Afrika ako výzva.
Celé roky bola súčasťou detských i tých dospelejších snov. Z nich som sa v ono skoré nedeľné ráno prebudila v Nairobi. Typický ruch ulíc veľkomesta, chaotická premávka, autobusíky matatu a stánky s neodbytnými predavačmi ma pomaly vovádzali do africkej reality. Ocitli sme sa v centre pozornosti. Pokriky „muzungu“ (beloch) a neraz úsmevné snahy o nadviazanie priateľstva s miestnymi „kaka“ a „dada“ sú neoddeliteľnou súčasťou života dobrovoľníka. Prvá svätá omša.  Dve hodiny až príliš radostného spevu, dynamická kázeň a jedinečné tanečné kreácie. Nezabudnuteľná atmosféra slávenia, akú som doma na Slovensku nezažila. Do očí mi vošli slzy. Cítila som, ako moje srdce tancuje spolu s bosými dievčatkami a zároveň som vkladala do tých najlepších rúk africké dobrodružstvo, ktoré sa tu – v hlavnom meste – iba začínalo.
Cesta do Chisare trvala takmer viac než samotný let do Kene. Sestra Angeline toto miesto, ktoré márne budete hľadať na mape nazvala výstižne „in the middle of nothing“. Cítila som sa zvláštne. S nepočujúcimi som nemala žiadnu skúsenosť. Nikdy som sa neučila znakovú reč a tešila som sa ako v Afrike využijem muzikoterapiu. Uprostred kukurice však čakalo dvadsať nemých anjelov. U nás ich voláme „postihnutí“, tu dostali nádherný titul „challanged“ – deti, ktoré sú výzvou.  Hľadeli na mňa tmavými očkami a okamžite si ma získali svojou láskou. Maličkí, ktorým patrí nebeské kráľovstvo…
Každý deň bol plný výziev. Rovnako ako príbehy detí, ktoré som často s bolesťou v srdci počúvala od sestričiek. Postihnuté deti to v Keni nemajú ľahké. Často sú považované za prekliatie a v rodine sú na poslednom mieste. Vero – takmer dospelá slečna, ktorá bola až doteraz „klietkovaná“. Tragický pohľad – správanie psíka a srdce človeka… Sárka. Rozkošné a nesmierne bystré dievčatko, ktoré otec takmer nechal v lese napospas zveri. Do školy sa dostala vďaka osvete v miestnom kostole a štedrým farníkom… Kevin. Najmenší a nesmierne bystrý chlapček prišiel do školy kruto dobitý. Doviedla ho zahraničná sponzorka. O jeho rodine sme nevedeli takmer nič. Ako mnohé z detí nemá rodný list či dátum narodenia. Isté je len, že tento drobec toho už stihol zažiť príliš veľa…
Pustila som sa do učenia znakovej reči. Rýchlo som však pochopila, že i samotné deti ovládajú len základy, keďže väčšina doposiaľ nechodila do školy. A tak sa hlavným komunikačným prostriedkom stali gestá, mimika, prstová abeceda, ale aj narýchlo zinscenované scénky, obrázky a samozrejme úsmev i pohladenie. Časom som zabudla na to, že tieto deti nepočujú. Komunikácia je predsa viac ako slová a naopak tie môžu pravú komunikáciu sťažovať.  Čas plynul veľmi rýchlo. A ja som hľadala odpovede na výzvy. Ako vysvetliť nepočujúcemu chlapčekovi, že 5 je viac ako 2, keď vôbec netuší, čo je to viac? Pri hodinách matematiky sme sa neraz zapotili viac ako samotné deti .  Niektoré výzvy boli viac „profesionálne“.  Dostala som za úlohu vypracovať profily detí a odovzdať to, čo mi bolo dané miestnym učiteľom zo špeciálnych škôl. Náš workshop sme nazvali „nové výzvy“. Ďalšie boli prekvapením aj pre nás. Deti obdivuhodne reagovali na hudbu, vnímali rytmus celým telom a nesmierne sa tešili z pohybu. Keď sme pri svätej tancovali naše obľúbené ukazovačky, ľudia mali plné oči sĺz. A to je kľúčovou úlohou projektov  pre postihnuté deti. Spraviť z kliatby výzvu a ukázať miestnym, že tieto deti sú jedinečné, talentované a „normálne“.
Prudké dažde a následné brodenie v blate boli takmer každodennou realitou Chisare. Tešili sme sa z nich, aj keď často narúšali naše plány. Vďaka nim sme mali vodu na umývanie a zároveň boli prísľubom budúcej úrody. Niektoré výzvy bolia. Samota, nepochopenie, rozdielne názory, bezmocnosť. Boj z ľudskou slabosťou, ale aj s vlastnými chybami a predstavami. Aj keď to nebolo ľahké, verím, že práve tieto slzy môžu priniesť skutočnú úrodu.
Prišla som domov. Chýba mi Afrika, jej úžasní ľudia, naše deti. Výzvy však pokračujú. Počas svojho pobytu som veľa dostala a cítim, že sa o to musím podeliť. Od Keňanov sa máme čo učiť. Nastavujú zrkadlo našim hodnotám, keď nám – bohatým ukazujú, že peniaze či kariéra nikdy nezaručia šťastie a naopak, pravú radosť a pokoj srdca možno prežívať i v chatrči z odpadkov a napriek tomu, že neviem, čo budem jesť zajtra. A napokon – títo ľudia sú pre nás živou evanjeliovou výzvou. Možno práve v nich stretneme Boha – hladného, smädného či chorého. Stačí len otvoriť oči a srdce.