočné, obohatili nás o veľa informácií a pripravili nás na pobyt v tejto africkej krajine.

Ako veľmi pozitívne hodnotím aktivity v „teréne“, keď sme stavali misijné stanice z „vyžobraných“ materiálov, informácie o Keni a projektoch podané zaujímavými spôsobmi, základy Swahilčiny (jeden z úradných jazykov Kene, druhý je angličtina), informácie o zdravotnej starostlivosti pred a počas pobytu v Keni, ako aj prezentácie a svedectvá dobrovoľníkov, ranné i večerné modlitby, poobedňajšie prechádzky a diskusie dlho do noci

Let a prvé dni v Nairobi
A potom konečne prišiel deň „D“ – odlet a cesta do Nairobi…. spojená s neopísateľnými zážitkami plnými očakávania čo všetko nás v Afrike čaká. Po bezpečnom prílete do Nairobi nás čakala Daniela a odtiaľ sme išli do South B. Pred nami bol týždeň Swahilčiny doobeda a prehľad jednotlivých projektov v Nairobi. Celý týždeň bol veľkým prínosom, pretože okrem jazyka sme sa veľa dozvedeli aj o kultúre a zvykoch v krajine a medzi kmeňmi Kene od učiteľa Swahilčiny a jednotlivé projekty nám ujasnili aká činnosť nás tam čaká. Orientácia, ktorú nám poskytla kancelária DKA na úvod pobytu bola tiež veľmi užitočná, pomohla nám zorientovať sa v častiach Nairobi a poskytla dôležité základné informácie. No a samotné fungovanie v tomto očarujúcom kraji, medzi Afričanmi, rozprávanie sa s nimi, kupovanie, cestovanie, prispôsobovanie sa novým podmienkam, vytvorenie si nového pokojného tempa života – „pole-pole“ ma dostatočne uviedla a začlenila do reality AFRIKY.

Projekt Uzima wa watoto
Opis projektu
K sestrám do projektu som sa nasťahovala v stredu. Ubytovanie bolo práve v internátnej ubytovni pre dievčatá, ktoré bolo jednoduché ale veľmi útulné .V izbe bola jedna posteľ, stolička, veľká vstavaná skriňa a stolík. V ubytovni bolo asi 25 izieb, spoločenská miestnosť, sociálne zariadenie (2 spoločné sprchy, 3 WC a umývadlá). 
Táto ubytovňa sa nachádzala v komplexe spolu so školou, kuchyňou a jedálňou UWW. V tom istom komplexe sa nachádza ešte jedna škôlka a základná škola, ktorá tiež patrí sestrám Panny Márie Nepoškvrnenej ale z inej komunity a konvent sestier UWW. Majú tam veľké ihrisko, krásnu záhradu s cukrovou trstinou a zemiakmi, pestujú mango, avokádo, tekvicu, veľa kukurice, zeleniny, z čoho varia deťom a chovajú psy, sliepky, mačky… Sestry sú príjemné, starostlivé a zábavné, hlavne tie najstaršie, ktoré sú zakladateľky projektu UWW. 
Posledný týždeň som bývala práve u týchto sestier z projektu, poskytli mi izbu so sociálnym zariadením hneď vedľa ich konventu.

V konvente slúžil sv. omšu miestny kňaz každý štvrtok a niekedy aj v utorok a v piatok. Niekedy som sa zúčastnila na večerných modlitbách alebo adorácii. Prežívanie viery, tajomného premenenia Pána na sv. omši, spevu je veľmi spontánne, radostnejšie a mala som pocit že aj hlbšie a intenzívnejšie prežívané…
V komplexe projektu sa nachádza aj malé zdravotné stredisko, kde chodia ľudia zo štvrte Bahati a okolia, ako aj deti z UWW. Tým najnúdznejším je poskytovaná zdravotná starostlivosť a ošetrenie zdarma.

Práca v projekte Uzima wa watoto
Do môjho nového pôsobiska, do projektu som nastúpila hneď 3. júla. Pracovala som v projekte UZIMA WA WATOTO, bola to škôlka pre najnúdznejšie detičky, ktorá bola pod patronátom sestier P. M. Nepoškvrnenej. Sestry mi všetko poukazovali, predstavili mi triedy, jedáleň, miestnosť na spanie, ich administratívnu budovu vybavenú kanceláriou, miestnosťou pre sociálnu pracovníčku, miestnosťou s počítačom, kopírovacím strojom a chladničkou – to vybavenie bol dar od talianskeho sponzora, skladom a malou kuchynkou, internátnu ubytovňu pre dievčatá a teda aj moju izbu tam a ich konvent.

V Afrike majú odlišný systém školstva než my. Školský rok v Keni začína v januári, majú tri trimestre a medzi každým je mesiac prázdnin. Niektoré školy, ktoré potrebujú dobrať učivo, zvlášť vyššie ročníky, sa učia aj v soboty a jeden týždeň alebo dva z prázdnin v auguste. Je to tiež príležitosť zárobku pre učiteľov, ktorú poskytlo školám ministerstvo školstva.
Cez školský rok som pôsobila v troch triedach, 2 škôlky (po 25 detí) a jedna predškolská (13 detí). V škôlkach učili učitelky a v predškolskej sestra Mary z konventu. Každý deň som bola v inej triede ako asistentka, zo začiatku som predpisovala domácu úlohu na dve strany malého zošita, neskôr som aj kontrolovala úlohu z predchádzajúceho dňa a poobede, keď deti vstali sme mali pracovné vyučovanie a hrali sme sa.

Mali svoj rozvrh hodín a poobede sme mali aktivity zamerané na zručnosť, pohyb, tanec. Veľmi radi modelovali z plastelíny, tancovali, alebo spievali „ukazovačky“.
Na konci trimestra, od stredy 26.7. sme mali skúšky. Deti robia skúšky na konci každého trimestra zo všetkých predmetov a to z angličtiny, Swahilčiny, matematiky, kreslenia a environmentálnej výchovy. Potom mali mesiac prázdnin a v septembri sme pokračovali v učení ako tradičným spôsobom. 

Cez prázdniny sestry ponúkajú doučovanie (ktoré je podobne ako školné veľmi drahé) pre siroty a deti v núdzi aj z iných škôl. Tak sa stretli žiaci základných a stredných škôl a mali doučovanie z angličtiny, Swahilčiny, matematiky a ostatných prírodovedných predmetov. Cez doučovanie som mala možnosť spoznať aj iné deti a študentov, o ktoré sa sestry starajú a takto ich podporujú, boli tam viacerí súrodenci „mojich“ detí zo škôlky.
Čo sa týka oblečenia, nosia rovnošaty (pozostatok britskej nadvlády do 1963), ktoré im kupujú rodičia alebo ich zodpovedné osoby- dievčatá kockované bielozelené šaty s bielym golierikom a krátkymi rukávmi, zelený svetrík a chlapci zelené kraťasy, kockovanú bielozelenú košeľu s krátkymi rukávmi a zelený sveter. 
Okrem oblečenia im rodičia alebo zodpovedné osoby kupujú 2 ceruzky, jednu gumu, strúhatko a 7 zošitov na celý rok.

Komunikácia v projekte
Prvé dni v projekte som mala problém komunikácie s deťmi, pretože niektoré deti nevedeli vôbec anglicky, väčšina hovorila Swahilčinou a všetky svojim kmeňovým jazykom. Ale postupne sme sa naučili spolu komunikovať, popri deťoch som sa naučila najpoužívanejšie frázy a pokyny tak na hodinách alebo pri aktivitách vonku.
Napriek akejkoľvek neschopnosti komunikovať, podstatný bol vždy ten kontakt, úsmev, a pohladenie. Jednoducho tam byť s nimi, hrať sa s nimi, ale ich aj upozorniť.

Sestry ma prijali veľmi srdečne a starali sa o mňa celý čas. Čokoľvek som potrebovala, boli mi vždy k dispozícii a prijali ma ako rovnocennú učiteľku a jednu z nich. Keď sa vyskytol problém, riešili sme to spoločne a vzájomne si pomáhali.
Podobne som si rozumela aj s ostatnými zamestnancami projektu, so sociálnou pracovníčkou, ktorá mi objasnila situáciu a zázemie tých najnúdznejších detí a sirôt, kuchárkami a pomocníčkami.

Moje postrehy k projektu
A moje postrehy alebo nové nápady? V škôlke mi chýbali rôzne materiály, hry, pomôcky a pracovné listy, ktoré by deti využívali na vyučovaní alebo pri aktivitách. Dokonca aj učitelky a sestra Mary boli otvorené novým nápadom a privítali nové materiály, postery, tabuľky. Cez prázdniny som pripravila niekoľko aktivít a hier (pexeso sa stalo najobľúbenejším) a začiatkom nového trimestra sme to využívali na vyučovaní. Okrem nových hier sa deti naučili strihať, vymaľovať obrázky. Veľkým prínosom by boli rôzne pracovné listy z angličtiny, matematiky a swahilčiny, ako aj aktivity a hry na pracovnom vyučovaní či pohybové hry vonku.

Hodnotenie projektu
Projekt hodnotím ako veľmi užitočný a prospešný. Sestry robia úžasnú prácu, tým že sa starajú o biedne a núdzne siroty, deti a ich rodičov a vždy im pomôžu, nikdy ich neprepustia bez pomoci. Ponúkajú im možnosti sa začleniť do spoločenstva a zotrvať tam, pomôžu materiálne ale aj duchovne, a hlavne im dajú možnosť uvedomiť si svoju ľudskú hodnotu 

Najsilnejšie zážitky
Počas pobytu sme zažili krásne a silné zážitky, bolo ich veľa a z tých najsilnejších vyberám tieto: Navštívili sme sestry Matky Terezy, bol to veľmi silný zážitok. Tieto úžasné sestry tam “pozbierajú” všetko živé človečenstvo, čo sa nemôže hýbať a s láskou a trpezlivosťou sa o nich starajú. Nezastavia sa celých 30h denne a tak sme tam trocha pomohli, skladali sme oblečenie, ktoré im darovali dobrodinci, vešali sme prádlo, iné zametali, umývali dlážku…. a boli tam nielen deti na vozíčkoch, ale aj rôzne iné silné postihnutia, až veľmi zdeformované telíčka, ktorí sú odkázaní iba na druhých. Nenachádzali sme slov a s úžasom obdivovali ich prácu. Len vtedy si človek uvedomí čo všetko a aké vzácne má a mnohokrát si to neváži!

Tiež sme boli v Kibere, v obrovskom slame Afriky, cca 700.000 obyvateľov v celkom malom priestore, kde sme sa stretli s tou extrémnou chudobou v podobe príbytkov…. medzi prach, špina, odpadky, v noci aj streľba, a napriek tomu sa mi zdali tí ľudia spokojnejší a vyrovnanejší než sme my v tomto našom uponáhľanom svete plnom starostí.
Veľkým zážitkom bol pre mňa aj výlet s deťmi. Boli sme pozrieť zvieratká, išli sme autobusom, mali sme piknik a mohli sa vyšantiť na preliezkach. Pre väčšinu z detí to bolo prvý krát v ich živote. Tá detská radosť v ich očkách je neopísateľná.

Kultúrne prekvapenia
Z prípravných víkendov sme boli pripravení na rôzne situácie, zvyky a „šoky“ kultúry a krajiny, ale predsa keď to zažijete, je to autentickejšie. Keňania sú veľmi spontánni ľudia, vedia sa tešiť z maličkostí a úprimne. Sú oveľa šťastnejší a slobodnejší než my, nie sú viazaní na tak veľa vecí….a žijú prítomnosť, vedia sa zastaviť a venovať čas blízkemu, porozprávajú sa, nepozerajú na čas, NENÁHLIA SA!!!

Dokázali dávať aj z toho mála alebo ničoho čo mali, dokázali to s úsmevom aj keď im bolo najhoršie… išiel z nich optimizmus a spokojnosť napriek ich biede a bolesti. To bol pre mňa prejav takého žitého evanjelia.
Rôzne kultúrne šoky boli pre mňa prekvapením, ako bolo umývanie si rúk pred jedlom, podávanie si rúk ako prejav pozdravu každý deň, hlavne v práci, držanie sa za ruky zvlášť u chlapov, čo bolo prejavom priateľstva. 
Afrika je pre mnohých tropická krajina, a tak nás prekvapilo chladno, hlavne v júli (najchladnejší mesiac roka), používanie sieťok proti komárom, ktoré boli dotieravé, jazdenie po ľavej strane, spomaľovače na každom kroku, upozornenia typu „pozor, prechádzajú žirafy“ alebo „ divé zvieratá prebiehajú v noci cez cestu“.
Jednou z mála možností zárobku je pre nich obchodovanie a predávanie, radi vyjednávajú cenu, najskôr povedia kozmickú sumu a potom sa rozčuľujú keď to zjednáme na nižšiu hodnotu a že beloch je pre nich vždy prínos peňazí.
Matatu, ich autobus, chodí ako sa im chce zarábať, čiže každú chvíľu, jazdia veľmi rýchlo, ten naháňač je vo dverách a vykrikuje po ľuďoch, naháňa si klientov.
Slovko na záver
Ten čas v Afrike bol pre mňa neuveriteľným požehnaním, zamyslením nad životom a takou Božou školou lásky. Nedá sa mi pri spomienke na to všetko zažité tam zostať takým človekom, akým som bola predtým…. Išla som s úmyslom rozdávať a dostalo sa mi omnoho viac. Naučila som sa viac vnímať ľudskú blízkosť, druhého, zastaviť sa a prejaviť záujem aj o toho „slabšieho“ – hoci je pre mňa „silnejším“, venovať mu SVOJ čas.

Priučila som sa spokojnosti, jednoducho prijať to čo sa mi dáva v danom okamihu na danom mieste. V tom mi boli veľkým príkladom „moje“ detičky, ktoré trpezlivo a bez reptania znášali niekedy aj veľkú bolesť.
… a vážiť si a byť vďačná za to čo mám, lebo toho mám veľa …
Veľká vďaka Pánovi, eRku a všetkým úžasným ľuďom, ktorí sa o tento pobyt postarali