Lucia Molnárová – Ženské centrum Euphrasia, Nairobi a projektové aktivity Sestier Dobrého Pastiera, Embu

„Ty máš ešte oboch rodičov?!“ Reagovali dievčatá na moju odpoveď na otázku, s kým doma bývam. Hodnotu rodiny a mnoho iných hodnôt som mohla objavovať ako dobrovoľníčka v Keni počas leta 2010.

Pôsobila som v projektoch kongregácie Sestier Dobrého Pastiera v hlavnom meste v Nairobi a v ďalšom väčšom Kenskom meste v Embu. Svoje motto „Jediná ľudská bytosť je hodnotnejšia ako celý svet“ (Sv. Mary Euphrasia), sa snaží táto kongregácia sprostredkovať pre najviac chudobou ohrozené skupiny ľudí – pre ženy a deti.

V Nairobi prevádzkujú ženské centrum Euphrasia. Vy, dobronovinoví, určite ste už o tomto centre počuli. Jeho súčasťou sú tri projektové aktivity: krízové centrum Karibu, IGP skupina – skupina na tvorbu zisku a tréningové centrum.

Karibu v swahilčine znamená prijatie. Tehotné ženy či ženy v núdzi, bez ubytovania, financií, tu nachádzajú prístrešok, možnosť osobného rozvoja cez rôzne aktivity, poradenstvo. V čase, keď som bola v tomto projekte, tu boli ubytované tri ženy aj so svojimi deťúrencami. S IGP skupinou som trávila najviac času. Táto skupina mladých žien a dievčat tu šila, vyrábala bábiky, plietla košíky či robila iné ručné práce. To aby mohli uživiť seba a … a svoje deti. Až pri vzájomnom rozhovore, po niekoľkých dňoch som sa dozvedela, že všetky ženy z tejto skupiny – moje rovesníčky, resp. i mladšie dievčatá, sú matkami, väčšinou slobodnými. Zopár z nich sa stará aj o mladších súrodencov. Majú rôznorodé životné príbehy, no spája ich jedno: nemajú nikoho blízkeho, kto by sa mohol o nich postarať, a preto, hoci sú to ešte mladé „baby“, vzali svoju budúcnosť do vlastných rúk.

Podobne aj dievčatá z tréningového centra. Je ich približne 60 v dvojročnom kurze. Učia sa šiť. Je to pre nich akási alternatíva, keďže z finančných dôvodov nemohli pokračovať v štúdiu na strednej škole. Jeden týždeň som pomáhala pri sponzorskom programe pre nich, ktorý už začala Mirka predo mnou. Hm, dosť som sa zamýšľala, keď som prepisovala ich príbehy. Dievčatá bez rodičov, resp. chorými rodičmi, ktorí sa nemôžu starať o všetky deti, z blízka i ďaleka a veľmi šikovné. Držím im veľmi palce, nech im tento kurz pomôže a nech sa aspoň časť z nich môže vrátiť späť do školy, po ktorej tak túžia…

Embu
V centre Nairobi sa nachádzajú mnohé „nástupištia matatu“. Za jedným rohom pri Národnom archíve sa takisto skrýva nástupište pre matatu smerujúce na sever Kene. V chaose trúbenia áut a náhliacich sa chodcov som na plechovej tabuli na streche matatu konečne objavila nápis „Embu express“. Sú to deväť alebo sedem miestne Nissany. Vodiči viacerých z nich ma začali naraz oslovovať, nech cestujem práve s nimi. Po vybratí si jedného, nastúpení a zaplatení sme počkali, kým sa celé naplní a vycestovali do Embu. Mesto vzdialené dve hodiny od Nairobi. Zelené a zároveň prašné mesto v blízkosti Mt. Kene.

V jeho centre ma na stanici čakala sr. Jane, za mňa zodpovedná sestra. Autom sme sa odviezli do vidieckej oblasti Karurine, kde v konvente žijú štyri sestry. Projektové aktivity týchto sestier prebiehajú ako v samotnom meste Embu, tak i v tejto vidieckej oblasti.

Neďaleko konventu je tréningové centrum. O to sa stará vždy veselá sr. Flora. V tomto centre, takisto ako v Nairobi, mladé dievčatá a ženy absolvujú dvojročný kurz šitia. To, že kurz má význam, som spoznala i cez príbeh našej vzdialenej susedy, ktorá nemohla dokončiť strednú školu kvôli financiám. Preto absolvovala tento kurz a po skončení sa mohla i vďaka tomu vrátiť späť do školy. Počas môjho pobytu v Embu tu bolo osem žien.

Hneď vedľa centra je „Annunciation home“ – krízové centrum, podobné Karibu centru v Nairobi. Na starosti ho má sr. Lýdia a moja rovesníčka sr. Bernadette. S jeho obyvateľkami som trávila najviac svojho času. Boli to štyri milé mladé budúce mamičky, ktoré nedokončili strednú školu a nemohli bývať s rodinou. Preto sa sestry o nich starajú v tomto centre počas tehotenstva. Osemnásťročná Rosemary, ktorá má rada literatúru a chcela by byť novinárkou. Sedemnásťročná Carol, s ktorou sme si vymieňali najmä úsmevy a jednoduché povzbudenia, keďže neovláda angličtinu a ja swahilčinu. Šestnásťročná Beatrice, ktorá ma vždy vedela odmeniť svojim „sababa“ a širokým úsmevom (sababa – niečo také ako „dobré“ alebo „fajn“). A nakoniec šestnásťročná Doris, ktorej sa počas môjho pobytu narodila dcérka Patience a odchádzala k svojej rodine v tú sobotu, keď som ja definitívne odchádzala z Embu. Dievčatá v centre majú presný harmonogram. Od šiestej rána, keď vstávajú, až po pol siedmu večer, keď končia deň sv. ružencom. Samy si varia, každý deň vždy iná. Niekedy vo vnútri, niekedy von. Jedlá sa im opakujú, no im to neprekáža. A musím uznať, že na githeri (fazuľa s kukuricou) či na chapati (pšeničné placky) som si niekedy u nich pochutila i ja . Okrem varenia, upratovania a umývania majú zaradené bloky venujúce sa osobnému rozvoju, starostlivosti o dieťa a starostlivosti o záhradu a dobytok, keďže pri centre kongregácia chová kravy, zajace i sliepky. V rámci bloku „osobného rozvoja“ som mohla i ja dievčatá priučiť, ako vyrábať jednoduchú bižutériu. Pre mňa bol tento čas rovnako vzácny ako čas, keď sme len tak vonku šúpali kukuricu a zhovárali sa…

Dvakrát v týždni sme so sr. Jane odchádzali do mesta na stretnutia dvoch svojpomocných skupín žien. Tieto ženy bývajú v miestnom slume „Shauri yako“ (voľný preklad názvu: ak sa ti niečo stane, je to tvoj problém). Väčšinou to boli samoživiteľky. Tieto skupiny vznikli ako modlitbové, no časom začali rozbiehať aj svoje vlastné biznisy. Niektoré ženy zo skupín napríklad chovajú kozy, šijú, predávajú zeleninu na miestnom trhu alebo chovajú ryby. A popritom si sporia, aby si po niekoľkých rokoch mohli kúpiť vlastný pozemok a odísť zo slumu, kde nemajú istotu strechy nad hlavou. Ich stretnutia v prenajatej izbe vždy začínali modlitbou a zdieľaním zo Sv. Písma. V kmeňovom jazyku Kiembu. Hoci som nerozumela, o čom hovorili, keď začali spievať a radostne tancovať, veľmi dobre som im rozumela . Nie raz mi napadlo, aké sú radostné. Napriek tomu, v akých podmienkach bývajú. Napriek tomu, že predošlú celú noc lialo, cesty boli zablatené a ony prichádzali bosé, nehovoriac o tom, ako prežívali daždivú noc v slume. Čarovné ženy.

Podobná skupina fungovala i pri konvente v Karurine. Tu mali slobodné matky taktiež podporné stretnutia a ich „biznisom“ bola produkcia saponátu, chov kôz či pletenie košíkov.

V piatky sr. Jane chodievala na návštevy do miestnej ženskej väznice. Raz ma zobrala so sebou. Hoci je väznica štátnym zariadením, bolo to „biedne“ miesto. Ženy mali iba jednu rovnošatu, keď sa im tá prala, sedeli len v deke. Napriek tomu sa k nim vedenie väznice snaží pristupovať s úctou. Vedia, že to nie sú zločinci, ale dámy, ktoré potrebujú pomoc a podporu. Sr. Jane sa s nimi porozprávala, pomodlila sv. ruženec. Ja som sa zatiaľ hrala s ich malými deťúrencami, všetky mali do 5 rokov, keďže staršie deti nemôžu vo väznici ostať kvôli škole. Na záver, keď som k nim mohla prehovoriť i ja, jedna žena mi podala ruku a dobrou angličtinou povedala: „Ďakujem, že sa za nás modlíte. Odkáž svojim ľuďom, že im za modlitby veľmi ďakujeme…“

Hm, celých tých 13 týždňov v Keni bolo plných hlbokých momentov. Silných príbehov jednotlivcov, ktorí si chcú v nádeji budovať budúcnosť. Ľudí, ktorí sú mi teraz priateľmi, za ktorých sa modlím a viem, že oni sa modlia za nás, za Dobrú novinu. Okrem priateľstiev ma táto skúsenosť obohatila ešte v mnohých veciach. Je pravdou, že človek v Keni viac získa ako je schopný odovzdať. Získala som nový pohľad na samozrejmé veci, dobrovoľníctvo i rozvojovú prácu. Naučila som sa, že najdôležitejšie je byť pri človeku a v tomto svetle aj vykonávať ďalšie dobrovoľnícke činnosti. Videla som, že Dobrá novina je naozaj úprimnou pomocou posúvajúcou ľudí dopredu, nie iba nezištnou jednorazovou záležitosťou. A utvrdila som sa v tom, že ak Boh dá chcieť, dá aj môcť. Kdekoľvek sa človek nachádza .