DOBRÁ NOVINA je kolednícka akcia spojená so zbierkou pre projekty rozvojovej spolupráce v afrických krajinách a zároveň programom rozvojového vzdelávania počas celého roka.
Predkladateľ projektu:
Predkladateľom projektu je Katolícka diecéza Lodwar, zastúpená biskupom Msgr. Patrickom J. Harringtonom a Robertom A. Woodsom, kancelárom a vedúcim komisie pre sociálny program diecézy Lodwar.
Katolícka diecéza Lodwar pôsobí na poli evanjelizácie a rozvojovej práce v dištrikte Turkana už viac ako 40 rokov. V rámci farností sa realizujú projekty z oblastí Voda, Vzdelávanie, Ženy, Mládež, Justice&Peace atď. Diecéza má takto dosah na jednotlivé komunity na tej najzákladnejšej úrovni. Diecéza prichádza do kontaktu s každou oblasťou života ľudí v tomto dištrikte, na rozdiel od vlády, ktorá túto oblasť Kene veľmi zanedbáva. Postupne stále viac vzdelaných a zaškolených lokálnych ľudí sa stáva súčasťou diecézneho personálu a preberá zodpovednosť za jednotlivé oddelenia a ich aktivity. Tak narastá účasť obyvateľov Turkány na priamom spravovaní a riadení oblasti.
Diecéza má 24 farností s viac ako 300 filiálkami. Okrem siete spravovaných farností má diecéza ja oddelenie pre službu ľuďom, ktorí vedú kočovný spôsob života: toto umožňuje diecéze mať dosah na oba dištrikty: Turkana Sever i Turkana Juh.
Dištrikt Turkana má veľkosť cca 77 000 km2. Ide o takmer púštnu a polopúštnu oblasť v Rift Valley. Je to piesočnatá rovina s reťazou pohorí na západe, ktoré sa tiahnu pozdĺž ugandskej hranice a ďalšími pohoriami na juhu, ktoré región Turkana obklopujú. Na severe sa nachádzajú hranice Etiópie a Sudánu, na východe sa rozkladá jazero Turkana.
Dažďové zrážky sú nepredvídateľné a varírujú od 100 mm do 350 mm ročne s celoročnými teplotami od 24oC do 38oC. Kvôli minimálnym zrážkam krajine často hrozí vyprahnutie. Ľudia tu trpia cyklicky sa opakujúcimi obdobiami hladomoru vyvolaného suchom (1984/85, 1991/92, 1995/96, 1999/2002, 2005/2006). Potravinová neistota, endemická podvýživa, extrémny nedostatok dostupných vodných zdrojov, absencia priemyslu, chýbajúca cestná infraštruktúra, medzikmeňové násilie v pohraničných oblastiach – to všetko sú faktory, kvôli ktorým sa táto oblasť Kene drží na konci rebríčka vyspelosti životnej úrovne.
Dištrikt Turkana má cca 500 000 obyvateľov – kmeň turkáncov, ktorý je jediným pôvodným kmeňom tejto oblasti. Okrem turkáncov tu žije malý počet vládnych úradníkov, podnikateľov, učiteľov, pracovníkov neziskových nevládnych organizácií a misionárov, ktorí sem prišli žiť a pracovať. Iba 6% populácie má platené zamestnanie. Turkánci sú pastiersky národ nilo-hamitického pôvodu, ktorý pravdepodobne pochádzajú z vysočín na východe Ugandy. Pôvodom majú blízko k etnickej skupine národov „Karamojong“, ktoré momentálne obývajú spomínané územie Ugandy.
Turkanci sa snažia udržať si svoj pastiersky a kočovný životný štýl, napriek tomu, že im umožňuje iba aké-také prostriedky na prežitie, čo často hraničí s podvýživou spôsobenou vyprahnutím krajiny a následným hladomorom. Napriek rozdeleniu do 26 klanov, kmeň turkáncov je pomerne homogénny. Členovia kmeňa turkáncov vplyvom geografickej izolácie nemajú takmer žiadny kontakt s inými ľuďmi z ostatných teritórií Kene.
Veľká väčšina turkáncov žije z kočovného pastierstva. Počet kusov dobytka v ich stáde určuje ich spoločenský status. Keďže veľkú plochu dištriktu zaberá púšť, stáda musia neustále hľadať nové pastviny, čo znamená, že počas obdobia sucha skupiny po 15 – 20 rodín putujú za zelenou pastvou a vodou.
Z už povedaného vyplýva, že v oblasti Turkana sa oblasť ekonomiky sústreďuje najmä na chov dobytka. Vplyvom nedostatočnej infraštruktúry a ciest, dlhých vzdialeností, chýbajúcemu trhu a nedostatočnému vzdelaniu lokálnej populácie, ekonomicky tu z chovu dobytka profituje iba zopár obchodníkov, ktorí sa venujú výmennému obchodu s miestnym obyvateľstvom. Na celkové posilnenie ekonomických aktivít by boli potrebné vstupné investície.
Turkánci – kočovní pastieri, sa živia predovšetkým mliekom, krvou a mäsom svojho dobytka: oviec, kôz, hovädzieho dobytka a tiav. Príležitostne tiež konzumujú divé ovocie. Turkánci žijúci okolo jazera Turkana sú zas závislí na rybolove. Zvieratá sú pre turkáncov podstatne dôležité – určujú blahobyt a sociálne postavenie ich majiteľov. Nedostatok vody a pastvy v dištrikte výrazne ovplyvňuje možnosť udržania si počtu kusov v stáde či ich zvyšovanie. Ich majiteľov to núti migrovať 2- a viackrát ročne, čo vedie ku konfrontácii s inými kmeňmi, ktoré na oplátku organizujú lúpežné prepady stád, čo vedie niekedy až k obetiam na životoch ich majiteľov.
Strata kusov dobytka počas lúpežných prepadov, nedostatok vody a pastvín prináša do života turkáncov veľkú neistotu v oblasti zabezpečenia stravy. Nedostatkom stravy má negatívny efekt najmä na ženy a dievčatá. V turkánskej spoločnosti nesú zodpovednosť za zabezpečovanie vody a potravy ženy. Denne musia často prejsť peši 5 – 10 kilometrov, nesúc 5 – 20 litrov vody pre domácnosť i stádo. Tradičný spôsob získavania vody turkánskych žien je vyhrabať rukami priehlbinu v piesku v suchom riečišti. Tieto ručne vyhrabané „studne“ musia byť veľmi hlboké a v niektorých prípadoch končia vážnym zranením až skolabovaním končiacim smrťou turkánskych žien. Okrem toho, vysoký stupeň podvýživy a vitamínového nedostatku zanecháva závažné následky na zdraví žien a detí, predovšetkým tehotných žien a novorodencov.
Napriek veľkému úsiliu vlády i katolíckej cirkvi, poľnohospodárstvo sa v tejto oblasti neujalo. Z časti je to zapríčinené nedostatočnou vzdelanosťou obyvateľstva a politickým prekážkam. V okolí jazera Turkana a pozdĺž riek Kerio a Turkwell sa malá skupina obyvateľstva zaoberá primitívnym poľnohospodárstvom.
Z rozvíjajúceho sa košikárenia profitujú najmä priekupníci. Veľmi slabá cestná infraštruktúra znemožňuje vlastnú distribúciu. Diecézny program podpory žien sa stará o zlepšenie podmienok žien, ktoré sú vo výrobe košikárskych výrobkov zahrnuté.
Rybárčenie je ďalšou aktivitou, ktorá by domácemu obyvateľstvu mohla prinášať zisk. V dedinkách v okolí jazera sa v posledných rokoch rozvinul rybársky priemysel, ktorý má predpoklad rásť. Stále je tu však potreba organizačne a koordinačne tento rozvoj podporiť.
Východisková situácia v projekte:
Turkánci čelia viacerým opakujúcim sa a navzájom prepojeným problémom: cyklické suchá a hladomor (1984/85, 1991/92, 1995/96, 1999/02, 2005/06), neistota v oblasti dostupnosti potravín, endemická podvýživa, veľmi výrazný nedostatok vodných zdrojov, veľmi slabo rozvinutý priemysel, cestné komunikácie, komunikačné prostriedky, bezpečnosť regiónu.
Štatistiky zo správy Rozvojového programu OSN z roku 2005 o stupni rozvoja Kene, str. 44-45, ilustrujú trpký obraz celej škály a hĺbky chudoby a jej vplyvu na zdravie, vzdelávanie a život turkancov vo všeobecnosti.
Priemerná dĺžka života: 56,9 rokov
Podváha detí do 5 rokov veku: 27,5%
Základná školská dochádzka: 33,5 %
Stredoškolská dochádzka: 2,83 %
Vysokoškolská dochádzka: 1,5%
Analfabetizmus dospelých: 55,3% (ženy vyše 80 %)
Ľudia bez prístupu k pitnej vode: 59 %
Úmrtnosť do 40 rokov života: 32 %
Takmer žiadna dostupnosť odbornej lekárskej pomoci: 75 %
Zamestnanci s trvalým príjmom: 6 %
Celkovo zasahuje život pod hranicou chudoby 74% obyvateľstva a analfabetizmus 70% obyvateľstva.
Diecéza Lodwar už po viacero rokov pomáha mladým ľuďom s rôznym typom postihnutia. Uznávajúc ľudskú hodnotu a dôstojnosť každého človeka, diecéza sa tiež snaží minimalizovať negatívny postoj spoločnosti k postihnutým ľuďom, prostredníctvom osvetovej činnosti a mobilizáciou rodičov i komunity, aby zabezpečila prístup ku vzdelaniu všetkým deťom bez výnimky.
Od roku 1989 diecéza sponzorovala Integrovanú základnú školu sv. Lucie pre nevidiacich v Katilu, na juhu Turkany. Od roku 2002 diecéza prevádzkuje Dom sv. Lukáša pre nepočujúcich a sluhovo postihnutých, a tiež školu v Loyo pre nepočujúcich. Oba projekty (sv. Lucie a sv. Lukáša) umožňujú školskú dochádzku deťom, ktoré by k nej inak nemali prístup. Dlhú dobu, ba až podnes, vplyvom zvykov a tradície, boli fyzicky postihnuté deti v turkánskej spoločnosti zanedbávané a boli vnímané ako zlé znamenie osudu pre celú spoločnosť. Kočovný spôsob života taktiež sťažoval životné podmienky postihnutých detí.
Koncom roka 2004 sa v obci Lokichar začalo s výstavbou Centra Jána Pavla II pre fyzicky postihnuté deti. Zámerom bolo umožniť deťom s fyzickým znevýhodnením internátne ubytovanie v spomínanom centre navštevovať základnú dievčenskú školu v Lokichare, ktorá takisto prešla stavebnými úpravami tak, aby bola prístupná a bezbariérová pre postihnuté deti. Projekt má snahu zabezpečovať i korektívne chirurgické zákroky postihnutých detí, niektoré z nich sa po úspešnej operácii vrácajú do domáceho prostredia.
Cieľ projektu:
Pomoc najchudobnejším a najzraniteľnejším obyvateľom diecézy Lodwar formou sociálneho programu
Cieľová skupina projektu:
Ľudia na okraji spoločnosti v meste Lodwar a okolí, prípadne v ďalších častiach diecézy
Zamestnanci projektu:
Sociálny program diecézy Lodwar má troch zamestnancov: koordinátora, asistenta - terénneho pracovníka a strážnika. Program superviduje kancelár diecézy Robert A. Woods a diecézna komisia pre sociálny program, ktorá zasadá pravidelne počas roka. Program poskytuje denné konzultácie ľuďom v núdzi v kancelárii programu, realizuje podomové návštevy a monitoruje účinnosť pomoci v komunitách.
Projektové aktivity (A) a zámery (Z):
A: Poskytovať základné potraviny (kukuricu a fazuľu) najbiednejším ľuďom v Lodware a okolí a zabezpečiť im tak prežitie.
Z: Redukovať krajnú chudobu a zabezpečiť živobytie na prežitie
A: Poskytovať potravinovú podporu pacientom chorým na TBC
Z: Znížiť riziko a ohrozenie smrťou ľudí chorých na TBC v dôsledku podvýživy
A: Prispievať na školské potreby a pomôcky žiakom a študentom základných a stredných škôl z najchudobnejších rodín
Z: Umožniť deťom z chudobných rodín školskú dochádzku a tým redukovať analfabetizmus
A: Úhrada zdravotných výdavkov chorým ľuďom z chudobných rodín
Z: Zabezpečiť základnú lekársku starostlivosť najchudobnejším obyvateľom diecézy
A: Prispievať na pohrebné výdavky členov chudobných rodín
Z: Zabezpečiť dôstojný a ľudskej hodnote zodpovedajúci odchod do večnosti najbiednejším
členom spoločnosti
A: Prispievať na cestovné náklady chudobným a opusteným ľuďom
Z: Umožniť v prípade potreby prepravu chudobným ľuďom v súvislosti s ich rôznymi životnými situáciami
A: Príspevok na výstavbu jednoduchých obydlí chudobným rodinám v okolí Lodwaru
Z: Zabezpečiť ľuďom bez domova, ľuďom opusteným a presídlencom prístrešie
A: Poskytovať príspevok (vstupný kapitál) na drobné podnikanie ľuďom z okolia Lodwaru
Z: Prostredníctvom podpory drobného podnikania zabezpečiť ľuďom zdroj príjmu (Pred poskytnutím príspevku jeho prijímatelia absolvujú workshop zameraný na drobné podnikanie. Medzi aktivity, ktoré zvyknú z príspevku realizovať, sa radia predaj jednoduchých jedál, mäsiarstvo, ubytovanie, predaj rýb, predaj koží, predaj metiel a podložiek na spanie, atď. Drobní podnikatelia sú počas rozbiehanie obchodu monitorovaní a majú možnosť poradenstva.)
A: Úhrada miezd zamestnancom v rámci sociálneho programu diecézy Lodwar
Z: Zabezpečiť projekt po personálnej stránke a tým aj jeho kvalitu a stabilitu (Ide o mzdy dvoch stálych zamestnancov projektu a o drobný finančný príspevok pre tretiu osobu, ktorá v projekte absolvuje ročnú prax so zameraním na tréningové workshopy.)
A: Pokrytie výdavkov na prepravu v rámci sociálneho programu diecézy Lodwar
Z: Zabezpečiť kontakt s cieľovou skupinou projektu a vyhľadávanie opustených ľudí a ľudí v krajnej núdzi
Hodnotenie projektu
Projekt sa nachádza v jednej z ťažiskových krajín DN – Keni, pričom diecéza Lodwar je jednou z najchudobnejších oblastí tejto krajiny. Diecéza Lodwar je osvedčeným projektovým partnerom Dobrej noviny. Projekt bude pomáhať tým najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva v diecéze Lodwar – ľuďom na okraji spoločnosti: starým, opusteným a chorým.
Dobrá novina podporí v rokoch 2009 -2010 projekt celkovou finančnou čiastkou 20 000 EUR (602 520 Sk).