DOBRÁ NOVINA je kolednícka akcia spojená so zbierkou pre projekty rozvojovej spolupráce v afrických krajinách a zároveň programom rozvojového vzdelávania počas celého roka.
1. Ako sa voláš? Čo bolo na začiatku Tvojej cesty do Kene? Aká bola Tvoja motivácia byť dobrovoľníkom? Prečo si sa rozhodol darovať čas, schopnosti a seba pre iných?
Volám sa Peter Gorbár a som 23-ročný študent informatiky. Na začiatku mojej ceste do Kene stála viac než trojročná túžba po Afrike a misii medzi chudobnými. Odkiaľ pochádzala? Verím, že ju do nás vložil Boh. „Do nás“ mám na mysli seba a kamaráta Števa, s ktorým sme vtedy tému misii, Afriky a dobrovoľníctva dlhý čas zanášali ako dôležitý bod do našich rozhovorov. Počas celého tohto obdobia tato túžba zrela a zintenzívňovala sa. Svet, v ktorom žijeme nás núti hnať sa za mamonou, ziskom či kariérou. Klame nás, ako je dôležité zhromažďovať materiálne statky a robiť si poklady tu na zemi. Ježiš v protiklade k pravidlám tohto sveta nás naopak napomína, aby sme si zhromažďovali poklady v nebi, kde ich moľ neničí a kam sa zlodej nedostane (Lk 12, 33). Nemyslel som si o sebe, že môžem v službe biednym ponúknuť mnoho. Jedine svoj čas a ochotu pomôcť tam, kde to naozaj má zmysel. Zároveň som tušil, že mi to môže priniesť nový pohľad na svet, otvoriť oči a spoznať skutočné hodnoty života, ktoré sú v dnešnej dobe tak prefíkane zakrývané tými falošnými, ktoré rozhodne nevedú k naplneniu, radosti či šťastiu. A tak sa aj stalo. To, čo som počas trojmesačnej misie v Keni zažil bolo vskutku „života meniace“.
2. V čom sú ľudia v Keni odlišní od našich ľudí na Slovensku?
Po prvých stretnutiach s Keňanmi som bol naozaj unesený. Ľudia k nám boli tak úžasne milí a priateľskí. Posledných 5 rokov života som strávil v Prahe a takmer denne som tu stretával ľudí znechutených a nevľúdnych. Aj teraz po návrate si to ešte viac uvedomujem. Ľudia, ktorí v porovnaní s Keňanmi majú „všetko“ – slušné bývanie, auto, prácu či prestížnu školu a predsa smútok a nepokoj v duši. Taký krásny paradox. Na jednej strane ľudia, ktorí každým dňom bojujú s chudobou, biedou a chorobami, no vedia vás obdarovať úsmevom či milým slovom a po stretnutí s ktorými vám slnko svieti akosi jasnejšie a na druhej strane nenúdzni Európania, od ktorých sa len málokedy dočkáte nenúteného úsmevu či záujmu. Keňania sú omnoho veselší a slobodnejší.
3. A čo deti? Aký život majú deti v Keni?
V Keni som pracoval v najväčšom slume v Nairobi. Volá sa Kibera a je to zrejme aj najväčší slum Afriky ak nie sveta vôbec s počtom obyvateľov pohybujúcim sa okolo jedného milióna. V srdci slumu funguje farnosť Krista Kráľa, ktorú spravujú mexickí otcovia – Guadalupe Fathers. Každý deň som za prácou dochádzal, a teda prechádzal Kiberou. Pamätám sa na svoje pocity, keď som do Kibery vstúpil prvýkrát. Videl som mnoho fotiek kenských slumov a skutočne som sa veľmi tešil tomu, že budem pracovať v najväčšom z nich. Zážitok „naživo“ bol však o čosi úplne inom. Prepadol ma smútok, strach a rozhorčenie nad tým všetkým, čo som videl. Nevedel som pochopiť, ako môžu ľudia v takýchto podmienkach prežívať. Až vtedy som si dokonale uvedomil, že to nie sú len obrázky, ale že títo ľudia tak skutočne žijú. Že toto sú ich domovy. V ten večer sa mi zaspávalo akosi ťažšie, no všetko som to v sebe spracoval a Kiberu som si skutočne zamiloval. A to hlavne kvôli ľuďom. Vždy ráno, keď som ňou prechádzal ma cestou pozdravovali desiatky detičiek. Na vetu: „How are you?“ hádam do smrti nezabudnem. Pre väčšinu z nich to bola možno ešte len prvá veta, ktorú v angličtine vedeli povedať, no nebáli sa ju opakovať hoc aj sedemkrát, kým som každému z nich neodpovedal. Život kenských (kiberských) deti je tak neskutočne odlišný od života našich deti či od detstva, ktoré sme my sami prežili. Hračky, s ktorými sa hrali boli väčšinou hlina, kamienky či nejaké zaujímavé odpadky, ktorých v Kibere (a v hocijakom ďalšom slume) nie je nedostatok. Tieto deti sú celý deň v špine, prachu a odpadkoch. Počítač či počítačové hry sú pre nich neznáme pojmy. Televízor majú možnosť zhliadnuť jedine cez dierku v plechovej stene miestneho „kina“. A označenie kino sa v tomto prípade vymyká akejkoľvek bežnej predstave. Kino v slume znamená maličkú miestnosť s jedným televízorom, zopár lavičkami a hroznou kvalitou zvuku. Návšteva takéhoto kina je jednoducho nezabudnuteľným zážitkom. Nezabudnuteľných zážitkov však bolo viac. Patrila k nim tiež každodenná cesta matatu (malý autobus pre 10-14 ľudí). Nairobi je známe svojou príšerne chaotickou dopravou. Každé ráno boli ulice plné áut a tvorili sa neuveriteľné zápchy. Zárobok vodičov matatu je však úmerný počtu prepravených osôb a tieto zápchy na cestách im prácu poriadne komplikovali. Napriek tomu sa s tým vedeli vysporiadať, či už jazdou po chodníkoch alebo v protismere, ak sa čo i len na chvíľočku uvoľnil.
4. V čom spočívala Tvoja práca?
Vo farnosti Christ the King som mal v prvých dňoch na starosti opravu počítačov v rôznych oddeleniach, ktorých tam funguje celkom deväť. Pomáhal som odstraňovať počítačové vírusy, inštalovať operačné systémy a periférie, riešiť drobné problémy a tiež sme spoločne pracovali na rozšírení znalosti týchto ľudí v obsluhe software-u, ktorý používali. Neskôr dostala farnosť do daru od istej organizácie 12 second-handových počítačov, z ktorých sa nám podarilo zriadiť počítačové centrum pre výuku IT znalosti – od základných zoznámení s počítačom až po pokročilejšie kancelárske balíky a základy programovania vo Visual Basic-u. V posledných týždňoch som väčšinou pracoval na internetovej stránke a administračnom systéme (CMS) pre farnosť. S podporou vdp. Janka Buca, ktorý počas letných mesiacov Kiberu tiež navštívil sa zakúpila a registrovala doména http://www.christ-kibera.com, kde zatiaľ beží prvá (beta) verzia stránok. Tie sú pravdaže ešte stále vo vývoji prostredníctvom mailovej komunikácie s ľuďmi z farnosti. Ich konečná podoba je zatiaľ v rukách Božích. Na tomto mieste by som sa však rád poďakoval svojmu dobrému kamarátovi Janíkovi Lučanskému, ktorý mi pomohol s tvorbou dizajnu. Janík, nech Ťa Pán žehná a nech Ti to ON sám odplatí . Ako úplne posledné sme vo farnosti zakladali lokálnu sieť medzi jednotlivými oddeleniami a to hlavne kvôli zdieľaniu tlačiarní a súborov.
5. Čo si si z Kene priniesol?
Chudoba, s ktorou som sa v Keni stretával pre mňa znamenala mocný Boží dotyk. Pochopil som, ako dôležité je vedieť sa podeliť a neodvracať zrak od blížneho, ak nás žiada o pomoc. Povzbudilo ma to k tomu, aby som o tejto chudobe hovoril. Známym, priateľom, rodine. Získal som celkom iný pohľad na svet. Veci, ktoré som možno ešte pred rokom pokladal za dôležité zrazu tak dôležité nie sú. Dnes sa opäť učím radovať z každého nového dňa a zo všetkých tých krásnych malých darov, ktorými Boh napĺňa naše dni. Vďaka ľuďom v Keni som pochopil, že stačí tak málo k tomu, aby sme tieto dary videli. Stačí len otvoriť oči.
6. Zážitkov si asi zažil až neuveriteľne veľa. Ktorý z nich bol taký najsilnejší?
Vo farnosti v Kibere funguje tiež oddelenie s názvom „Holistic Health“, ktoré zabezpečuje zdravotnú starostlivosť pre ľudí z Kibery. Pravidelne sa tiež konajú návštevy tých najbiednejších, ktorí sú na tom zdravotne tak zle, že nemôžu chodievať do ordinácie. Pri jednej takej návšteve sme zašli k babičke, ktorá bola úplne nevládna. Celé dni ležala v posteli a častokrát v mukách pri akomkoľvek malom pohybe svojho dokrúteného tela. Izbietka, v ktorej bývala bola pre chorého človeka priam desivá. Úplné tmavá, bez lúča slnka, lebo dvere i okna boli starostlivo zatvorené kvôli zlodejom. Presiaknutá príšerným zápachom po moči a výkaloch. Prevetrali sme jej izbu, posadili babičku na posteľ a trošku sa rozprávali. Domytia, ktorá bola so mnou jej premasírovala telo a postarala sa o vyčistenie nočníka. Pri odchode nás babička poprosila o spoločnú modlitbu a tak sme sa modlili. Pre mňa to bol jeden z najmocnejších zážitkov vôbec. Vstúpiť do prostredia biedy nejakého človeka a prihovárať sa z toho miesta spoločne s nim. Ešte dlhú dobu to vo mne rezonovalo a zakaždým, keď si na to spomeniem, zaplaví ma zvláštny pocit bázne. Počas tejto modlitby som si bol viac než kedy predtým istý, že v tej izbe je s nami aj On, Ježiš. A je tam s tou babičkou stále.
7. Ak by si sa mohol ešte raz rozhodnúť, išiel by si opäť?
Určite áno.
8. Ako by si chcel využiť túto skúsenosť?
Keby sa ma na túto otázku spýtal ktokoľvek v priebehu prvých týždňov v Keni, moja odpoveď by smerovala k tomu, že by som chcel niečo vo svete zmeniť, aby nebola chudoba, bieda a hlad. Ale čím dlhšie som dýchal atmosféru v Keni, tým viac som začal chápať, že ja som nebol povolaný zmeniť svet, ale zmeniť seba a svoje srdce. Ak sa mi to bude dariť, tak milujúce srdce si nájde cesty, ako meniť ostatných.
9. Chcel by si ešte niečo dodať na záver?
Po tom, čo som zažil v Keni, považujem koledníctvo Dobrej Noviny za ešte vznešenejší projekt ako kedykoľvek predtým. V mene všetkých ľudí a detičiek, ktoré som v Keni stretol chcem týmto vysloviť obrovské ĎAKUJEM všetkým koledníkom. Moje poďakovanie tiež patrí celému eRku a špeciálne Zuzke Bašistovej a Katke Chmeliarovej, ktoré nás prevádzali výberovým víkendom a prípravnými seminármi a rovnako Danielke Petrášovej, ktorá nad nami držala ochrannú ruku počas nášho pobytu v Keni.