20. marca 2009 vo večerných hodinách sa pápež Benedikt XVI. stretol na apoštolskej nunciatúre s členmi špeciálnej Rady pre Afriku synody biskupov. Stretnutie sa nieslo v znamení príprav na II. generálne zasadnutie Biskupskej synody Afriky, ktoré sa uskutoční od 4. do 25.
októbra 2009 vo Vatikáne. Svätý Otec sa im pri tejto príležitosti prihovoril slovami:

„Drahí kardináli, drahí bratia biskupi.

S veľkou radosťou vás všetkých pozdravujem tu v Afrike. Prvé zvláštne zhromaždenie biskupov pre Afriku bolo zvolané v roku 1994 mojím ctihodným predchodcom, Božím služobníkom Jánom Pavlom II, ako prejav jeho pastoračnej starostlivosti o tento kontinent, tak bohatý na nádej, ako aj na naliehavé ľudské, kultúrne a duchovné potreby. Dnes ráno som Afriku nazval “kontinentom nádeje”. Spomínam si s vďačnosťou na podpisovanie post-synodálnej apoštolskej exhortácie Ecclesia in Africa, tu na apoštolskej nunciatúre pred štrnástimi rokmi na sviatok Povýšenia svätého Kríža, 14. septembra 1995.

Moja vďaka patrí generálnemu sekretárovi synody biskupov Arcibiskupovi
Nikolovi Eterovičovi za jeho slová, ktoré mi adresoval vo vašom mene, keď
uviedol toto stretnutie na africkej pôde s vami, drahí členovia Zvláštnej
rady pre Afriku. Celá Cirkev sa dnes pozerá na naše stretnutie v očakávaní
Druhého zvláštneho zhromaždenia synody biskupov pre Afriku, ktoré, ak Boh
dá, budeme konať budúci október na tému: “Cirkev v Afrike v službe
zmierenia, spravodlivosti a pokoja: “Vy ste soľ zeme… vy ste svetlo sveta”
(Mt 5:13-14).

Úprimne ďakujem kardinálom, arcibiskupom a biskupom, ktorí sú členmi
Zvláštnej rady pre Afriku za ich odbornú spoluprácu pri náčrte Lineamenta
a Instrumentum Laboris (prípravné podklady pre synodu, pozn. prekl.) Som
vám vďačný, drahí bratia v biskupskej službe, že ste vo svojich
príspevkoch prezentovali mnoho dôležitých aspektov súčasnej cirkevnej a
sociálnej situácie vo vlastných krajinách a v danom regióne. Týmto
spôsobom ste zvýraznili veľký dynamizmus Cirkvi v Afrike, no pripomenuli
ste aj výzvy, ktoré synoda musí preskúmať, aby rast Cirkvi v Afrike nebol
iba kvantitatívny, ale aj kvalitatívny.

Drahí priatelia, na úvod môjho príhovoru pokladám za dôležité zdôrazniť,
že váš kontinent bol požehnaný samotným Pánom Ježišom. Na úsvite jeho
pozemského života, smutné okolnosti ho zaviedli na africkú pôdu. Boh si
vybral váš kontinent, aby sa stal miestom prebývania jeho Syna. V Ježišovi
sa Boh priblížil k všetkým mužom a ženám, to samozrejme, avšak zvláštnym
spôsobom k mužom a ženám Afriky. Afrika je miesto, kde bol Boží syn
odchovaný, kde mu bolo poskytnuté útočište. V Ježišovi pred dvetisíc rokmi
sám Boh priniesol svetlo a soľ do Afriky. Od tohto času je semienko jeho
prítomnosti hlboko vnorené v srdciach tohto drahého kontinentu a pomaly
dozrieva, na pozadí i v rámci udalostí ľudskej histórie. Ako ovocie
Ježišovho príchodu, ktorý svojou prítomnosťou Afriku požehnal, ona dostala
zvláštne povolanie poznať Krista. Nech sú Afričania na toto hrdí! Meditujúc
a vnikajúc hlbšie do duchovného a teologického pochopenia tejto prvej fázy
kenózy, Afrika nájde silu čeliť niekedy tak ťažkej každodennej existencii,
objaví veľké priestory viery a nádeje, ktoré jej pomôžu rásť v Bohu.

Hlboký zväzok, ktorý existuje medzi Afrikou a kresťanstvom od samého
začiatku, môžeme ilustrovať pripomenutím si niektorých významných okamihov
z kresťanskej histórie tohto kontinentu.

Podľa ctihodnej patristickej tradície, evanjelista sv. Marek, ktorý
“spísal to, čo svätý Peter kázal” (Irenaeus, Adversus Haereses III, I, 1),
prišiel do Alexandrie dať nový život semienku zasadenému Pánom. Tento
evanjelista svedčil v Afrike o smrti Božieho syna na kríži – poslednom
okamihu kenózy – a o jeho zvrchovanom povýšení, aby “každý jazyk vyznával,
že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca” (Fil 2, 11). Dobrá novina o
príchode Božieho kráľovstva sa rýchlo rozšírila po severnej Afrike, kde
vzbudila význačných mučeníkov a svätcov a dala svetu vynikajúcich
teológov.

Kresťanstvo vytrvalo takmer celé tisícročie v severovýchodnej časti vášho
kontinentu, potom ako bolo podrobené skúškam viacerými historickými
premenami. S príchodom Európanov hľadajúcich cestu do Indie v 15. a 16.
storočí, stretli sa s Kristom aj národy žijúce na juh od Sahary. Pobrežné
národy boli pokrstené ako prvé. V devätnástom a dvadsiatom storočí,
sub-saharská časť Afriky zažila príchod misionárov, mužov a žien z celého
Západu, z Latinskej Ameriky, ba aj z Ázie. Chcem vzdať úctu štedrosti ich
bezpodmienečnej odpovede na Božie volanie a ich vášnivému apoštolskému
zanieteniu. Tu by som rád spomenul aj afrických katechétov,
neoddeliteľných spoločníkoch misionárov pri ich evanjelizácii. Boh
pripravil srdcia viacerých afrických laikov, mužov a žien, mladých aj
starých, na prijatie jeho darov a odovzdanie svetla jeho slova ich bratom
a sestrám. Laici medzi laikmi boli schopní nájsť v pôvodných jazykoch
slová o Bohu, ktoré sa dotkli sŕdc ich bratov a sestier. Dokázali sa
podeliť o chuť soli zeme a odovzdať žiaru svetla sviatostí, ktoré
ohlasovali. Sprevádzali rodiny v ich duchovnom raste, povzbudzovali
kňazské a rehoľné povolania, slúžili ako spojenie medzi spoločenstvami a
kňazmi i biskupmi. Celkom prirodzene uskutočnili úspešnú inkulturáciu,
ktorá priniesla obdivuhodné ovocie (por. Mk 4,20). Katechéti umožnili ich
“svetlu svietiť pred ľuďmi” (por. Mt 5,16), pretože vidiac dobro, ktoré
vykonali, celé národy vzdávali slávu nášmu Otcovi na nebesiach. Toto bol
príklad Afričanov evanjelizujúcich druhých Afričanov. Spomínajúc na ich
slávnu pamiatku, pozdravujem a povzbudzujem ich dôstojných nástupcov,
ktorí dnes pracujú s rovnakou nesebeckosťou, s rovnakou apoštolskou
odvahou a s rovnakou vierou ako ich predchodcovia. Nech ich Boh štedro
požehná! Počas tohto obdobia bola Afrika požehnaná mnohými svätcami.
Uspokojím sa so spomenutím ugandských mučeníkov, veľkých misionárov ako
Anne-Marie Javouhey a Daniele Comboni, tiež sestra Anuarite Nengapeta a
katechéta Isidore Bakanja, nezabúdajúc na skromnú Josephine Bakhita.

Nachádzame sa práve v historickom okamihu, ktorý z občianskeho hľadiska
pripomína opätovné získanie nezávislosti a z hľadiska cirkevného života
Druhý vatikánsky koncil. V tomto období Cirkev v Afrike napomáhala a
sprevádzala budovanie nových národných identít a zároveň sa snažila
vlastnými spôsobmi interpretovať identitu Kristovu. Ako rástol počet
hierarchie z radov Afričanov, od čias biskupských svätení pápeža Pia XII,
rástla rýchlo aj teologická reflexia. Bolo by dobré, aby vaši teológovia
pokračovali v skúmaní hĺbok trojičného tajomstva a jeho významu pre
každodenný africký život. Toto storočie snáď s Božou milosťou na vašom
kontinente prinesie znovuzrodenie prestížnej Alexandrijskej školy, i keď
určite v odlišnej a novej forme. Prečo by sme nemohli dúfať, že Afričania
a univerzálna Cirkev z nej dostanú veľkých teológov a duchovných vodcov
schopných prispieť k posväteniu tých, čo bývajú na tomto kontinente a aj v
celej Cirkvi? Prvé zvláštne zhromaždenie synody biskupov pomohlo naznačiť
smery, ktorými sa treba vybrať, a mimo iné vyzdvihlo aj potrebu hlbšie
oceniť a stelesniť tajomstvo Cirkvi ako rodiny.

Teraz by som rád poukázal na niekoľko myšlienok zo špecifickej témy
Druhého zvláštneho zhromaždenia synody biskupov pre Afriku, konkrétne na
zmierenie, spravodlivosť a pokoj.

Podľa Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu „Cirkev je v Kristovi
akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a
jednoty celého ľudského pokolenia“ (Lumen Gentium, 1). Aby dobre
uskutočnila svoje poslanie, Cirkev musí byť spoločenstvom osôb zmierených
s Bohom a medzi sebou navzájom. Takto môže ohlasovať dobrú zvesť o
zmierení súčasnej spoločnosti, ktorá, bohužiaľ, na mnohých miestach
prežíva konflikty, skutky násilia, vojny a nenávisti. Váš kontinent nebol
uchránený a je stále dejiskom vážnych tragédií, ktoré volajú po skutočnom
zmierení medzi národmi, etnickými skupinami a jednotlivcami. Pre nás
kresťanov je toto zmierenie zakorenené v milosrdnej láske Boha Otca a
dosiahnuť ho možno prostredníctvom osoby Ježiša Krista, ktorý v Duchu
Svätom ponúkol milosť zmierenia všetkým. Jeho dôsledky sa potom ukážu v
spravodlivosti a pokoji, ktoré sú nevyhnutné pre budovanie lepšieho sveta.

Vskutku, čo je dramatickejšie v dnešnom socio-politickom a ekonomickom
kontexte afrického kontinentu, než divoké konflikty medzi etnickými
skupinami alebo národmi spojenými bratstvom? A ak synoda v roku 1994
nástojila na Cirkvi ako Božej rodine, čím môže tohtoročná synoda prispieť
k budovaniu Afriky, smädnej po zmierení a hľadajúcej spravodlivosť a
pokoj? Lokálne alebo regionálne vojny, masakry a genocídy, ktoré sa
rozmohli po kontinente, nás musia osobitným spôsobom vyzývať: ak je
pravdou, že v Ježišovi Kristovi patríme do jednej rodiny a zdieľame ten
istý život – pretože v našich žilách koluje krv samotného Krista, ktorý
nás urobili deťmi Božími, členmi Božej rodiny – tak už nesmie pokračovať
nenávisť, nespravodlivosť a krvavá vojna.

Vidiac rast násilia a objavovanie sa sebectva v Afrike, kardinál Bernardin
Gantin v blahej pamäti v roku 1988 volal po teológii bratstva ako odpovedi
na naliehavé prosby chudobných a malých (L´Osservatore Romano, francúzske
vydanie, 12. apríl 1988, str. 4-5). Azda mal na mysli slová afrického
Laktancia, napísané na sklonku štvrtého storočia: „Prvou povinnosťou
spravodlivosti je rozpoznať druhých ako bratov a sestry. Naozaj, ak nás
stvoril ten istý Boh a dal nám život rovnakým spôsobom, z pohľadu
spravodlivosti a večného života sme teda spojení putami bratstva:
ktokoľvek toto spojenie neuznáva, je nespravodlivý“ (Divine Institutions
54, 4-5: S.C. 335, str. 210). Cirkev, ako Božia rodina v Afrike, sa
rozhodla preferovať chudobných už na Prvom zvláštnom zhromaždení synody
biskupov. Týmto spôsobom ukázala, že situácia dehumanizácie a útlaku,
ktorá postihuje africké národy, nie je nezvrátiteľná; naopak, Cirkev
predložila všetkým výzvu: výzvu obrátenia, svätosti a integrity.

Syn, skrze ktorého k nám Boh hovorí, je sám Slovom, ktoré sa stalo
človekom. Toto bolo obsahom diskusií na nedávnom dvanástom Všeobecnom
riadnom zhromaždení synody biskupov. Keďže sa stalo človekom, toto slovo
je na počiatku všetkého, čím sme a všetkého, čo robíme; je základom
každého života. Teda práve na základe tohto Slova musíme budovať africké
tradície, opravovať a zdokonaľovať ich pojem života, človeka a rodiny.
Ježiš Kristus, Slovo života, je zdrojom a naplnením našich životov,
pretože Pán Ježiš je jediný prostredník a spasiteľ.

Je naliehavé, aby sa kresťanské spoločenstvá stávali čoraz viac miestami
hlbokého načúvania Božiemu slovu a meditatívneho čítania Svätého písma.
Práve cez takého meditatívne a spoločné čítanie v Cirkvi každý kresťan
stretáva vzkrieseného Krista, ktorý k nemu hovorí a ponúka mu obnovenú
nádej v plnosť života, ktorý dáva svetu.

Čo sa týka Eucharistie, ona skutočne sprítomňuje Pána v dejinách. Skrze
skutočnosť jeho Tela a Krvi, celý Kristus sa podstatne sprítomňuje v
našich životoch. Je s nami stále, až do konca čias (por. Mt 28,20) a
posiela nás do nášho každodenného života, aby sme ho naplnili jeho
prítomnosťou. V Eucharistii sa jasne ukazuje, že náš život je vzťahom
spoločenstva s Bohom, s našimi bratmi a sestrami a s celým stvorením.
Eucharistia je zdrojom jednoty zmierenej v pokoji.

Slovo života a chlieb života ponúkajú svetlo a výživu ako liek a potravu
pre našu cestu vo vernosti k Učiteľovi a Pastierovi našich duší, aby
Cirkev v Afrike mohla vykonávať službu zmierenia, spravodlivosti a pokoja,
v zhode s programom života, ktorý nám dal Pán: “Vy ste soľ zeme… vy ste
svetlo sveta” (Mt 5,13-14). Ak tým naozaj majú byť, musia veriaci
podstúpiť obrátenie a nasledovať Ježiša Krista; musia sa stať jeho
učeníkmi, aby mohli svedčiť o jeho zachraňujúcej moci. Počas svojho
pozemského života bol Ježiš „mocný v čine i reči“ (Lk 24,19). Vo svojom
vzkriesení si podriadil každú autoritu a moc (por. Kol 2,15), každú silu
zla, aby oslobodil tých, ktorí sú pokrstení v jeho mene. „Túto slobodu nám
vydobyl Kristus“ (Gal 5,1). Kresťanské povolanie znamená nechať sa
oslobodiť Ježišom Kristom. On premohol hriech a smrť a ponúka nám plnosť
života. V Ježišovi Kristovi už niet viac Žida ani Gréka, niet muža ani
ženy (por. Gal 3,28). Vo svojom tele zmieril všetky národy. V sile Ducha
Svätého nalieham na každého: „Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20). Nijaká
etnická alebo kultúrna rozdielnosť, nijaký rozdiel v rase, pohlaví alebo
náboženstve sa nesmie stať príčinou zvady medzi vami. Vy všetci ste deťmi
jedného Boha, nášho Otca, ktorý je v nebi. S týmto presvedčením bude možné
budovať spravodlivejšiu a pokojnú Afriku, Afriku hodnú legitímnych
očakávaní všetkých jej detí.

Na záver vás pozývam prikročiť spolu s veriacimi k príprave synody
recitovaním modlitby, ktorá sa nachádza na konci Instrumentum Laboris a
ktorú som vám predstavil dnes ráno: modlitby za úspešné výsledky
synodálneho zhromaždenia. Spoločne sa, bratia moji, modlime:

„Svätá Mária, Matka Božia, ochrankyňa Afriky, ty si dala svetu skutočné
svetlo, Ježiša Krista. Poslušnosťou Otcovi a milosťou Ducha Svätého dala
si nám zdroj nášho zmierenia a našej radosti.

Matka nežnosti a múdrosti, ukáž nám Ježiša, tvojho Syna a Syna Božieho,
pomôž nám na našej ceste k obráteniu, aby nás Ježiš mohol osvietiť svojho
slávou vo všetkých okolnostiach nášho osobného, rodinného a spoločenského
života.

Matka plná milosti a spravodlivosti, tvojou poslušnosťou Duchu
Utešiteľovi, vypros nám milosť byť svedkami Vzkrieseného Pána, aby sme sa
mohli stať čoraz viac soľou zeme a svetlom sveta.

Matka ustavičnej pomoci, tvojmu materskému príhovoru zverujeme prípravu a
výsledky Druhej synody pre Afriku. Kráľovná pokoja, oroduj za nás. Naša
Pani Afriky, pros za nás!“

Preklad: Martin Kramara

TK KBS, RV mk;jk

Kamerun (20. marca, RV)