11 300 metrov nad morom; rýchlosť 922 km/h; -51 C. Pod nami najskôr Alpy, Stredozemné more a potom nekonečná púšť Sahara. Pilot oznamuje hodinovú prestávku v Kigali (Rwanda). Lietadlo  sa postupne zaplňuje ľuďmi “tmavšej pleti “ od nás. Náš prvý kontakt s africkým kontinentom sa začína.

Tak takto nejako začína môj africký denník z môjho 2-mesačného pobytu dobrovoľníčky v jednej z afrických krajín – v KENI.
No najskôr pekne po poriadku. Ako som sa vlastne dostala k možnosti stráviť neuveriteľné 2 mesiace v Keni. Uf…zdá sa to byť ako sen, no tento sa stal skutočnosťou.
Asi mnohí z vás poznajú hnutie kresťanských spoločenstiev detí zvané eRko. Jednou z jeho mnohých aktivít je i organizovanie akcie nazvanej “DOBRÁ NOVINA” -  koledovanie detí vo vianočnom období, ktoré je spojené so zbierkou pre ‘tretí svet’. V našej farnosti Šintava sme sa i my pripojili k obrovskému množstvu koledníkov po celom Slovensku a už šiesty rok sme sa vybrali do domovov ohlasovať vo vianočnom období narodenie Pána. Toto koledovanie je spojené so zbierkou pre projekty v Afrike.
Ako zodpovednej osobe za koledovanie v našej farnosti sa mi dostali do rúk informácie o možnosti stráviť pracovno-poznávací pobyt v jednom z podporovaných projektov. eRko dalo túto šancu a príležitosť po prvýkrát cez leto v roku 2002 trom dobrovoľníkom (dvom dievčatám a jednému chlapcovi). Po ich úspešnom pobyte sa rozhodlo dať príležitosť i ďalším a tak som sa s Božou pomocou a vďaka Pánovi ocitla medzi piatimi “vyvolenými” dievčatami, ktoré pracovali v podporovaných projektoch a spoznávali tamojší život a ľudí v lete 2003. Každá z nás pracovala od pondelku do piatku v projektoch, do ktorých sme boli zaradené. Ja sa vám pokúsim priblížiť aspoň trošku život, ľudí a detuše z projektov, v ktorých som pracovala ja. Boli dva. Každé ráno od takej 09:00-13:00 hod. som trávila čas s chlapcami v projekte nazvanom VIP (Vijana first project). Je to projekt zameraný pre deti z ulice. Je akoby medzistupňom medzi ulicou a školou. Keďže asi 60.000 detí trávi každý deň v hlavnom meste Keni-Nairobi život na ulici, to znamená bez domova, často bez rodičov, bez jedla…. úlohou tohto centra je pomôcť im nájsť cestu ku vzdelaniu a zodpovednosti za vlastný život. V centre boli hlavne chlapci vo veku od 8-17 rokov. Ich životné situácie a príbehy boli odlišné od tých našich. Mnohí nemali rodičov, pretože im zomreli a ak aj mali, tak sa o nich nevedeli postarať vďaka obrovskej nezamestnanosti a celkovej situácii. Chlapci potom trávili každodenný život žobraním na ulici, nič nerobením a ponevieraním sa. Svoju ťažkú situáciu sa snažili prekonať a zabudnúť aspoň na chvíľu vďaka drogám a fetovaniu. Je to ich jediný spôsob úniku. Do centra prichádzali ráno. Spoločne s učiteľkou sme sa snažili vymýšľať a chystať pre nich zmysluplné, rozvíjajúce sa aktivity, úlohy a hry. Keďže väčšina z nich nevedela po anglicky (hovorili iba ich národným jazykom kiswahili alebo ich kmeňovým jazykom) bolo zaujímavé a niekedy I smiešne dohovárať sa s nimi slovensko-anglicko-kiswahili. No s pomocou učiteľky a starších chlapcov sa to vždy podarilo.
Zo začiatku bolo ťažké vidieť chlapcov v špinavých, ošúchaných veciach, zakrvavených očiach od fetovania….no postupne sme si nachádzali cestu jeden k druhému. Bolo cítiť ako veľmi vnímajú a ‘hltajú’ každý kúsok nehy, úsmevu, lásky a pohladenia. Stačilo im sedieť vedľa nich pri lavici a usmiať sa….potrebovali cítiť, že sú niekým milovaní a že im na nich záleží. Vyžadovali si neustálu pozornosť, ktorú na ulici nedostávali. Bolo pekné vidieť ich smiať sa, tešiť sa z jednoduchých, obyčajných vecí. Najlepším spôsobom ako zabudli na drogy bol šport-futbal. Pri našom odchode sme im darovali novú futbalovú loptu. To ste mali vidieť tú radosť v ich očiach.
V projekte sa okrem hier, tancov a spevu učili počítať a anglický jazyk. Každý týždeň im učiteľka dávala napísať esej, vďaka ktorej sa čo-to dozvedela o ich živote, pocitoch a situácii. Úlohou centra je pomôcť im skončiť so životom na ulici, poskytnúť im možnosť začať chodiť do školy, umožniť im vzdelanie, prideliť ich do centier, kde o nich bude postarané. No je to dlhá a náročná cesta kým sa tak stane. Preto zatiaľ navštevujú tento projekt, kde si osvojujú a učia sa základným zručnostiam. No v prvom rade hlavnou úlohou je: milovať ich takých akých sú a ukázať im, že niekomu na nich záleží.
Každý deň medzi 12.00-13.00hod. dostávali obed. Teraz si možno predstavíte obed ako: polievku, hlavné jedlo a malinovku. Hm….tento obed bol striedmejší. Každý z chlapcov dostal 3-4 krajce toastového chleba. Človek by si povedal, že sa z toho nedá najesť. No pre nich to bol hlavný pokrm. A na moje počudovanie mnohí z nich ani nezjedli všetky krajce, no ‘napchali’ si zvyšok do vrecák a utekali von. Keď som sa spýtala prečo to robia, povedali, že majú kamaráta, alebo chorého súrodenca, rodičov s ktorými sa chceli podeliť. Bolo to neuveriteľné a človek žasol. I z toho mála, ktoré mali sa vedeli podeliť. Človeku sa vtedy vynárajú otázky z jeho vlastného života nad svojim konaním. Každý deň – i keď sa to zdá nepochopiteľné – som sa ja učila od nich, z ich prítomnosti.

Napriek zlej situácii v ktorej sa chlapci nachádzali boli obdarovaní obrovským talentom – maľovaním. Ich obrázky ukrývali a vyjadrovali ich radosti, starosti, túžby. V jeden deň sme pripravovali pohľadnice pre slovenské deti, no a keď sa dozvedeli, že slovenské deti a koledníci budú držať v rukách a obdivovať ich diela….mali ste vidieť tú radosť v ich očkách.
Spätne sme im pripravili plagát a rozprávanie o slovenských deťoch, o koledovaní v snehu…no to bolo radosti a smiechu. Nevedeli si predstaviť sneh, snehové vločky…No fotku slovenských koledníkov v snehu majú doteraz vystavenú v centre. Sú vďační, že majú kamarátov, ktorí na nich myslia  I keď sa nikdy nevideli a nepoznajú sa. Jeden z nich vyslovil túžbu spätne raz vrátiť všetko to, čo slovenské deti, koledníci, dobrovoľníci a darcovia robia pre nich i keď ich nepoznajú.

Projekty v ktorých sme pracovali sú pod správou podpornej kancelárie rakúskej organizácie DKA (Dreikonigs action), ktorú vedie írska rehoľná sestra sr.Mary Killeen. Ona bola pri zrode nespočetného množstva projektov a škôl, ktoré fungujú doteraz. Jej hlavným cieľom je pomôcť deťom, poskytnúť im vzdelanie a tak im pomôcť stať sa zodpovednými za ich vlastné životy a vlastnú budúcnosť.

Ďalším z týchto projektov je projekt MYAC (Mukuru Youth Arts and Crafts). Bol to projekt, kde som trávila každé poobedie. V ňom už boli chlapci-mládenci vo veku 18-25 rokov, ktorí prešli –vďaka sr.Marry- od života na ulici, cez pobyt v škole až sem. Niektorí ešte stále navštevujú strednú školu. Tento projekt slúži ako miesto, kde chlapci-mládenci vyrábajú ručne robené výrobky: maľované pohľadnice, prívesky, sviečky, obrázky, drevené kľúčenky, obrazy….a mnoho ďalšieho nad čím človek žasol. Majú obrovský talent. Vďaka tejto možnosti si zarábajú na svoje živobytie. Ich výrobky si kupujú návštevníci, cudzinci, niektorí už majú i zmluvu s malými darčekovými predajňami, ktoré od nich odkupujú tieto predmety a ďalej predávajú. Pred nedávnom, po návrate tohtoročných dobrovoľníčok, som sa dozvedela, že nadviazali spoluprácu (vďaka írskej rehoľnej sestre sr.Lorry, ktorá im dáva nápady a spolupracuje s nimi) s írskou organizáciou, ktorá ich požiadala vyrobiť magnetky v tvare kvapky krvy vymaľované africkými motívmi a oni ich potom darujú darcom krvi v ich krajine. Je to úžasná spolupráca. A keby ste videli tie výrobky…a to s akou láskou, precíznosťou a radosťou to robia. Pri odchode sme im darovali perá a ceruzky od jedného súkromného podnikateľa zo Slovenska, ktorí im ich daroval. Tá radosť v ich očiach bola neopakovateľná.
No tak teraz maľujú africké deti so slovenskými ceruzkami.

Toto je len malý náčrt toho, čo všetko sme zažili v Keni. Bolo toho oveľa oveľa viac. Dalo by sa písať na stránky. No 2 mesiace v Keni mi pomohli nadviazať úžasné vzťahy s tamojšími ľuďmi, vidieť rozvíjajúce sa projekty a školy ktoré sú podporované VAMI – darcami a koledníkmi Dobrej noviny. Utvrdili ma v tom, že to čo robíme, nie je márne.

Pomohli mi pozerať sa na život z inej stránky, vedieť sa tešiť z maličkostí, ďakovať Pánu Bohu za rodičov, priateľov…uvedomovať si to bohatstvo, ktoré v nich mám. Naučila som sa vážiť si tieto veci, ktoré som považovala za samozrejmé. No oni samozrejmé nie sú.
Akosi viac som v Afrike cítila Boha. Bolo ho cítiť na každom kroku. Všade. Uvedomila som si, že i keď sme na druhej polovici zemegule, tak i tak sme stále doma. V Cirkvi sme doma. Medzi ľuďmi v kostole, v spevokole…stačí sa odovzdať Pánovi. Stačí mu len otvoriť naše prázdne dlane a nechať sa ním viesť. A potom budú naše kroky, naše skutky a naše dni požehnané.
Dalo by sa o Afrike, deťoch, ľuďoch, prírode…rozprávať a písať na dlhé stránky. No chcem vám v závere ešte odkázať odkaz od chlapcov a ľudí v projektoch: ďakujú všetkým koledníkom, dobrovoľníkom a všetkým ľuďom, ktorí sa akokoľvek pričiňujú v akcii organizovanej eRkom-v DOBREJ NOVINE. Modlia sa za vás a myslia na vás i keď vás nikdy nevideli. No Boh nás všetkých vidí.
Tak nech i tento rok (mimochodom tento rok je 10.jubilejný ročník) je požehnaným a spoločne nech sa vydáme ohlasovať narodenie nášho Pána do našich domovov a pritom myslieť a podporovať deti a ľudí v Afrike.
Keď budete prijímať koledníkov-prijímate nielen Krista do vašich domovov, no prostredníctvom nich dávate šancu mnohým africkým deťom.
Za čo vám Pán Boh zaplať!

“Ak Boh je náš Otec, tak my všetci sme bratia a sestry. Čo znamená, že si musíme jeden druhému pomáhať.”

Zuzka Koričanská
koricanskazuzana@hotmail.com