Mária Rerková, projekt Euphrasia, Nairobi

Po 13 hodinovom lete spoločnosti KLM a ako to už býva na transkontinetálnych letoch sprevádzaných dobrou starostlivosťou, sme unavení, prejedení, šťastní konečne dorazili na letisko Jomo Kenyatta a swahilské pole pole sa začalo napĺňať našími prvými krokmi z letiska. Štýlom pole pole = slowly, sme došli asi po pol hodine k okienku pre víza, kde Slovensko nebolo práve tou krajinou, o ktorej sa orientačne vie, ale záujem ambasádora dozvedieť sa viac, jeho srdečnosť a zároveň istá dávka humoru, ktorá je Keňanom vlastná, mi hneď dala zabudnúť na ďalšieho neznamslováka.

Prišli sme v sobotu, no už v pondelok som mala pocit akoby bol utorok a zároveň, akoby som tu strávila už niekoľko týždňov. To množstvo informácií a nových ľudí bolo pre mňa za tých pár dní celkom dosť.
Stretnutia so známymi, neznámymi, pohľady hladných, trpiacich a hrdých ľudí sa vrývali nie len do pamäte, ale prechádzali celým telom rovno do srdca.
Nezodpovedané otázky, nové skutočnosti, miesta a neznáme zvyky či inak samozrejmosti sú výzvou i pomyselnou prekážkou v ich rýchlejšom prekonávaní.
Ľudia chodia po prašných cestách vo výstavbe, deti bez rodičov, starcov tu skoro vôbec nestretnete, sú obklopené zelenými kvitnúcimi voňavými kvetmi sýtych farieb pestrofarebnej palety, ktoré paradoxne kvitnú na kopách smetí. Dosť humorne je vidieť záhradníka, ktorý strihá kríky a snaží sa urobiť danú záhradu veľmi atraktívnu, možno odlišnú.
Prvé kroky po našom príchode viedli v nasledujúci deň do kostola Panny Márie Kráľovnej Pokoja. Pri takejto sv. omši človek hneď pochopí prečo Boh miluje veselého darcu. Hudba, spev a zosynchronizovaný tanec detí kráse obradu len pridali. A že trval skoro 2 hodiny sme si ani nevšimli. Nejako podobne nám zbehol čas v Keni, bol krásny, plný zážitkov a radosti

Každý z nás siedmich “statočných” dobrovoľníkov ho strávil v inom projekte. Ten môj bolo ženské centrum Euphrasia priamo v hlavnom meste Nairobi. Cesta do projektu trvala zväčša 10-15 minút po obchodnej ulici, ktorá bola živá už od skorého rána. Predajcovia, krajčíri, obuvníci, závozníci, vzájomne sme sa míňali deň čo deň. Po čase sa to už nezaobišlo bez pozdravov ľudí, ktorí sa stali každodennou súčasťou mojich ciest. Po príchode do projektu nasledovala vždy vlna ďalších pozdravov počnúc od detí Samiho a Evelin, Nathasky, ktoré sa predbiehali, kto prvý dorazí k bráne a ovesí sa mi okolo krku  , sestričiek až po dievčatá a študentky. Verím, že najviac možných variácií pozdravov je určite v Afrike.
Projekt Euphrasia bol nielen pre mňa, ale aj ľudí, ktorí ho navštívili veľmi čarovný. Ako to potvrdila i Nina, rakúska dobrovoľníčka, ktorá nás prišla párkrat navštíviť: “v Euphrasii je vždy dobre”. Malé priestory, kde čas-odčasu nastal výpadok elektriny a pracovalo sa v šere, miesta bolo skôr málo ako akurát, ukrývali niekoľko desiatok dievčenských duší. Okolo 60, ktoré sa snažili o zmenu v ich živote za pomoci sestier Dobrého Pastiera, ktorých konvent bol v tesnom susedstve s projektom. Sestra Teresia, ktorej obetavosť, veľká snaha a dobrota dohliadala na chod projektu za spolupráce Američanky  sestry Donny, ktorá prišla do projektu o niekoľko mesiacov skôr a moje pocity či etapy pôsobenia v centre u nej našli stále pochopenie.  Sr. Catherin, ktorá mala prezývku lietajúca sestra, ktorá sa stará o naše mamičky. Evelin, Susan, Faith, Mary, Abigail, Francisca, Caroline, Lydia, Ann a mnohé ďalšie dozerajú na naše študentky, ktoré koncom tohto novembra čakajú skúšky. Držím im palce.
Teda, naše centrum Euphrasia pozostáva z IGP-skupiny na tvorbu zisku-venujú sa produkcii  sukní, šiat, bižutérie, bábik, košov, liturgických odevov, prestieradiel…je to naozaj široké spektrum produktov, okolo 100 druhov, ktoré nebolo možné obsiahnuť ani v katalógu, ktorý sme pripravovali pre zahraničný predaj, a ktorý je hlavnou zložkou ich príjmov. Ďalšou časťou je training centrum, v ktorom sa študentky učia ako vyrábať hore uvedené produkty, Pričom učiteľky a dievčatá z IGP im robia poradenstvo postupu, materiálu a kontroly kvality. Každý pondelok majú kurz varenia, ktorý je podporovaný Americkou asociáciou žien, a je certifikovaný. Hodiny informatiky , tlače na textil a anglického jazyka, ktorého výučbu som mohla viesť i ja s jednou zo skupín sú súčasťou ich edukácie.
Všetci v centre sa obracajú od skorého rána, ktoré začínajú spoločnou modlitbou a končia poobede drhnutím dlážky, prípravou na ďalší deň a ďakovaním za požehnania. Skoro by som zabudla na Violet, našu sociálnu pracovníčku, ktorá chodí navštevovať dievčatá z tréningového centra, prezistiť v akých podmienkach žijú, aké je ich rodinné zázemie atď.  Sú to vlastne buď siroty, polosiroty žijúce u príbuzných, chudobné dievčatá bez vzdelania žijúce v slumoch, teda vo veľmi biednych podmienkach bez kanalizácie, prívodu vody, vo väčšine nehodných ľudskej dôstojnosti. Navštíviť takýto príbytok som mala možnosť i ja pri návšteve u našej študentky. V domčeku 2,5 x 2,5m veľkosti žili spolu v skromných podmienkach 4 osoby, ktorých kuchyňa, spálňa, obývačka, všetko bolo len pomyselne predelené v jednej miestnosti. Chudobný príbytok však nebol dôvod smútku, pokora a pokoj na tvári bol ako požehnanie pre mňa a utvrdenie, že nie je ten bohatý, kto vlastní, ale kto vie dávať i z mála čo má. Jednoduchý úsmev, nezištná pomoc, ochota, to všetko je ich bohatstvom, ktoré my už strácame.

Nesmiem zabudnúť na tretiu zložku Euphrasie, ktorú tvorí Karibu centrum, čo v jazyku Kiswahili znamená “Vitaj” . Zvlášť boli vítané dievčatá, mladé ženy vo veku od 14-39 rokov, no vekové obmedzenie na prijatie núdznych mamičiek tam neexistuje. Väčšina z nich je neplnoletá, no zodpovedne znášajúca dôsledky svojho konania či osudu.  Počet dievčat je však obmedzený kapacitou priestorov. Mnohokrát sa stalo, že sestra Cathrine nemohla prijať ďalšie ženy z dôvodu nedostatku miesta. Karibu centrum je jedným z mála v širokom okolí, ktoré napomáha chudobným, vyhnaným mamičkám, snaží sa s rodinou, ktorá dievča často kvôli hrdosti a kultúrnych zvykov vyhostí z domu, nadviazať kontakt a usporiadať vzťahy a po pôrode vrátiť späť do ich rodinného prostredia. Príbehy sú rôznej kategórie. Siroty, ktoré nemajú príbuzných, týranie, zneužívanie, bezmocnosť, chudoba, choroby. Je ťažké počúvať matku, ktorá neverí, že dieťa ktoré nosí pod srdcom je pre ňu požehnaním. Častokrát som sa s mamičkami na túto tému rozprávala. Vedieť odpustiť ľuďom, ktorí ublížili, prijať seba a svoje dieťa, to sa nedá inak iba očami lásky, ktorej zdrojom je láska Kristova. I za to sme sa spoločne modlili v Karibu centre. Za odpustenie, odhodlanie opäť vstať, za prijatie.
Euphrasia má mnoho cieľov, plánov, aktivít, projektov, ktoré chcú uskutočniť. Držím im v tom palce, pretože sama som mohla vidieť a okúsiť, že je to dobré  a nevyhnutné dielo, ale nie jediné. Chudobných, šikovných, pracovitých, nadaných, núdznych, mladých bez príležitosti je omnoho viac. Veď lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.
Zdá sa, že títo ľudia sú tak ďaleko, sú nedosiahnuteľní, ťažko im pomôcť, ale verte mi, že ani jedna modlitba úprimného srdca neostala nevypočutá. Každým spoločným dňom toho bolo dôkazom. Myslím, že v láske neexistujú hranice ani vzdialenosti. Netreba to vzdávať – prispievať svojou kvapkou do tohto oceánu lásky.