Miroslava Triznová, Keňa 2010
St. Antony small home Kisoko, projekt pre mentálne a fyzicky postihnuté deti

Nie súcit, ale príležitosť!
/
Prvé dva dni v Kisoko

„Odchádzame do Kisoko! Je to len niečo vyše 30 km.” – zavelila minulý týždeň v utorok sestra Angeline.
„Výborne”, vravím si. Tak za trištvrte hodiny sme tam, lebo cesty sú zle. Haha! Cesta trvala 2 hodiny. “Leteli“ sme 20km/h pomedzi výtlky a jamy. A príchod do projektu bol ešte “pompéznejší“: odbočka do kukuričného pola. To už nebola ani poľná cesta, to bola prekážková dráha. Po 200 metroch brána, dom, pri ňom ďalší dom, strážnik a deti. Veľa detí. Kývajú na nás. Tak to sme asi tu. Všetky deti hovoria Swahili, alebo vôbec nehovoria. Mnohé majú len prítomný alebo neprítomný úsmev, potriasajú nám rukami, chytajú nás a niečo bľabocú. Zvítavajú sa s nami – očividne prišlo pre nich rozptýlenie. Iné len pozorujú, alebo nehybne ležia. Prší a nepridáva mi to na zvláštnej daždivej nálade.

Deti, ktoré nás privítali sú mentálne alebo fyzicky “challanged“. Nemám rada slovo “disabled“ – postihnuté. To čo vymysleli tu, sa mi páči viac. “Challanged“ – ako výzva. Niečo navyše čo človek musí zvládnuť.
Zvítali sme sa a predstavili ma šéfke projektu. Vyniesli mi kufor do izby pre hostí. Je to extra izba na dvore. Áno mám posteľ, sieťku a skrinku. Auto odfrčalo a ostala som sama v novom projekte.
Odkedy som prišla do Afriky, som po zhrnutí plusov a mínusov v pohode. Preto som čakala, kedy príde moment, ktorý prichádza vždy, keď je niečo nové. Volá sa “Ja to nezvládnem.” A prišiel. Veľmi intenzívne. Uvažujúc, “Ako my budeme komunikovať, keď deti hovoria len Swahili a ja nie? Ako sa im priblížim?“, vybalila som si kufor. Predychávajúc novú situáciu, vytiahla som balóny a bolo rozhodnuté. “Budeme sa hrať. Zvládnem to!“ – teda dúfam.

Pavol mal pravdu, keď napísal do Korintu, že aj keby si vedel všetky jazyky sveta, a nevieš sa usmiať, je ti to na figu. 
Nuž tak to by sme mali, usmievali sme sa po sebe, rukami nohami dohovárali a zoznamka dopadla výborne. Samozrejme, všetky balóny do 3 minúť popraskali, až na tie čo mali dievčatá na vozíkoch. Tých sa ostatné deti ani nedotkli. Držia spolu a chránia sa navzájom.
Takže to bol prvý deň, plný dojmov, na ktorý som sa musela dobre vyspať.

Na druhý deň sme sa boli poobzerať po projekte. Projekt v Kisoko ubytováva deti a má pre nich školu. Deti, ktoré sú schopné vnímať radia priamo do bežnej výučby. Pre starších je určené tkanie kobercov pre chlapcov, krajčírstvo pre dievčatá a spoločne pre všetky deti poľnohospodárstvo. Hlavným cieľom je vytiahnuť z detí maximum, aby boli absolútne sebestačné.
Aj keď sa štáty sveta zaviazali v miléniových cieľoch k odstráneniu chudoby, táto skupina sa nikde priamo nespomínala. A práve táto skupina si nevie pomôcť sama. Potrebuje, ako to výstižné hovorí krédo na bráne projektu, “Nie súcit, ale príležitosť!”. Súcit je to posledne, pretože ten nikam neposúva, len deptá.
Takže prechádzam pomedzi budovy, pýtam sa ako to tu beží, a sestra mi odpovedá. Som zvedavá čo sa dozviem.
„Vieš Mili“ (moje nove africké meno ), „tu v Afrike máme problém, keď máš takéto dieťa. Rodičia ho nechajú tak. Iba ho kŕmia, lebo je chúďatko.“
Som ticho a uväzujem či nemáme ten istý problém.

“Tu v Keni nedolujú v ňom niečo, na čo má talent. My v projekte chceme, aby tu nebol rozdiel. Sú to deti ako každé iné. Vieš, len im to trošku trvá. Pipleš sa s nimi dlhšie, ale keď sa do toho dostanú, sú perfektné. Pozri na Irine!“ Ukazuje na dievča s topánkou. „Dáš jej topánku a už leští. Tá dievčina je veľmi “low” (- mentálne mimo), ale keď chytí topánku vie čo má s ňou robiť. Pomaličky napredujeme. No o mesiac jej dáme na topánku krém a o dva si bude vedieť vyleštiť topánku aj sama. Niektorým sa páčia zvieratá, tak ich nosíme na farmu, nech si zvyknú. Staršie sa o ne už vedia postarať. Musíme rozvinúť to, na čo majú talent. A ten vytrénovať. Nedostali v jednom, musia mať niekde inde. Chceme aby sa deti postarali o seba samé.”
Myšlienka posunu kdesi ďalej, ako len hybernujúci pasívny stav, sa mi páči. Pokračujeme v ceste do domu na šálku čaju. Chcela som niečo povedať ale sestra Agi pokračuje: “Vieš, keď skončia, dáme im kúsok pola, alebo kravičku. Nemôžeme ich len tak nechať tápať. Musíme ich nejako odpichnúť…” Chce ešte dokončiť, ale to už  začalo tropicky liať, takže šviháme dnu. Sŕkame čaj – mimochodom čierny čaj s mliekom. Bŕŕ. Naposledy som ho pila v škôlke, odvtedy som sa mu úspešne vyhýbala , ale prichádzam na chuť viac momentu sedenia so šálkou čaju s mliekom, ako chuti ako takej . Pokračujeme v diskusii, a páči sa mi to.
Nuž áno, očividne sa tu, ďaleko na na hranici s Ugandou, deje niečo veľmi vzácne a dôležité.

Pred cestou sem, som si čítala štúdie medzinárodných organizácii o rozvojovej pomoci práve tejto skupine. Zaujal ma jeden postreh: „Bariéru ako takú, nenesie človek, ale spoločnosť, ktorá ho automaticky považuje za menej schopného, prípadne úplne vyradzuje z akéhokoľvek sociálneho kontaktu.”
„Vieš niekedy sa deti vrátia z domu horšie, ako keď sme ich tam poslali, pred prázdninami. Rodičia sami im ublížia, bez toho aby to chceli. Tu ich nechávame robiť všetko, zababrú sa, zamažú ale postupne to ide. Musíš predsa aj spadnúť, keď chceš vedieť chodiť. Doma ich chránia, aby sa im nič nestalo. Nikam ich nepustia, pre hanbu alebo preto, že sa jednoducho nedá prejsť vozíkom. Prípadne ich nechajú cely deň sedieť v kúte a hovoria im, ako to majú nechať, že to nezvládnu. Aký by si mala pocit sebaúcty Mili, keby ti stále niekto dookola hovoril, alebo postojom ukazoval aká si iná, ako to nedokážeš? Sebavedomie detí ide úplne dole. Takže keď sa zatvára škola, pýtajú sa kedy znova otvárame“ pokračovala sestra vo vysvetľovaní.
Rozhovor pokračoval ďalej, o tom ako je dôležité len objatie alebo úsmev, ako je dôležité aby každé dieťa prežilo úspech a zažilo pochvalu, veľa pochvaly.
Sestry sa ešte pýtali, či máme podobné projekty a ako sa naša krajina stavia k tejto otázke. Rozmýšľam, kedy som naposledy videla niekoho na vozíčku, alebo inak “challenged“ niekde na úrade, na ulici? Samozrejme menujem projekty náhradných rodín, profesionálnych rodičov, detské domovy, tábory nadácie pre deti, chránené dielne. Stále mi to však ubieha viac do sociálnej roviny. Čosi s podobnou myšlienkou pre akokoľvek “challenged“, až po nezávislosť? Hm…
Vymenili sme si veľa myšlienok, až kým nám zas nezaklopala “house mum“, že má pre mňa bandasku s teplou vodou na tento deň. Tak sme teda skončili.

Oblasť, kde sa projekt nachádza je rodiskom šampiónov sveta v behu. Aj keď sa tu boríme s výpadkami elektriky a nedostatkom vody, ktorá padá len z neba. V porovnaní s projektmi, ktoré máme v tejto oblasti doma, stále si neviem odpovedať na otázku:
„Nepredbehla teraz táto malá skupina nás? Finančne určite nie, ale pohľadom na vec?“

Mirka