„Kenya“ mojimi očami

Svoje spätné hodnotenie činnosti dobrovoľníka v Nairobi by som začal svojim prežívaním pred odchodom. Mal som trošku strach z toho, ako sa dokážem včleniť do nového prostredia, projektu, či sa budem vedieť dostatočne dobre vyjadrovať v anglickom jazyku…či budem vôbec niečo schopný odovzdať tým ľuďom. Ale s radosťou môžem konštatovať, že ako mi čas v Keni plynul moje obavy sa začali ukazovať ako neopodstatnené, čo mi prinášalo veľký pokoj a priznám sa trošku aj pridávalo na sebavedomí. Potom som ale veľakrát ešte  pocítil potrebu pokory a lásky voči tým ľuďom. Treba ale povedať, že situácia sa pozitívne pre mňa vyvíjala aj  z dôvodu veľkej otvorenosti a spontánnosti afrického ľudu.

Ako veľmi pozitívnu skúsenosť by som označil aj naše spoločné (spolu s Miškou) nažívanie pod jednou strechou u kolumbijských misionárov Jarumal Fathers. Nakoľko prvé tri týždne sme prežili práve u nich. Bol to veľmi pekný a zaujímavý čas.

Tiež som prvý týždeň veľmi ocenil Dankinu ochotu a trpezlivosť s nami, keď nás brala do rôznych projektov a škôl…lebo priznám sa dezorientovaný som bol až až. Myslím, že už v tých momentoch sa začala napĺňať moja predstava o Afrike.
Možno som v prvých dňoch pociťoval určitú frustráciu z toho, keď sa mi nepodarilo hneď na prvýkrát každého pochopiť, čo sa týka rečových schopností, ale o to viac som  sa snažil toto vypĺňať úsmevom na tvári a žartovaním, čo mi umožňovalo  vytvárať veľmi pekné a po čase aj hlboké vzťahy. Nie nadarmo ma decká v projekte začali nazývať  Mr. Bean ).
V prvom momente, ako som sa dozvedel, že budem pracovať v projekte VIP (vijana first project-projekt pre chlapcov) som nebol príliž nadšený, nakoľko toto miesto sa mi po predošlej návševe spolu s Dankou nezdalo byť až také sympatické ). Do tohto centra chodili chalani, pre ktorých domovom bola ulica a ich spoločníkmi zvyčajne boli lepidlo, hlad a samota. Nuž a pri mojom odchode na Slovensko som si zase nevedel predstaviť, že by som tieto tri mesiace prežil v nejakom inom projekte.

Vo VIP ma prijali veľmi milo a boli vo všetkom veľmi ústretoví. Zo začiatku som sa snažil každú voľnú chvíľku v projekte prežívať s chalanmi, vyrábať im program, aby azda nevzniklo nejaké bezprogramové vákuum. A to aj na úkor prestávky, či chvíľky oddychu. Avšak postupne som si uvedomoval, že ak budem takto ďalej pokračovať, môžem veľmi rýchlo pocítiť syndróm vyhorenia, čo celé bolo ešte umocnené smradom z lepidla, ktoré chalani ustavične fetovali a situácia sa nezlepšila ani vtedy, keď boli otvorené okná v miestnosti.Veľmi som prijal to, keď do centra začal v pondelok chodievať John, učiteľ, ktorý chalanov učil šiť lopty a mňa to čiastočne odbremeňovalo, lebo som mal viac času  „načúvať“ potrebám chalanov. Takisto som s chlapcami maľoval rôzne obrázky, vyrábal s nimi rôzne predmety z gorálikov, spievali sme na gitare, počítali matematiku, cvičili jednoduchú angličtinu. Chlapci po sledovaní TV mali najradšej futbal, ktorý som s nimi tiež veľmi rád hrával, len terén sa ani v najmenšom nepodobal na futbalové ihrisko ). Spočiatku sa mi zdalo trošku nefér hrať v obuvi, keďže oni hrali bosí, ale nevedel som si predstaviť seba bosého na takom teréne..(lúka, kde tráva bola miestami taká vysoká, že sa v nej chalani občas stratili). Bolo pre mňa veľmi milé vnímať ich dôveru ku mne, keď pred futbalom si dávali ku mne do úschovy rôzne, pre nich veľmi cenné predmety (lepidlo, zopár drobných…)

Postupne sa situácia v centre  vyvíjala tak, že chalani každé ráno začali dostávať jednoduché raňajky (čo predtým vo zvyku nebolo) začo oni sa aspoň na čas pobytu v centre mali vzdať svojho lepidla. Táto vzájomná spolupráca sa nám darila niekedy viac, niekedy menej…a boli situácie, keď sme museli trosku použiť aj násilie..,ale myslím, že všetci sme v tomto videli určitý spôsob inšpirácie pre chlapcov. Niekedy, myslím v júli prišiel do centra dobrovoľník Sam (keňan), s ktorým som si veľmi dobre rozumel a ktorého som nainfikoval svojim humorom. Prežili sme spolu veľmi pekné chvíle.
Mary (vedúca v projekte VIP) zaviedla systém, keď chalani, ktorí pravidelne prichádzali do projektu neskoro, alebo počas dňa spali, nedostali obed. Mne to bolo niekedy dosť ľúto, keď som videl okolo seba hladujúcich chlapcov.
Vždy som sa veľmi tešil, keď som mal možnosť dostať sa do slumu. Bola to vždy pekná a veľmi silná skúsenosť. Navštevovali sme rodiny našich streetboyov práve v slumoch. Neraz som sa tam stretol s pre mňa dovtedy len obrázkovou chudobou a tieto momenty sa mi vrývali hlboko do srdca. Veľmi som vnímal ten rozdieľ komfortu života u nás na Slovensku a tam.

Poobede som navštevoval aj iné projekty, čo do istej miery tiež rozširovalo môj dobrovoľnícky obzor. Tieto projekty tiež patrili pod záštitu sr.Mary, ktorú som vnímal ako veľmi usmievavú a charizmatickú osobnosť a s rešpektom ktorej som sa stretol u toľkých Nairobčanov.

Myslím že nová a pekná situácia nastala aj vtedy, keď sme sa s Miškou presťahovali do Dankinho domčeka, čo prinieslo so sebou nové situácie a príležitosti..

Tiež som veľmi privítal aj spoločné slovenské výlety cez víkend (spolu so slov. doktorkami) čo malo okrem oddychového aj efekt psychohygieny, keďže s lepidlom a so stresom veľkomesta som bol konfrontovaný denne. Každý jeden výlet bol pre mňa veľmi čarovný a pekný, lebo keňská príroda je veľmi krásna. Navštívili sme rôzne národné parky, Viktóriine jazero, Mombasu, pobrežie.. Je veľmi dobré, ak dobrovoľník má možnosť spoznávať krajinu cestovaním a tiež vidieť život domorodcov na vidieku.

Myslím, že tento pobyt ma naučil žiť prítomný okamih a takisto vnímať každý nový deň ako požehnanie nášho milujúceho Otca. Preto jemu každodenne vzdávam vďaky za všetko čo som mohol prežit a tiež za všetkých tých ľudí, ktorí napriek svojej biede mi boli každodenným príkladom.