Môj dotyk s čiernym kontinentom

Ahojte! Volám sa Michal Šerík a chcel by som sa s Vami podeliť s tým, čo sa mi prihodilo minulý rok. Áno, hovorím minulý rok, a nie len cez leto, nakoľko projekt „ Dobrovoľníci pre Afriku 2007“, to nebol len trojmesačný pobyt v nádhernom africkom štáte KEŇA, ale aj mnoho nového a krásneho, čo sa odohrávalo počas našej prípravy ako aj po bezprostrednom príchode späť na Slovensko. 

Tak začnem asi tam, kde sa to všetko začalo a to bolo na VVV (vzdelávaco-výberovom víkende), ktorý sa odohral v Hornej Breznici. Bol to víkend plný skvelých ľudí, ktorí túžili tak ako ja, zažiť vo svojom živote aspoň na krátky čas skutočnú realitu Afriky a taktiež aj tých, ktorí nám počas tohto víkendu aspoň z časti túto realitu priblížili. Dozvedel som sa mnoho nového a poučného, čo mi pomohlo lepšie si predstaviť, čo taká práca dobrovoľníka obsahuje a s čím sa môžem stretnúť. Po skončení tohto víkendu nasledovali dva týždne čakania na telefonát, ktorý mi neskôr oznámil, že som bol spolu s Róbertom a Katkou vybraný a že sa môžem pomaly začať pripravovať na leto v Keni. Ešte predtým, než sme skutočne opustili krajinu sme sa zúčastnili dvoch prípravných seminárov, ktoré mala pod taktovkou Zuzka Bašistová, za čo sme jej nesmierne vďační, nakoľko nám v nich darovala kus svojho srdca a mnoho poučných a praktických rád a skúseností. Popri tom sme si vybavovali ešte ďalšie drobnosti ako sú očkovania, poistenie a mnohé iné.

Až prišiel ten deň keď sme sa ocitli na letisku tesne pred bránami nášho odchodu a vstupovali sme do leta plného úžasných ľudí a vecí o ktorých sme vtedy ani netušili. Lietadlo nás prenieslo ponad Európu a časť afrického kontinentu až sme po 8 hodinovom lete pristali v Nairobi, v hlavnom meste Kene. V novom svete nás už na letisku čakala a privítala naša nová kontaktná osoba Danielka, ktorá sa o nás starala od nášho príchodu až po jeho koniec. Musím povedať že sa svojej úlohy zhostila naozaj zodpovedne a bola nám stále veľkou oporou. Absolvovali sme s ňou sériu návštev od DKA cez rôzne projekty, ktoré sú podporované DN až po návštevy rôznych špecifických miest Nairobi (centrum, tri najväčšie slamy v Keni, slovenskú kliniku,…). Myslím, že sme si takto mohli urobiť dosť dobrú predstavu o tom, ako to aspoň zhruba v takýchto projektoch funguje. A popri veľmi dobrom Danielkinom rozprávaní a vysvetľovaní sme sa postupne dostávali do tejto problematiky, ako aj do nového spôsobu života, ktorí sa nám stal na tri mesiace skoro vlastným. Popri už spomínaných návštevách sme absolvovali aj desaťdňový kurz swahilčiny. Veľmi nám pomohol aj v chápaní súvislostí a kultúrnych aspektov krajiny, na čom mal veľkú zásluhu náš učiteľ swahilčiny a skvelý človek David. 

Po absolvovaní tohto kurzu a prvého orientačného týždňa sme sa ja a Róbert spolu s bratom Dominikom (hlavou nášho projektu) presunuli do Nyeri, nášho nového domova. Tu sa začalo naše trojmesačné pôsobenie. Na úvod sme boli oboznámení s celým projektom, ako aj s okolím mesta a jeho časťami. Pracovali sme na strednej škole St. Mary, ktorá zahŕňa tri programy. Prvý a najväčší je stredoškolský projekt pre takmer 400 chalanov. Chalani tu študujú dennou formou a snažia sa získavať vyššie vzdelanie. Druhý rozvíjajúci sa projekt a tiež najmladší, je projekt pre starších chalanov, ktorí sa snažia získať nejakú odbornú zručnosť aspoň v piatich remeslách. Tento projekt má zatiaľ asi len 10 chalanov, no do budúcnosti má rastúcu tendenciu. Tretím programom je projekt pre chalanov z ulice, ktorý zastrešuje vyše 170 chalanov. Tento projekt poskytuje starostlivosť (ubytovanie, stravu a vzdelanie) pre všetkých chalanov, ktorí sa nachádzajú v tomto programe. 

Moja úloha bola širšie špecifikovaná a bolo aj na mne, do čoho sa zapojím a čo mi bude blízke. Spadalo pod ňu viacero činností. Jednou zo základných aktivít bola starostlivosť a vzdelávanie chalanov, ktorí sa nezúčastňovali bežného vyučovacieho procesu ako ostatní chalani v okolitých školách. Ďalej to bola práca v knižnici, kde sme sa snažili spolu s Robom vniesť nejaký systém v prevádzkovaní a chode celej knižnice. Ďalej som sa zaoberal údržbou a obnovovaním používaných osobných počítačov, ktoré boli umiestnené v knižnici a slúžili študentom pri ich štúdiu. Po obede som v rámci celého týždňa počas školského roka vyučoval niekoľko hodín výpočtovej techniky na strednej škole, kde som zastupoval odchádzajúceho učiteľa. Venovali sme sa základom práce na PC a orientovaní sa v základných softwéroch ako je Windows (Word, Excel a Power Point) a programu pre výučbu prstokladu.

V poobedňajších hodinách sme trávili voľný čas v projekte s chalanmi rôznymi voľnočasovými aktivitami, hrami a rozhovormi. Každý večer sme sa zúčastňovali prípravy chalanov na ďalší školský deň, ktorá trvala asi hodinku. Tu sme im pomáhali s domácimi úlohami alebo sme sa spolu učili matematiku a ďalšie predmety. 

Počas prázdnin som pracoval s menšou skupinkou chlapcov, ktorí počas prázdnin ostávali v projekte a neodchádzali domov. Čas sme trávili rôznym spôsobom od učenia sa a opakovania si základných vecí z matematiky a angličtiny, ako aj rôznymi hrami a tvorivými aktivitami. Denný program sa z času na čas menil, ale základne črty ostávali stále tie isté.
Ráno po absolvovaní základných hygienických potrieb a raňajkách (chlieb s čajom) sa väčšina chalanov pobrala do okolitých škôl. My sme začínali okolo 9:00 h vyučovaním a pomocnými prácami s chalanmi, ktorí mali školu v projekte. Boli to väčšinou chalani, ktorí práve prišli z ulice alebo sa snažili začleňovať do školského systému, ale akosi sa im to nedarilo. Vyučovanie v projekte trvalo asi do 13:00 h, v rámci čoho bola jedna 10 min prestávka na čaj. Po škole sa chalani naobedovali (najčastejšie gederi – fazuľa s kukuricou). Tí chalani, ktorí chodili do škôl bežným spôsobom, sa na obed vracali do projektu a po ňom šli späť do škôl. Vyučovanie sa im končilo okolo 15:00 – 16:00 h. V poobedňajších hodinách chalani trávili svoj čas rôznym spôsobom. Upratovali, prali, pomáhali v kuchyni alebo sa hrávali. Medzi 18:00- 19:00h bola večera (ugali – kukuričná kaša s kapustou a čajom) a po nej bolo opäť chvíľu voľna. O 20:00 sa všetci chalani schádzali v jedálni, kde sa spoločne pripravovali na ďalší deň v škole. Na konci mali vždy oznamy a organizačné veci a celé to ukončili spoločnou modlitbou. Táto príprava trvala asi do 21:00 a po nej mohli ísť chalani spať alebo pozerali spoločne nejaký film v spoločenskej miestnosti.
Ubytovaní sme boli v rámci projektu v jednom dome priamo v areáli školy spolu s jedným učiteľom Jamesom, ktorý sa od začiatku ku nám správal veľmi dobre a priateľsky. A myslím že sme si sním celkom dobre rozumeli. Víkendy sme striedavo trávili v projekte alebo mimo mesta, buď v Nairobi alebo na nejakom spoločnom víkende spolu s Katkou a s ďalšími slovenskými dobrovoľníkmi. Nakoľko Keňa je nádherná krajina tak sme sa snažili ju spoznať aspoň trochu aj z tejto stránky.

Môj čas v projekte ubehol veľmi rýchlo ani som si to neuvedomil a už som sa musel lúčiť. Ak by som mal rozprávať o mojom najťažšom zážitku, tak by to bol určite tento. V Nyeri som nechal kus môjho srdca a rozlúčka s chalanmi bola pre mňa to najťažšie, čo som musel v Keni prekonať. 

No a aký je záver môjho rozprávania. Môj pobyt v Keni zmenil môj život od základu. Spoznal som mnohých ľudí, ktorí napriek svojej chudobe a ťažkému osudu nezanevreli na život. Vedia sa z neho radovať každú minútu svojho života, či už v škole, práci, na ulici alebo na sv. omši. Naučil som sa, že nie materiálne veci sú podmienkou šťastia a radosti v živote, ale to, že sa dokážeme tešiť z maličkostí, máme každý deň čo jesť, máme kde spať a máme vždy niekoho, na koho sa počas dňa môžeme usmiať. Som vďačný Bohu a tiež eRku, že mi umožnili žiť túto každodennú realitu väčšiny ľudí na našej planéte. A verím, že táto moja skúsenosť nezostane len mojou, ale že sa s ňou budem môcť deliť aj s ostatnými. No chcem aspoň touto cestou vyjadriť môj hlboký obdiv a úctu všetkým chalanom z projektu v Nyeri (St. Mary secondary school). Všetko sú to chalani, ktorí časť svojho života strávili na ulici a teraz sa snažia žiť svoj život dôstojne aspoň tak, ako im to dané podmienky dovoľujú. Sú to pre mňa všetko skutočné osobnosti, ktoré napriek svojmu často krát ťažkému životnému osudu nezanevreli na život, na Boha a vieru. Vedia sa tešiť z každého nového dňa, z každého sústa fazule a kukurice, ktorú dennodenne dostávajú, z každej novej veci a hry, ktorú sa môžu naučiť. Popritom sa stále usmievať a jedných dychom hovoria: „ Vďaka Ti Bože, že nás tak miluješ, že si nám dal jedlo, teplú posteľ a nový deň v ktorom sa môžeme radovať.“ A vidieť ich pri tejto modlitbe sústredených, so zloženými rukami, zatvorenými očami, v roztrhaných a špinavých šatách, bosých a často krát opustených a ponechaných samých na seba, tak to urobí s človekom svoje. Teda aspoň so mnou to určite urobilo.

Ďakujem preto všetkým, ktorí mi umožnili a akýmkoľvek spôsobom pomohli naplniť tento môj sen, ktorý už vlastne nie je snom, ale skutočnou realitou. ĎAKUJEM