Ak mi moje dobrovoľníctvo malo niečo dať, tak je to vďačnosť.
Moje tri mesiace v Etiópii sa začínali v období, keď sa Európa prvý krát vyrovnávala s príchodom prekvapivo veľkého počtu utečencov. Situácia, ktorá prerástla v krízu bola sprevádzaná ostrou kritikou na adresu ľudí utekajúcich pred vojnou a prenasledovaním, či migrujúcich za lepším životom z Afriky i z Blízkeho východu.
Miška s deťmi z Mekelle počas sviatku žien Ashenda
Etiópia sa radí medzi najchudobnejšie krajiny sveta, dalo by sa čakať, najmä ak je človek aspoň priemerným pozorovateľom mediálneho pokrytia utečeneckej krízy, že bude obrazom zlej ekonomickej situácie a aj určitej beznádeje, z ktorej jediným východiskom je migrácia do Európy. Áno, v Etiópii je nedostatok prostriedkov, služieb či inštitúcií, zároveň však aj veľký potenciál a chuť svoju situáciu zlepšiť. V oboch miestach, kde som ako dobrovoľníčka pôsobila vyučovaním angličtiny – jeden mesiac v Maichew, v mestečku v horách a mesiac v Mekelle, v hlavnom meste severného regiónu Tigray – som sa stretla s deťmi a s mladými ľuďmi, ktorých rodičia, ale aj oni sami vnímali vzdelanie ako bránu k lepším zajtrajškom.
Zaujímavým objavom bolo pre mňa zistenie, že Katolícka cirkev, aj keď sa k nej hlási len 1% obyvateľov, je v krajine popri štáte najväčším rozvojovým činiteľom. Katolícke rehole a organizácie poskytujú pomoc chudobným a chorým. Spoločnosť Misionárok lásky, Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, Saleziáni Dona Bosca a ďalší prevádzkujú centrá pre chorých, materské a základné školy. Učilištia či dielne stavajú s cieľom poskytnúť miestnym možnosť založiť si vlastnú zárobkovú činnosť či uchytiť sa na trhu práce. Každoročne benefitujú zo služieb poskytnutých katolíckymi organizáciami milióny ľudí. Vďaka ich práci sa mnohí uchránia pred rizikom smrti v rukách pašerákov smerom na Arabský polostrov či do Európy.
Kávový rituál
Podobne dôležité sú projekty, ktoré financuje eRko v meste Karsa v južnom regióne Oromo a v dedine Alitena na hranici s Eritreou. Vďaka darcom zo Slovenska a koledníkom Dobrej noviny je v Alitene financované centrum, ktoré poskytuje zdravotnú starostlivo ženám pri pôrode, ktoré žijú v okruhu niekoľkých kilometrov. V suchej a hornatej oblasti, kde nie je dostatočne vybudovaná infraštruktúra a kde sa dá dostať len peši alebo na koni, je možnosť takejto malej miestnej nemocnice na nezaplatenie. Dodnes má toto centrum zásluhu na stovkách životov rodičiek i novorodencov. Osobne som mala možnosť dozvedieť sa aj to, ako radikálne vie pomôcť dobre implementovaný projekt na pomoc miestnym postihnutým deťom. V oblastiach ako je mesto Karsa je postihnutie stále vnímané ako stigma, ako trest za hriechy rodičov. Deti s postihnutím v dôsledku týchto predsudkov trpia, rodičia ich nechávajú doma, zo strachu pred odsúdením im nedovoľujú začleniť sa do aktívneho života komunity. Tento projekt, ktorý komplexne podporuje tieto deti v tom, aby mohli chodiť do školy a zároveň vysvetľuje komunite, že postihnutie nie je neschopnosť alebo stigma, vie markantne zvýšiť kvalitu života deťom aj ich rodinám.
Ak mi moje dobrovoľníctvo na pozadí utečeneckej krízy v Európe malo niečo dať, tak je to vďačnosť za to, čo mi bolo dané a uvedomenie si, že tí na druhej strane sú ľudia, ktorí majú podobné túžby a predstavy o svojom živote ako ja. Len im, na rozdiel odo mňa chýbajú prostriedky. Najmenej, čo im z našej strany môžeme dať, je neupadať do našich predsudkov a jednostrannej kritiky, ak sa k nám predsa len rozhodnú prísť.
Foto, text: Michaela Pobudová, 2015
