Všetko sa to začalo cez víkend medzi 20. a 21. januárom 2006. Konalo sa totižto výberovo-vzdelávacie stretnutie pre záujemcov o dobrovoľníctvo v Afrike. To samozrejme nebol začiatok mojich snov a túžob po takomto druhu služby, to bolo oveľa skôr, ale po tomto stretnutí to začalo mať jasnejšie črty a začal som po tom túžiť omnoho intenzívnejšie. To som ani nevedel, či pôjdem alebo nie. Všetko záviselo od Božej vôle, ktorá napokon vyhovela mojim snom, a teda mohol som začať prípravu na ich naplnenie. 

Okrem vnútornej prípravy som si musel zariadiť svoje štúdium a prácu tak, aby som mohol na 3 mesiace odísť. Základom prípravy boli prípravné víkendové stretnutia organizované našou vysielacou organizáciou – eRkom, resp. Zuzkou Bašistovou. Tá sa svojej úlohy zhostila veľmi zodpovedne a so zápalom a spolu s dobrovoľníkmi z minulých rokov sa nám snažila odovzdať čo najviac informácií a skúseností, ktoré sa nám v Keni neraz zišli a pomohli nám. Túto prípravu považujem za veľmi dôležitú časť mojej dobrovoľníckej činnosti. Navyše to bol čas, kedy som sa mohol pozastaviť, oddýchnuť si, hlbšie si uvedomiť, čo ma čaká a navyše aj duchovne načerpať. No a v neposlednom rade bližšie spoznávať mojich dvoch spolupútnikov – Katku a Michala. Ďalšou zložkou príprav bolo očkovanie. 

Prípravu sme zavŕšili 21. júna, kedy sme s veľkými batohmi nasadli do lietadla a plní otáznikov, ale s pocitom neuveriteľnej morálnej a duchovnej podpory našich blízkych a celého eRka, leteli v ústrety vysnívanej Keni. Po bezproblémovom lete nás na letisku v Nairobi čakala Danielka Petrášová, riaditeľka DKA, u ktorej sme bývali počas našej popríletovej orientácie, za ktorú ona zodpovedala. Hneď od druhého dňa nášho pobytu v Keni sa začal kurz Kiswahili, na ktorý chodili okrem nás troch eRko dobrovoľníkov aj tri dobrovoľníčky z Trnavskej Univerzity. Náš učiteľ David bol prvý Afričan, s ktorým sme prišli do styku. Bol to úžasný človek, ktorý nás popri Swahilčine vnáral hlbšie do tajov kenskej kultúry a mentality ľudí. Pomáhal nám chápať konanie ľudí a nebál sa byť i kritický. Kurz trval sedem dní, resp. dopoludní. Poobede sme mali exkurzie po projektoch pre deti z ulice, ženy v núdzi, či resocializačných zariadeniach pre ľudí závislých od drog. Mali sme možnosť spoznať niektoré projekty podporované Dobrou Novinou, čo malo pre mňa osobitý význam. Počas pobytu v Nairobi sme sa tiež spoznali so slovenskými lekármi, ktorí bývali v tej istej mestskej časti ako my, ktorí nám predstavili kliniku a programy pre podvyživené deti. Bolo veľmi dobré, že sme po príchode do Kene nešli priamo do našich projektov a mali sme čas na orientáciu. Nablízku boli ľudia, ktorých sme sa mohli veľa pýtať, pretože príchod do iného sveta v nás vyvolal veľa otázok. Takým človekom bola najmä Danielka. 

Na 15. deň (5. 7. 2006) prišiel pre nás (pre mňa a Michala Šeríka, ktorý bol so mnou v projekte) brat Dominik Jordan FSC, americký brat De La Salle, riaditeľ St. Mary’s Boys Secondary School. Škola bola v meste Nyeri, 180 km severne od Nairobi. Mestečko Nyeri bolo veľmi odlišné od chaotického Nairobi. Je posadené v hornatej oblasti medzi Mount Kenya a Narodným parkom Aberdare. Je centrom kávových a čajových plantáži a taktiež kmeňa Kikuyu. Mesto má približne 75 000 obyvateľov, ale v skutočnosti sú to iba 2 hlavné ulice, ktoré nám brat Dominik ukázal hneď po príchode do mesta. Predstavil nám i projekt, v ktorom budeme pracovať. V prvom rade internátnu strednú školu, na ktorej študuje okolo 450 študentov zo strednej vrstvy. Táto škola má dlhodobú tradíciu a veľmi dobré meno, ktoré sa bratovi Dominikovi, hlavne úspešnosťou jeho študentov, podarilo vybudovať. Škola je hodnotená ako 34 najlepšia stredná škola v Keni. Cieľom brata Dominika nie je vybudovať zo St. Marys najlepšiu školu v Keni, ale vychovať študentov, ktorí budú múdri, ale hlavne dobrí ľudia so sociálnym cítením. Preto sa pred 7 rokmi rozhodol otvoriť sociálny projekt pre chlapcov z ulice – Juniors program. Tým chcel tiež čiastočne riešiť problém detí ulice, ktorých je v Nyeri okolo 400. Sú to zväčša siroty, ktorých rodičia zomreli na AIDS, alebo detí rodín zo slumu – Majenga, ktoré sa o ne nedokážu postarať. Deti preto bývajú v uliciach mesta, spávajú na chodníkoch a jedlo musia žobrať, hľadať na smetisku, prípadne kradnúť. Takmer všetky deti sú závislé od vdychovania lepidla, ktoré je únikom z ich ťažkostí a biedy. Ako sami povedali – fetujú, aby zabudli, že sú hladní a osamelí. Juniors program ponúka týmto deťom rehabilitačný program – strechu nad hlavu, 3x denne jedlo, ale hlavne život bez závislosti od drog a možnosť chodiť do školy. V súčasnosti žije v St. Marys 175 chlapcov vo veku od 5 do 19 rokov, ktorí navštevujú 5 základných škôl v okolí projektu. Projekt im taktiež zabezpečuje uniformy, bez ktorých by do školy nemohli chodiť. 
Zodpovenou osobou za Juniors program je brat Kombe, ktorému na chlapcoch skutočne záleží a má ich rád ako otec svoje deti. Chlapci ho majú taktiež radi a rešpektujú ho. Okrem brata pracujú (nie sú však skutočne zamestnaní) v projekte 3 bývalí študenti strednej školy, ktorí sú prijatí na univerzity, avšak na to aby ich reálne zobrali študovať musia určitý čas čakať. Jeden z nich – Gerald, pracuje ako učiteľ v neformálnej škole v rámci projektu. Počet jeho žiakov sa pohybuje okolo 10 a jedná sa o chlapcov, ktorí boli v riadnej ZŠ neúspešní, alebo o tých, ktorí len pred nedávnom prišli z ulice, kde žili aj niekoľko rokov. Na to, aby boli schopní riadne navštevovať školu, je potrebné poskytnúť im rehabilitačný program. 

Veľkou prednosťou tohto projektu je kontinuita vzdelávania a síce, že usilovní juniori po skončení ZŠ môžu pokračovať v štúdiu na strednej škole St. Marys, bez toho, aby platili školné poplatky. Taktiež brat Dominik rozbieha ďalšiu školu – Technical Skills, v ktorej sa majú možnosť absolventi ZŠ vyučiť až piatim remeslám. Program trvá 2 roky. Táto škola zatiaľ nie je oficiálna, aj keď má ambície v budúcnosti sa takou stať, no poskytuje absolventom zručnosti, s ktorými sa môžu ľahšie zamestnať. Tým rieši problém detí ulice komplexnejšie a dopomáha sa im v živote uplatniť aj po profesijnej stránke. Niektoré projekty majú tendenciu „odchytávať“ malé deti a ako 15 ročné „vypúšťať“ opäť na ulicu. Tento náš projekt takým rozhodne nie je. Jednoznačne som cítil, že brat Dominik má víziu a ucelenú filozofiu projektu, pri ktorom pomôže obidvom stranám – juniorom v ich biede i študentom strednej školy, aby sa boli schopní k tejto biede skloniť.
Ubytovaný som bol priamo v projekte, čo bolo veľkou výhodou. Nemusel som za prácou cestovať, ale najmä bol som tam pre chlapcov 24 hodín denne. Mal som možnosť spoznať fungovanie projektu počas celého dňa a taktiež ich celodenný program. Býval som s Michalom a Jamesom, ktorý pracoval v študentskom internáte. 

Mojou úlohou v projekte bolo pomáhať Geraldovi v škole pre chlapcov so špeciálnymi potrebami a spolu s Michalom zaviesť nový systém v knižnici. Spočiatku som iba pozoroval, akým spôsobom funguje vyučovanie. Zistil som, že Gerald má veľký učiteľský talent a robí to skutočne dobre, ale v jeho práci chýba systém. V našej skupine boli deti od 10 do 17 rokov, ktoré neboli na rovnakej vedomostnej úrovni. Niektorí z nich chodili predtým do školy i niekoľko rokov, niektorí do školy nechodili nikdy. Učili sa vždy všetci to isté. Napríklad na matematike zlomky…niektorí z nich však neovládali základné spoje sčítania a vôbec nevedeli čítať a písať. Preto sme triedu rozdelili na dve skupiny. Ja som mal chlapcov, ktorí do školy predtým nechodili, a tak som ich učil čítať, písať a počítať. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože takmer vôbec nerozprávali po anglicky. Dokonca sa nerozprávali ani v Swahilčine. Používali iba ich kmeňový jazyk – Kikuyu. Swahilčine však rozumeli a aj čítať a písať sa učili po swahilsky. Tu som veľmi uplatnil to, čo som sa naučil na kurze v Nairobi. Z tohto času mám veľa milých a vtipných zážitkov.

V auguste školské prázdniny so sebou priniesli výraznú zmenu. Juniori, ktorí mali nejakých príbuzných, odišli na prázdniny tam, takže v projekte zostalo asi 100 chlapcov. Ja som počas prázdnin dostal na starosť najmenších chlapcov – škôlkárov + 1. ročník. Bola to 9 členná skupinka chalanov vo veku od 5 do 10 rokov. Mojou úlohou bolo zamestnať ich, po prípade ich niečo nové naučiť. Vzhľadom na to, že ich komunikačný jazyk bol výlučne Kikuyu, to nebolo až také jednoduché. Snažil som sa uplatniť moje vzdelanie v oblasti Montessori pedagogiky a vďaka výraznej Michalovej pomoci sme vyrobili niekoľko Montessori pomôcok. Nejaké pomôcky a hračky sme tiež kúpili. To mi pri výučbe detí výrazne pomohlo.
Začiatkom septembra skončili prázdniny a my sme sa vrátili späť do júlového systému.
Projekt mi veľmi prirástol k srdcu, každý chalan s ktorým som sa počas môjho pobytu stretal, a tak bolo veľmi bolestivé toto miesto opustiť. 8. 9. som sa však musel rozlúčiť a odísť. 

Predo mnou už bola len posledná rozlúčková víkendovka so Slovákmi v Národnom parku Amboseli, návšteva Katkinho projektu a základnej školy a musel som sa rozlúčiť i s milovanou Keňou a celou Afrikou. Odchod bol skutočne veľmi ťažký, nevedel som si predstaviť, že nasadnem do lietadla a to ma odvezie ďaleko od miesta a ľudí, ktorých mám rád. Dával som si však pozor, aby som svoje srdce nenechal v Keni. Je oveľa praktickejšie nosiť Afriku v srdci a mať ju vždy pri sebe ako svoje srdce nechávať ďaleko od miesta kde žijem. S týmto odhodlaním som 13. septembra opustil Keňu a vrátil sa na Slovensko. Na moje prekvapenie, alebo možno vďaka môjmu odhodlaniu sa mi v škole, v práci, ale i v bežnom živote zabehávalo celkom bez problémov a kultúrnych šokov. Vďačiť za to môžem aj africkému pole-pole (pomaly), ktoré som si priniesol, no zásoby ktorého sa, vďaka môjmu životnému štýlu, rýchlo míňajú. No v srdci mi zostala Afrika a veľa vecí, ktorým ma naučila. Nechcem si to nechať len pre seba a je úžasné, že eRko myslí aj na toto. Ponúklo mi možnosť „vykričať to“ na viacerých prezentáciách. Veľkým prínosom bolo aj Hodnotiace stretnutie v Martine, počas ktorého sme sa mohli dosýta vyrozprávať a najmä sformulovať a vysloviť aj to, čo sme dovtedy iba cítili. 

Celý projekt Dobrovoľníci pre Afriku hodnotím ako veľmi vydarený a nezabudnuteľný. Vnímam ho ako veľký Boží darček pre mňa, pri odovzdávaní ktorého zohralo eRko (na čele so Zuzkou Bašistovou) svoju jedinečnú úlohu. Všetkým Vám srdečne prajem zažiť takýto Boží dotyk sprostredkovaný v dotyku s Afrikou. Za dotykom však netreba cestovať do Kene, stačí, ak sa v jednoduchej modlitbe spojíte s chalanmi v Nyeri. Oni svoje modlitby za Vás (koledníkov) prisľúbili.