Kde bolo tam bolo, zrodil sa jeden maličký sen. Nebolo to až tak dávno a keď sa narodil, bol najmenší spomedzi ostatných. -

Keď vyrástol, dotkol sa ma počas niekoľkých požehnaných týždňov dovtedy nepoznanou skúsenosťou – „priatelia môjho priateľa sú aj Tvojimi priateľmi“. Niekoľkými riadkami Vám chcem predstaviť týchto svojich priateľov s neskrývanou túžbou, aby sa stali aj Vašimi priateľmi. Všetkým Vám chcem rozpovedať pekne po poriadku jeden skutočný príbeh.

Vo februári minulého roka som si napísala prihlášku na projekt Dobrej Noviny „Dobrovoľníci pre Afriku 2005“. Zúčastnila som sa výberového víkendu a… bola som vybratá spolu s Máriom Jančovičom. Bol to pre mňa krok do neznáma – nemala som žiadne skúsenosti a ani ktovieaké jazykové znalosti. Dodnes je pre mňa záhadou, prečo práve ja som dostala tento veľký dar, veď na výberovom víkende bolo toľko schopnejších a lepšie pripravených ľudí ako ja. Do posledného dňa pred odchodom stálo predo mnou ešte stále veľa ak… O všetky sa Pán Boh postaral až s dojímavou precíznosťou – od peniažkov na našu cestu, cez všetky tie „maličkosti“ s termínmi skúšok i povinnej letnej mesačnej praxe, očkovania, kufra…

Od prvého môjho áno, ktoré bolo odpoveďou na Božie áno, som sa chytila Božej ruky a asi prvýkrát v živote som si naplno uvedomila, že môj život už nie je v mojich rukách. Bola som šťastná, lebo bol v oveľa lepších rukách ako sú tie moje. Afrika bola a je pre mňa najmä dobrodružstvo viery a nachádzania hlbšieho a osobnejšieho rozmeru vzťahu človeka s Bohom i s iným človekom. Keď som si uvedomila, že som ďaleko od všetkých istôt, ktoré mám tu doma a na ktoré sa človek niekedy aj podvedome spolieha, zostal mi len Jediný, ktorý bol ten istý tam i doma. A stal sa oveľa skutočnejším. Keď som ho chytila za ruku, vnímala som, že tam naozaj je. Bola som si istá, že každý nový deň má som mnou nejaký konkrétny plán jednoducho len preto, lebo som sa každé ráno zobudila a každý večer som pokojne zaspávala. Asi si to mnohí z Vás uvedomujú aj tu na Slovensku, mne to bolo dovtedy často len racionálne jasné, v Afrike som sa dotkla tajomstva života a Boha svojou vlastnou holou rukou. Preto by som priala dar žiť v Afrike aspoň na niekoľko mesiacov každému, nielen tým, ktorí snívajú svoj africký sen už od kolísky.

     Po výberovom víkende nás čakali dva prípravné víkendy. Dozvedeli sme sa viac o Keni, rozvojovej pomoci, vžili sa do konkrétnych vecí, ktoré nás čakajú. To všetko a ešte oveľa viac vďaka dobrovoľníkom, ktorí už v Keni boli a zažili podobný projekt a ktorí nám ochotne darovali svoj voľný čas. Úprimne ďakujem všetkým a najmä Zuzke a Jančimu, našim anjelom strážnym. Prišiel predvečer odletu… ráno… Viedeň, letisko, posledné objatia, nasadli sme, rozbehli sa motory a leteli sme. Ja prvýkrát v živote – nádhera…

Pomaly som otvárala oči, bolo asi osem hodín ráno. Vtedy mi to došlo – som v Afrike, v Nairobi, kde sme včera večer pristáli, v misijnom dome Yarumal Fathers – juhoamerických misionárov. Zbehla som po schodoch do kaplnky. „Bože, tak som tu. Našťastie, že aj Ty si tu!“, a začala som sa cítiť ako doma. Prvý týždeň sme sa zoznamovali s Nairobi, s viacerými projektami a aj s tým svojím, kde sme začali už ďalší týždeň pracovať. Mne vybrali Mary Immaculate Centre (MIC) – Centrum Panny Márie Nepoškvrnenej. Mohla som povedať nie a vybrať si niečo iné, ale mne sa MIC zapáčilo hneď pri prvej návšteve, ako sa vraví, bola to láska na prvý pohľad, a tak som veľmi rada súhlasila. MIC je centrum pre asi 60 chlapcov ulice, nachádza sa v štvrti South B, v blízkosti nákupnej a priemyselnej časti Nairobi. Mojou prácou bolo pomáhať v tvorivej dielni – artroome, niekedy pri vyučovaní a po poobediach tráviť voľný čas s chlapcami. To mi veľmi sedelo. Mário pracoval v inom projekte. 

     Pár slov o mojom pohľade na momentálne fungovanie MIC. MIC je celkom dobre zabehnuté centrum. Má, jasné, aj svoje stránky, ktoré som ja videla ako nie najlepšie a mnoho vecí by sa dalo vyštrngať a robiť lepšie, ale aj tak si myslím, že je prinajmenšom malým zázrakom pre chlapcov, krotí doň chodia. Ja som pracovala v artroome a bol to parádny čas a možnosť spoznať sa viac s chlapcami, ich príbehmi, snami. Oni ma naučili vyrábať zaujímavé veci napr. z banánových listov, ja som ich učila napr. robiť všelijaké vystrihované rámy na obrázky, kresliť, robiť zvieratká z gorálok. (Nikdy predtým som si nemyslela, že viem kresliť.) A časom sme do artroomu pridali aj malé okienko swahilčiny, kedy ma Ken a chlapci učili nejaké slovíčka, výrazy a písali mi ich do slovníčka. Bolo to milé, keď raz boli učitelia oni, raz ja – bola to priateľská atmosféra, v ktorej nám všetkým pomáhal náš skvelý mwalimu Kenneth. Jeho životný príbeh aj príbeh dobrovoľníčky Consolaty, ktorá k nám prišla v júli, mi zas pomol nahliadnuť do snov, ťažkostí a túžob mladých v Keni, absolventov vysokej školy. 

V našom centre fungovala neformálna škola, v ktorej boli dve triedy a v každej boli štyri ročníky. Na vyučovaní v triede som sa zúčastnila len niekoľkokrát. Je náročné pre jedného učiteľa mať v triede naraz štyri ročníky. Takže moja pomoc, ako aj pomoc miestnych dobrovoľníkov bola veľmi vítaná.

     Poobede mal každý deň svoj vlastný program. V pondelky býval counselling – bolo to niečo ako u nás „skupinová terapia“. Chlapci sedeli vonku v menších skupinkách v kruhu a rozprávali sa so sociálnymi o rôznych témach – napr. o drogách, fetovaní, s ktorými mali všetci naši chlapci predtým, ako prišli do centra, veľa osobných skúseností, s mladšími sme sa zahrali hru – rozdelili sme sa do dvojíc a do budúceho counsellingu mal každý z dvojice na starosti toho druhého, aby prišiel umytý a pod. – boli to snahy o láskavú terapiu ich duší ubitých predchádzajúcim životom doma, na ulici…
     V utorky býval scouting a acrobatics – scouting(mali ho starší chlapci) má na starosti učiteľ Steve a ten sa chlapcom naozaj venoval celé dve hodinky – učil ich všelijakým skautským zručnostiam, pochodovali, spievali, tancovali, učili sa postaviť stany…, acrobatics znamenal, že menší chlapci si vytiahli von matrace, pneumatiky a dve hodinky trénovali. Ja som sa niekedy pridala ku skautom, niekedy k malým akrobatom – veľmi sa tomu tešili a ja tiež.

     V stredy bývalo pranie a záhrada, čo znamenalo, že všetci chlapci dostali vedierko s vodou a práškom, podobne tak niektorí dostali motyky a pracovali. Bolo pre mňa veľmi milé, keď väčší chlapci bez slova pomohli menším s ich kôpkou týždňových špinavých vecí a napr. väščí pral a menší vešal. Ja som sa niekedy pridala k tým, ktorí prali, niekedy k „záhradníkom“ – najskôr ich to udivovalo, že aj „biela žena“ pracuje, ale napokon sa im to začalo páčiť a zažili sme aj pri práci kopec zábavy a milých príhod. 

     Vo štvrtky bývali boys´meetings and games – to bolo moje pole pôsobnosti, ako stvorené pre eRkára, ktorý má skúsenosti z táborov, stretiek. Jasné, že som sa nemohla venovať 60 chlapcom naraz, tak som začala s malou skupinkou a ďalší, ktorí chceli sa k nám potom pridávali. Rozprávali sme sa o kamarátstve, rodine, písali list najlepšiemu priateľovi a najmä sme sa hrali a hrali, spievali a samozrejme tancovali. Snažila som sa vymýšľať rôzne nové hry, ale chlapci mali aj tak najradšej futbal. Hrali samozrejme bosí, aby si nezničili topánky, ktoré dostali z centra, a často sme hrávali s „futbalkou“ vyrobenou z igelitových vreciek zviazaných špagátmi. Chvíľu mi trvalo, kým som sa nučila do tohto „ľahkého čuda“ kopať, ale bolo z toho veľa zábavy. Chlapci mi fandili a povzbudzovali ma, až mi to nakoniec celkom šlo a futbal sme potom hrávali asi zo všetkého najčastejšie a najradšej.

     V piatky bývalo generálne upratovanie celého centra – všade sa rozliala voda a umývalo sa metlami, handrami…
     Každý deň o štvrtej končil oficiálny program, tí, čo chodili domov, išli domov a ostatní chlapci mali free – zostala tam hŕstka 20 chlapcov, s ktorou sa dalo rozprávať, hrať sa, tancovať, spievať. Toto bol pre mňa snáď najkrajší čas, zostali len tí, ktorí nemali ,kam ísť domov – triafali sme guličky do jamiek, hrali sa niečo na spôsob našich „céčiek“ s malými kovovými plieškami, ringo = prehadzovali sme si gumové koliesko ponad futbalovú bránku a museli sme ho chytať len jednou rukou, pexeso a najmä dlho dlho sme sa rozprávali. Ja som končievala v práci oficiálne okolo 17.30. Často som však zostávala aj o chvíľku dlhšie.

   Víkendy som väčšinou netrávila v centre. Odporúčali nám to tak pred odchodom a pochopila som, že v rámci našej „psychohygieny“ to naozaj bola dobrá rada. Chodievali sme na výlety do okolia. Jednu sobotu som šla s chlapcami z centra na jeden volejbalový zápas, ktorý hrali v rámci medziškolských turnajov, a párkrát som predsa len zašla do centra aj v sobotu, v nedeľu som bola s chlapcami na swahilskej omši v kostolíku v South B, ale inak sme mali voľno, ktoré sme mohli využiť, ako sme chceli. 

Mne sa dostalo pozvania na sever Kene do oblasti, kde ešte stále žijú tradičným spôsobom života kmene Samburu a Turkana. Bola to misia juhoamerických misionárov – Yarumal Fathers – ktorých sme spoznali, keď sme s nimi bývali prvý mesiac nášho pobytu v ich guest house v Nairobi. 

Bolo to pre mňa stretnutie s naozajstnou Afrikou v jej pôvodnom živote, stretnutie s prvotnou evanjelizáciou medzi ľuďmi, ktorí nevedeli čítať, písať, netušili, že existuje aj iný svet ako ich svet polopúští, pasenia stád, manyatta, prírodného náboženstva, medicíny a nikdy v živote nepočuli o kresťanstve. Svätá omša na tomto „konci sveta“, tradičný obrad a slávnosť obriezky, život misionárov i život s ľuďmi v ich príbytkoch, ich nevypočítavá štedrosť a pohostinnosť k nám cudzincom, ako aj ich zaujaté počúvanie o tom, že misionári tu chcú byť pre nich, pomáhať im v ich živote, aby si aj oni navzájom pomáhali a odpúšťali si, lebo Boh nás všetkých miluje a sme pred ním všetci rovnocenní – to sú chvíle môjho života, na ktoré nezabudnem.

     Nedá mi aspoň pár slovami sa ešte nezmieniť o mojej kratučkej skúsenosti z VIP, projektu, v ktorom pracoval Mário, na ktorú neviem zabudnúť, a tamojších chlapcov a dievčatá nosím stále hlboko v srdiečku. 

Tam som stretla deti, ktoré skutočne nemajú nikoho, od koho by cítili, že mu na nich záleží, nemajú strechu nad hlavou, nemajú nádej do života, a to nepíšem ako ľútosť, ale ako moju reálnu skúsenosť. Niektorí z kompaundu mi hovorili, že sa ešte nestalo, aby chlapci na niekom tak viseli, ako chodili stále za mnou, keď „bojovali“ s počítaním gorálok pri vyrábaní jedného krokodíla za druhým, s ceruzkou, keď chceli kresliť spolu, keď sme sa hrali, tlieskali, keď väčší hrali futbal a s menšími sme si na ihrisku písali drievkom do prachu svoje mená a potom spelling niektorých anglických slov, hrali sa nepochopiteľne jednoduchú hru – jeden sa schoval do vysokej trávy, ostatní sme sedeli na konári stromu, on nám zakýval a keď sme ho zbadali a odkývali mu, čo najrýchlejšie sa rozutekal k nám, aby si sadol na konár medzi nás atď. Neberiem si túto lichôtku až tak „k srdcu“, možno to hovoria na povzbudenie každého dobrovoľníka, ktorý tam príde. (A vôbec Afričania, ktorých som spoznala, sú mimoriadne citliví a vedia, čo kedy človek potrebuje počuť, čo ho povzbudí a posunie ďalej.) Len mi to trošku pootvorilo oči – nerobila som tam nič nadpriemerné, veľmi jednoduché hry, kreslenie, gorálky a bola som tam len niečo viac ako týždeň – sedeli vedľa mňa a vedľa seba navzájom a zrazu cítili, že sa majú, o koho oprieť. 

  Mali ho veľmi, veľmi radi a on mal veľmi, veľmi rád ich a oni to cítili a myslím, že to je investícia do ich životov, ktorá sa nestratí. Idea tohto centra je geniálna: prostredníctvom drobných voľnočasových aktivít pritiahnuť chlapcov z ulice od lepidla k jedlu, nadviazať s nimi vzťah a sprostredkovať im „vyšší level“: ozdravenie ich vlastnej rodiny, príp. nájdenie náhradnej alebo iného centra – možno niečo ako MIC, kde by mohli bývať, začať chodiť do školy, naštartovať proces terapie ich ubitej dušičky.

     Mohla by som ešte veľa písať aj o voľnom čase, ktorí sme často trávili so slovenskými lekárkami, o jednotlivých ľudských príbehoch, o krásach Kene, o živote a objavoch, ktoré mi sprostredkovali naši juhoamerickí misionári, ale asi by som už presiahla rámec tohto krátkeho svedectva.

     Rozmýšľala som nad tým, či sú tri mesiace na takúto skúsenosť dosť, málo alebo priveľa… Teraz s odstupom času sa mi to zdá akurát. Je to čas, po uplynutí ktorého si človek povie buď ja by som tu aj zostal, alebo má pocit, že už ho to ťahá domov. Určite z hľadiska projektu by bolo lepšie, keby tam človek mohol zostať dlhšie, lebo po tých troch mesiacoch sa už začne celkom orientovať, ako čo funguje, ako by on sám mohol priložiť ruku k dielu. Ale myslím, že tri mesiace sú úžasná interkulturálna skúsenosť aj pre ľudí, ktorí by sa nikdy nerozhodli ísť do Afriky na rok alebo na dlhšie. A v tom vidím jedinečný prínos tohto projektu vo forme, v akej je. Netajím sa túžbou vrátiť sa a zostať dlhšie a veľmi fandím aj vzniku projektu dobrovoľníkov na rok. Ale súčasne si myslím, že aj táto forma má veľký význam. Človek si uvedomí obmedzenosť svojich možností a času a snaží sa z mála darovať všetko, a to cítia aj ľudia v projekte a vážia si aj trojmesačnú prítomnosť dobrovoľníka.  Je to vklad do osobností nielen detí v projekte a vôbec ľudí, ktorých tam dobrovoľník stretne, ale aj do života a osobnosti samotného dobrovoľníka, ktorý sa po návrate domov môže stať živým dôkazom toho, o čom ľudia ani možno nevedia a ak vedia tak len z knižky. Po troch mesiacoch sa síce veľmi ťažko odchádza, ale aj návrat domov a zhodnotenie môže byť človeku veľmi užitočné a pomôcť mu uvedomiť si veci a súvislosti, ktoré mu možno priamo v Keni nedošli.

     A aký je záver mojej rozprávky? Stretla a spoznala som ľudí, ktorých som tak veľmi chcela stretnúť a spoznať. Je to najmä mozaika „malých“ príbehov „obyčajných“ ľudí, s ktorými som prežívala „všedný“ život – čas, na ktorý nikdy nezabudnem, a povzbudenia, pri spomienke na ktoré sa nedá zostať takým, akým bol človek dovtedy. Boh, ktorého som sa dotkla v jeho ťažkom prestrojení – v jeho najchudobnejších, je Boh, na ktorého sa nedá zabudnúť, lebo je príliš ľudský a príliš blízko, príliš autentický, aby sa dalo v neho neveriť. Nie je to Boh chrámov, ale ľudského srdca, ktoré bije pod hranicou ľudskej dôstojnosti, a predsa ho z plných pľúc chváli a oslavuje, lebo Boh je jeho súčasťou a jednoducho nemôže nebyť. To je Boh, ktorý chytá za srdce aj to moje kamenné a premieňa ho viac na svoj „ľudský obraz“. Ďakujem všetkým, ktorí mi tento zázrak sprostredkovali.