Jozef Magda – Nyeri: Centrum záchrany chlapcov ulice (St.Mary’s Boys Secondary School & Child Rescue Centre)
Jedného dňa sa ma moja spolužiačka na univerzite opýtala, či by som nechcel ísť cez leto do Afriky, že momentálne existuje taká možnosť cez eRko. Na poslednú chvíľu som odoslal potrebné dokumenty …  a takto sa začalo moje najkrajšie leto v živote.
Minulý rok som na univerzite absolvoval výberový predmet s názvom Rozvojová pomoc, no o túto problematiku som sa zaujímal už dlhšiu dobu. Dá sa povedať, že som mal aspoň akú-takú predstavu do čoho vlastne idem. No čo človek v Afrike zažije, na to ho dokonale nedokáže pripraviť ani ten najlepší prípravný seminár.
Čo znie ako neuveriteľné klišé je však pravdou. „Iný kraj, iný mrav“ na Keňu dokonale sedí.
Naše spoločné dobrodružstvo začalo na letisku vo Viedni o 7 hod. ráno v zamračenú sobotu 18. júna, len 3 dni po mojej poslednej skúške letného semestra. Pred nami vyše 10-hodinový let cez Amsterdam a neskorý večerný prílet do Nairobi, kde sme boli zrazu ako belosi veľmi zriedkaví úkaz. Stresy z hodinového čakania v rade na víza, zvedavý Keňan za priehradkou, ktorý sa vypytoval na môj vkus až priveľa a pochybný policajt, ktorý si zobral na mušku kamarátku Veroniku a vyhádzal jej na letisku celučičký kufor – Vitajte v Afrike
Nová kapitola našich životov sa týmto začína.
Priam až symbolicky sme hneď v nedeľné ráno šli na sv. omšu, samozrejme africkú … spev, tanec, smiech, nesmierna radosť a maličké čiernooké detičky, ktoré mohli na nás aj oči nechať na jednej strane; neistota a strach pred nepoznaným na strane druhej. Celý týždeň sme s našou novou rodinou v podpornej kancelárii v Nairobi postupne odhaľovali tajomstvá a nepísané pravidlá života v Keni a vlastne v Afrike vôbec.
27. júna prichádzam do Nyeri, „malého“ mesta asi 150 km severne od Nairobi, v ktorom sa vlastne ani nedá stratiť – má totiž len 2 veľké ulice. Mimochodom, vzdialenosti sa v Keni udávajú v hodinách cesty autom, nie v kilometroch, takže 3 hodiny od Nairobi Nebyť veľkej červenej tabule pred bránami projektu, ani by som si nevšimol môj nový domov na nasledujúce 3 mesiace. Ako to už býva, poklad býva mnohokrát ukrytý, a projekt Strednej chlapčenskej školy sv. Márie a Centra záchrany chlapcov ulice ním naozaj je! Obrovský projekt pre vyše 700 chlapcov, z toho samotné Centrum záchrany pre asi 200 bolo miestom zábavy, štúdia a nádeje v lepšiu a krajšiu budúcnosť. Hneď po tom čo som dostal kľúče od svojho malého hosťovského domčeka som sa v priebehu 2 hodín stratil a musel som sa spýtať kde to vlastne bývam
Centrum záchrany je druhým domovom pre chlapcov, ktorí sú zväčša úplné siroty či polosiroty, ktorých sem priniesli ich príbuzní či chudobní rodičia, ktorí sa o nich nedokázali postarať. S týmito chlapcami sa život skutočne nemaznal, mnohí z nich sa už v mladosti stali živiteľmi rodín a tak museli už od 7-8 rokov kradnúť, žobrať či niekde pracovať. V tomto projekte, ktorý vedie učiteľský rád bratov De La Salle, dostali druhú šancu, teda pre mnohých vôbec prvú. Tu dostávajú  3-krát denne stravu, ubytovanie v internáte, uniformu a možnosť chodiť do základných škôl v meste. V areáli projektu sa nachádza aj miestna škôlka a stredná škola, a tak vidieť chlapcov v 4 rôznych uniformách bolo celkom bežné. „Tí moji“ boli v čiernych (škôlkari), modrých a tmavočervených (základné školy Nyamachaki a Githwariga) vo veku 6 až 18 rokov.
Môj denný program začínal o 8 hodine, kedy chlapci odchádzali do škôl. S mojím kenským spolubývajúcim (študentom sociálnej práce) sme doobeda pracovali na nápadoch ako zlepšiť samotné fungovanie projektu, administratívne činnosti nám taktiež neboli cudzie (napr. sme museli pre náš futbalový tím vybaviť rodné listy, ktoré na moje prekvapenie vôbec nemali), aktualizovali sme databázu chlapcov a tak podobne. Cez obednú prestávku som mal na starosti multimediálnu miestnosť kde chlapci s veľkým potešením chodili na internet Poobede sa všetci vracali na vyučovanie, vtedy som mal voľnú chvíľku pre seba, domáce práce, ručné pranie, nákup či poobedná seansa. Na rozdiel od mojich slovenských kamarátov v iných projektoch po Keni sa moje hlavné aktivity začínali poobede, keď sa vyučovanie skončilo a začínal rušný život v St. Mary´s. Pred večerou všetci svorne upratovali celý projekt a mali taktiež voľno pre športové aktivity od výmyslu sveta, počnúc šachom, stolným tenisom až po futbal a hádzanú. Ja som sa týchto pohybových aktivít samozrejme rád aktívne zúčastnil. Spočiatku ich skeptický postoj, či mzungu (swahilský pojem pre belocha) dokáže udržať krok pri športoch sa zmenil na fakt, že chlapci neváhali na mňa chvíľu počkať keď som sa oneskoril Náš futbalový tréner mi vymyslel aj prezývku Kariuki (v preklade „znova narodený“), ktorá sa ihneď ujala a ináč ma snáď nikto ani nevolal. Po večeri sme sa spoločne učili až do 21:30, v piatky a soboty sa večerné učenie zmenilo na večerné kino. Musím povedať, že sledovať akčný film či horor s dvoma stovkami chlapcov je neskutočný zážitok
Mnohí ľudia po pobyte v Afrike priznajú, že tam nechali kus svojho srdca, ja mám naopak pocit, že som si veľký kus Afriky priniesol so sebou na Slovensko. Úprimnosť chlapcov ma neraz dojala, ten pocit, že chlapci si nesmierne vážili už len preto, že som prešiel toľkú diaľku za nimi z Európy. Práve v Nyeri som zažil ten krásny pocit, že aj najmenší prejav lásky má zmysel a obdaruje oboch. Úplná rodina, jedlo 3x denne či strecha nad hlavou … veci pre nás celkom bežné, no nie pre každého
Až po pobyte v Afrike som si plne uvedomil význam Dobrej noviny a koledovania počas Vianoc, kedy naše deti obetujú čas, námahu a svoje pohodlie aby pomohli deťom ďaleko v Afrike, ktoré vôbec nepoznajú a ako každé jedno euro znamená každodenný chlieb pre malého Samiho, Johna či Petra. Spomeňme si na biblický výrok: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,41).
Osobne sa ma najviac dotklo, ako v jeden večer pri večeri si ku mne prisadol 18-ročný chlapec s otázkou „Kedy sa ženíš?“. Na počudovanie prečo sa ma to pýta mi odpovedá: „Lebo ako ťa tak vidím s týmito chlapcami, bude z teba dobrý otec.“ – Čo má na to človek povedať? Hral som sa s chlapcami, trávil som s nimi čas, zhovárali sme do neskorého večera, delili sme sa pri jednom stole o večeru … šiel som do Afriky s tým že sa s nimi o niečo podelím, no oni mi dali neporovnateľne viac.
Tri mesiace nie sú veľa, zažil som aj ťažké životné situácie, no tie ma len posilnili a priblížili k Bohu. Stále mám pocit, že som mohol urobiť omnoho viac, no verím a v kútiku duše aj viem, že sa do Afriky jedného dňa určite vrátim.