Deväť mesiacov od augusta 2008 do mája 2009 prežili Simona Kakošová (21) z Martina, Barbora Mináriková (27) z Vrbového a Michal Šerík (26) z Kysuckého Nového Mesta na Misii sv. Jána neďaleko juhoafrického Barbertonu. Práca misie je zameraná najmä na starostlivosť o deti s vírusom HIV a o dospelých zomierajúcich na aids. Úlohou BMS tímu – ako slovenskú trojicu volali – bolo trénovať miestnych mladých na animátorskú prácu s deťmi ako aj venovať sa deťom na stretkách a rôznych akciách. Do Južnej Afriky sa dostali vďaka programu Európska dobrovoľnícka služba, tréningu a podpore eRka, svojich rodín a priateľov a v neposlednom rade s pomocou školských sestier sv. Františka, ktoré na misii pôsobia.
Dobrovoľníctvu ste povedali áno. Prečo?
Simona: Často nadobúdame dojem, že keď za niečo nedostávame peniaze, nemá to cenu. Mala som však možnosť zakúsiť na vlastnej koži presný opak. Ako dobrovoľník darujete kúsok seba, dáte sa k dispozícii určitému plánu a zároveň pochopíte, aké vzácne – hoci neraz náročné – je byť s ľuďmi a slúžiť im. Dobrovoľníctvo prináša so sebou jeden paradox – keď vy ponúknete čosi zo seba, vráti sa vám to veľakrát znásobené – či už cez ľudí a situácie, ktoré inde nezažijete a hlavne, cez celkovú životnú skúsenosť, ktorú vám nikdy nikto nevezme. Kiežby dokázalo čoraz viac ľudí povedať dobrovoľníctvu svoje áno.
Barbora: Pretože som veľa dostala zadarmo, musím veľa aj dávať – a samozrejme tiež zadarmo.
Michal: Je to obohacujúca skúsenosť pre človeka, ktorý odchádza na dobrovoľníčku službu ako aj pre ľudí, ku ktorým prichádza. Ide o vzájomné zdieľanie sa a odovzdávanie seba samého druhým v najbežnejších každodenných radostiach a starostiach s veľkou dávkou lásky, pokory a ochoty učiť sa novým veciam. Preto hovorím dobrovoľníctvu rozhodné áno.
Čo vás z dobrovoľníckej práce najviac napĺňalo?
B: Práca s deťmi. Vážili si to, čo sme im ponúkali, a vedeli obohacovať i nás. Choré a chudobné deti bez domova a zázemia ma naučili vzísť zo seba a vlastných kríz, nebáť sa žiť každý deň naplno.
M: Jednoznačne práca s deťmi či už priamo na misii alebo aj mimo nej. Spoločné delenie sa o radosť, smútok, bolesť či smiech. Snažil som sa aj naplno využívať všetky talenty, ktoré mi Boh daroval. A taktiež to bola najlepšia škola života, uvedomovania si, čo všetko som dostal nezaslúžene ako dar a za čo mám každý deň ďakovať.
S: Najviac ma napĺňalo byť s tými, ktorí už nemajú nikoho, alebo ich nikto nechce. Skrátka fakt, že som niekomu aspoň svojou prítomnosťou trochu užitočná a môžem čosi zo seba tak hmatateľnejšie odovzdať aj iným. Z blízkosti týchto detí čerpám dodnes a myslím, že ešte veľmi dlho budem.
Prečo Misia sv. Jána potrebuje aj pomoc zo Slovenska?
M: Práca na misii je veľmi náročná a vyžaduje si všetku energiu a nasadenie ľudí, ktorí tam žijú. Vždy im dobre padne, keď vedia, že na nich niekto myslí, že im fandí, modlí sa za nich a podporuje ich v tom, čo robia.
B: Pretože tam žijú deti, ktorých život pravdepodobne nebude veľmi dlhý, ale každý deň žijú naplno. Zaslúžia si mať strechu nad hlavou, adoptívnu rodinu a zmysluplne vyplnený voľný čas, v ktorom môžu rozvíjať svoje dary a talenty.
S: Na tom, aby misia fungovala, sa podieľa veľa faktorov. Sestry riešia administratívne záležitosti, ďalší dobrí ľudia pomáhajú finančne alebo konkrétnou prácou v misii – najmä starostlivosťou o deti. Náročné je však získať dostatočné množstvo finančných prostriedkov potrebných na chod misie. Aj toto je dôvod prečo sa môžeme aj na Slovensku pridať a pomáhať sestrám v ich náročnej službe. Existuje spôsob, akým môžeme pomôcť vždy – a ním je modlitba.
Aký je váš odkaz pre kolednikov?
B: Keď počas Vianoc opúšťate svoje rodiny a idete za každého počasia koledovať, určite zažívate veľa krásnych chvíľ a baví vás to. No niekedy to stojí aj veľa síl. A práve vtedy, keď to stojí obetu, verte, že robíte jednu z najkrajších vecí, akú môže človek počas Vianoc robiť. Má to obrovský zmysel. Pomáhate tým, ktorí to naozaj potrebujú. Nezabúdajte sa za týchto ľudí aj modliť, lebo oni sa modlia za vás.
S: Milí priatelia, robíte obrovskú vec, ktorej ovocie môžu ochutnávať tí, ktorí to tak veľmi potrebujú. Nech vás dobrý Pán Boh odmení a požehná!
M: Dobre viem, čo to znamená pripraviť veľkú akciu, akou je DN. Všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na tomto diele – eRku, Dobronovinovej komisii, zodpovedným a sprevádzajúcim osobám, mladým a deťom vo farnostiach i všetkým, ktorí im počas Vianoc otvárajú svoje dvere – chcem zo srdca poďakovať za ich ochotu a veľké nasadenie každoročne prinášať dobrú novinu nielen do rodín, ale aj do vzdialených kútov sveta, kam sa cez nich usilujeme nasmerovať túto pomoc. Ešte raz veľká vďaka každému jednému z vás.
Akú otázku by ste si položili v tomto rozhovore vy sami?
M: Čo som sa naučil? V práci s HIV pozitívnymi deťmi som si opäť nanovo a hlbšie uvedomil dar života. Keď človek vidí dieťa, ktoré pozná svoj stav, a napriek tomu sa raduje a užíva si každý nový deň a keď sa mu zdravotný stav zhorší, tak bojuje a nevzdáva sa – to je obrovské povzbudenie. V takýchto momentoch som si hovoril, že aj ja by som chcel byť taký silný a odhodlaný bojovať. Toto je jedna z mnohých vecí, ktoré som sa v JAR naučil od malých anjelov.
S: Prečo Afrika zmenila môj život? Mala som jedinečnú možnosť vidieť nádhernú časť sveta a predovšetkým prežiť čas s ľuďmi, ktorých dni sú zrátané. Paradoxne ma však, práve títo ľudia naučili vážiť si život, jeho krásu a hodnotu, naučili ma žiť. Som za to plná vďaky im a dobrému Bohu.
B: Čo ti pomáhalo v ťažkých chvíľach? Vedomie, že Boh ma tu chcel. Prišli však i momenty, v ktorých som o tom dosť pochybovala, a vtedy som sa Ho na to pýtala: „Prečo ja, Pane?“ Modlitba bola tým, čo ma často držalo na nohách.
Za rozhovor ďakuje Danica Olexová.
„Boli príkladom úprimných a ozajstných kresťanov. Barborka, Sima aj Miško sa stali súčasťou našej rodiny a sú tu vždy vítaní. eRku sme veľmi vďační za príležitosť spoznať ich. Veľmi si ceníme podporu eRka i vás všetkých, ktorí robíte tak veľa práce v ,zákulisí’ – výber a prípravu dobrovoľníkov, kontakt s nami a koledovanie. Na oplátku sa modlíme za vás i vaše rodiny.“
Sestra Anece, ktorú na misii každý volá Gogo – stará mama













