Veronika Wäldlová
Centrá pre drogovo závislých chlapcov: Mwangaza, Half Way House, Nairobi

Volám sa Veronika Wäldlová, mám 22 rokov a toto leto (2010) som bola ako dobrovoľníčka v Keni.
Túžba ísť do Kene driemala vo mne už pár rokov. Vždy ma zaujímala rozvojová práca a verila som, že raz sa tam dostanem. Keď som sa dozvedela, že tento rok bude opäť možnosť po troch rokoch ísť do Kene ako dobrovoľník, neváhala som ani chvíľu. Prihlásila som sa a zvyšok som už nechala na Pána Boha. A vieme všetci ako to skončilo 

Keňa ma uchvátila hneď na začiatku. Ľudia boli všade, popri ceste veľa obchodíkov, kde sa každý snažil robiť svoj biznis. Všetci vás zdravia a sa usmievajú. Najskôr sme si na to museli zvyknúť, ja som si zo začiatku myslela, že stále niečo od nás chcú a oni nie, oni len pozdraviť. Ľudia boli veľmi milí a srdeční aj k cudzím a cudzincom.

Moja dobrovoľnícka práca bola v dvoch projektoch pre drogovo závislých chlapcov z ulice. Boli to vlastne rehabilitačné centrá. Prvé sa volalo Mwangaza („Svetlo“) a druhé Half Way House („Dom na pol ceste“).
Chlapci sa dostanú, alebo utečú na ulicu z rôznych dôvodov – najčastejší dôvod je, že sú siroty, alebo polosiroty, zlá finančná situácia rodičov, alebo starých rodičov, nedostatok jedla a podobne.
V Keni nie je takmer vôbec vybudovaný sociálny systém, takže chlapci sú odkázaní len sami na seba, aby prežili musia kradnúť, alebo si zarábajú drobnými prácami (zbieranie plastu,…) a za to dostanú pár centíkov. Život na ulici je krutý. Chlapci bojujú s hladom, zimou a predovšetkým s nedostatkom lásky a nezáujmu o nich. Noci sú tam chladné a pred zimou sa chránia len jedným vrecom, ktoré im slúži ako posteľ. Aby nemysleli na nedostatok týchto základných ľudských potrieb, často sa uchyľujú k drogám. V našom ponímaní sú to ľahšie drogy, napríklad cigarety, alkohol, marihuana a najčastejšia droga – fetovanie lepidla, ale aj to stačí na vybudovanie závislosti a určite to ničí ich organizmus. Hlavne keď začínajú vo veľmi skorom veku. Niektorí chlapci sa na ulicu dostanú už keď majú 5 rokov!

Okrem toho, že život na ulici je ťažký, tak je aj nebezpečný. Chlapci často bojujú medzi sebou, utekajú pred políciou, ktorá ich môže aj zabiť, chlapci zažili všetky možné druhy zneužívania… Je to taký boj o prežitie. Mnohí považujú „chlapcov z ulice“ za okraj spoločnosti, niekoho, s kým je nehodno sa rozprávať, odsudzujú ich a opovrhujú nimi.
Pritom sú to dobrí chlapci, len nedostali v živote možnosti ako oni/my.

Moja úloha v centrách nebolo nič konkrétne, jednoducho len byť s nimi a byť tam, kde ma potrebujú. Takže doobeda som pomáhala s vyučovaním (v Mwangaze som učila angličtinu, v Half Way House angličtinu aj matematiku), po obede som sa väčšinou s chlapcami rozprávala – pokiaľ to dovoľovali jazykové bariéry, ale väčšinou sa to dalo. Buď prišli za mnou chlapci sami, že majú nejaký problém a chcú sa o ňom porozprávať, alebo som aj ja prišla za nimi, keď som videla, že niečo nie je v poriadku. Zahrala som si s nimi futbal, naučila som ich hrať pexeso, tancovali sme spolu na hudbu z môjho mobilu – dokonca sme spolu nacvičili aj tanec na tohtoročný letný hit – Waka waka. Veľmi radi majú hudbu a tancujú.

Boli to krásne strávené chvíle. Chlapcov, ktorých často nazývam „mojimi chlapcami“ som mala veľmi rada a dobre sme spolu vychádzali. Každý z nich mal iný životný príbeh a každý sa ma svojim spôsobom nejako dotkol. Pre mňa to boli všetko veľmi silné osobnosti. Prežiť smrť rodičov, alebo týranie, zneužívanie, žiť na ulici, kradnúť, počúvať urážky, zažiť bitky – a to všetko vo veľmi skorom veku – a napriek tomu všetkému stále sa tešiť zo života, mať svoje túžby a sny a spoliehať sa na Božiu prozreteľnosť, to nedokáže hocikto. Stále verili v lepšiu a svetlejšiu budúcnosť, vedeli sa smiať a hrať, vedeli potešiť a povzbudiť a to dokonca AJ MŇA. Neboli tam len krásne a úžasné chvíle, ale keď mi bolo najťažšie, vždy prišiel nejaký chlapec za mnou a vedel ma utešiť a povedať niečo pekné. Oni boli hnacími motormi, čo ma posúvali ďalej a ich životné osudy ma povzbudzovali nielen pre danú chvíľu, ale aj do ďalšieho života – tu doma na Slovensku. Pravdepodobne nikdy nezabudnem na vetu od jedného chlapca: „Veronika, vieš, že rozprávať sa s niekým ako si ty, je požehnaním?“
Pre mňa sú to všetko hrdinovia, nielen chlapci, ale mnoho ľudí, ktorí sa museli vyrovnať so svojím osudom a uvedomila som si, ako sú títo ľudia veľmi milovaní Bohom.
Navštívila som viaceré slumy a bola som ohromená, že tí ľudia naozaj ďakujú za všetko, za nový deň, slnko, radosť.
Veľmi sa ma dotkol ťažký príbeh jednej ženy, ktorú sme navštívili. V biednom domčeku nemala nič, okrem jedného matraca, kde spávala a stolíka, na ktorom mala položenú Bibliu. A povedala nám, že práve je veľmi šťastná, lebo jej spravili strechu – bola vďačná naozaj „len“ za strechu nad hlavou, čo mi berieme ako samozrejmosť.

Ľudia čo majú najmenej sa zvyčajne vedia najštedrejšie podeliť. Presvedčila som sa o tom, keď nás jedna žena pozvala k sebe na čaj – do malej izbietky, čo plnila úlohu spálne, kuchyne aj obývačky, bývala tam štvorčlenná rodina. Naozaj nemali toho veľa a okrem čaju nám ponúkla aj chapatti (jedno z tradičných jedl v Keni, placka z múky a vody). Veľmi som si to vážila. Dávať naozaj neznamená iba dávať keď mám dostatok, ale dávať zo srdca.
Pochopila som (okrem iného) aj, že byť dobrovoľníkom neznamená, že my – Európania prídeme do Afriky a ideme ich naučiť všetko čo si myslíme že je správne a oni to potrebujú vedieť. Nie! Oni sú dosť múdri a inteligentní aj bez nás  Najdôležitejšie zo všetkého je BYŤ S NIMI, dať im náš čas a pozornosť. Porozprávať sa, zahrať si futbal a oni sú šťastní. Sú radi, že niekto sa rozprával práve s nimi, že niekto ich objal, keď im bolo smutno. Jednoducho cítiť, že aj oni môžu byť milovaní. A možno ešte tak trochu zbaviť ich predsudkov voči Európanom, že sme veľmi bohatí, a že ich môžeme „zotročovať“. Keňa bola dlhé roky kolonizovaná Veľkou Britániou, preto si stále myslia, že Európania sú „niečo viac“.

Život v Keni v porovnaní s našimi podmienkami je naozaj ťažší – teda pre mnohých, ale tiež nie pre všetkých. A myslím si, že práve preto sa viac radujú z maličkostí, z každodenných radostí, žijú pre danú chvíľu a daný moment. Neponáhľajú sa – to je naozaj pre Keňanov a Afričanov vo všeobecnosti typické. Majú čas, meškanie je tam absolútna súčasť života. Majú také pekné heslo – „Európania majú hodinky, Afričania majú čas“  a tak to naozaj funguje.

Priniesla som si toho „domov“ naozaj veľa, v skutku viac ako som čakala.
Veľká vďaka patrí eRku a Dobrej Novine, vďaka ktorej sa tieto projekty (a mnoho iných) podporujú, na vlastné oči som sa presvedčila, že to má zmysel, má zmysel pomáhať.
V neposlednom rade „ĎAKUJEM“ patrí všetkým vám – koledníkom Dobrej Noviny, ktorí každoročne venujete svoj čas a energiu na pomoc iným, a všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispievajú k Dobrej Novine – či už finančne alebo iným spôsobom.
Pozdravy posielajú aj chlapci. Chceli, aby som vám za nich poďakovala, a že keby mohli, určite by nám to nejako odplatili.