Keňa neznamená len chudobu, beznádej, či nepokoj a spory, ako nám to neraz ponúkajú médiá. Každý, kto po nej kráča s otvorenými očami, objaví mnoho dobrých správ, ktoré môže posunúť ďalej. Jedným z ich nositeľov je PETER GORBÁR (24), študent informatiky, ktorý strávil v lete 2007 tri mesiace v Keni. Ako dobrovoľník pracoval vo Farnosti Krista Kráľa v najväčšom slume hlavného mesta Nairobi.

Prečo si sa rozhodol stať dobrovoľníkom a darovať čas i schopnosti iným?

Na začiatku mojej cesty do Kene stála vyše trojročná túžba po Afrike a misii medzi chudobnými. Odkiaľ pochádzala? Verím, že ju do nás vložil Boh. Tým „do nás“ mám na mysli seba a kamaráta Števa, s ktorým sme vtedy tému misií, Afriky a dobrovoľníctva dlhý čas považovali za dôležitý bod našich rozhovorov. Počas celého tohto obdobia túžba zrela a zintenzívňovala sa. Svet, v ktorom žijeme, nás núti naháňať sa za mamonou, ziskom či kariérou. Klame nás, ako je dôležité zhromažďovať materiálne statky a robiť si poklady tu na zemi. Ježiš nás v protiklade k pravidlám tohto sveta naopak napomína, aby sme si zhromažďovali poklady v nebi, kde ich moľ neničí a kam sa zlodej nedostane (porov. Lk 12, 33).

Nemyslel som si, že môžem v službe biednym ponúknuť mnoho. Jedine svoj čas a ochotu pomôcť tam, kde to naozaj má zmysel. Zároveň som tušil, že mi to prinesie nový pohľad na svet, otvorí oči a pomôže spoznať skutočné hodnoty života, ktoré sú dnes prefíkane zakrývané falošnými. A tak sa aj stalo. To, čo som počas trojmesačnej misie v Keni zažil, bolo vskutku „meniace život“.

V čom sú Keňania odlišní od Slovákov?

Po prvých stretnutiach s Keňanmi som bol naozaj unesený. Ľudia k nám boli úžasne milí a priateľskí. Posledných päť rokov života som strávil v Prahe a takmer denne som tam stretával znechutených a nevľúdnych ľudí. Tí, ktorí v porovnaní s Keňanmi majú všetko – slušné bývanie, auto, prácu či prestížnu školu – majú zároveň smútok a nepokoj v duši. Krásny paradox – na jednej strane ľudia, ktorí každým dňom bojujú s chudobou, biedou a chorobami, no vedia vás obdarovať úsmevom či milým slovom a po stretnutí s nimi vám slnko svieti akosi jasnejšie, na druhej strane nenúdzni Európania, od ktorých sa len málokedy dočkáte nenúteného úsmevu či záujmu. Keňania sú omnoho veselší a slobodnejší.

Aký život majú deti v Keni?

V Keni som pracoval v najväčšom slume v Nairobi. Volá sa Kibera a je to zrejme aj najväčší slum Afriky, ak nie sveta, s počtom obyvateľov pohybujúcim sa okolo jedného milióna. V srdci slumu funguje Farnosť Krista Kráľa, ktorú spravujú mexickí otcovia – Guadalupe Fathers. Za prácou som každý deň prechádzal Kiberou. Pamätám sa na svoje pocity, keď som tam vstúpil prvýkrát. Videl som mnoho fotiek kenských slumov a skutočne som sa veľmi tešil, že budem pracovať v najväčšom z nich. Naživo to bolo však čosi úplne iné. Prepadol ma smútok, strach a rozhorčenie nad všetkým, čo som videl. Nevedel som pochopiť, ako môžu ľudia žiť v takýchto podmienkach. Až vtedy som si dokonale uvedomil, že to nie sú len obrázky, ale domovy mnohých ľudí. V ten večer sa mi zaspávalo akosi ťažšie, no napokon som to všetko v sebe spracoval a Kiberu som si skutočne zamiloval. Každé ráno ma cestou pozdravovali desiatky detí. Na pozdrav How are you? hádam do smrti nezabudnem. Pre väčšinu z nich to bola možno ešte len prvá veta v angličtine, no nebáli sa ju opakovať hoci aj sedemkrát, kým som každému z nich neodpovedal. Život detí v Kibere je neskutočne odlišný od života našich detí. Hrali sa väčšinou s hlinou, kamienkami či zaujímavými odpadkami, ktorých v Kibere (a v hocijakom ďalšom slume) nie je nedostatok. Deti sú celý deň v špine a prachu. Počítač či počítačové hry sú pre ne neznáme pojmy. Televízor majú možnosť zhliadnuť jedine cez dierku v plechovej stene miestneho „kina“. A označenie kino sa v tomto prípade vymyká akejkoľvek bežnej predstave. Ide o maličkú miestnosť s jedným televízorom, zopár lavičkami a strašnou kvalitou zvuku. K nezabudnuteľným zážitkom patrila aj každodenná cesta matatu (malý autobus pre 10 – 14 ľudí). Nairobi je známe svojou nesmierne chaotickou dopravou. Každé ráno boli ulice plné áut a tvorili sa neuveriteľné zápchy. Zárobok vodičov matatu je však úmerný počtu prepravených osôb a zápchy na cestách im prácu poriadne komplikovali. Napriek tomu sa s tým vedeli vysporiadať, či už jazdou po chodníkoch alebo v protismere.

V čom spočívala tvoja práca?

Vo Farnosti Krista Kráľa som mal v prvých dňoch na starosti opravu počítačov v rôznych oddeleniach, ktorých tam funguje celkom deväť. Pomáhal som odstraňovať počítačové vírusy, inštalovať operačné systémy a periférie, riešiť drobné problémy a tiež sme spoločne pracovali na rozšírení softérových znalostí pracovníkov farnosti. Neskôr dostala farnosť do daru od istej organizácie dvanásť počítačov, z ktorých sa nám podarilo zriadiť počítačové centrum na výuku počítačových zručností – od základných zoznámení s počítačom až po pokročilejšie kancelárske balíky a základy programovania. V posledných týždňoch som väčšinou pracoval na internetovej stránke a administračnom systéme pre farnosť. S podporou slovenského kňaza Jána Buca, ktorý počas letných mesiacov navštívil Kiberu, sa zakúpila a zaregistrovala doména www.christ-kibera.com, kde zatiaľ beží prvá (beta) verzia stránok. Tie sú pravdaže ešte stále vo vývoji prostredníctvom e-mailovej komunikácie s ľuďmi z farnosti. Ich konečná podoba je zatiaľ v rukách Božích. Na tomto mieste by som sa však rád poďakoval svojmu dobrému kamarátovi Jánovi Lučanské-mu, ktorý mi pomohol s tvorbou dizajnu. Ako úplne posledné sme vo farnosti zakladali lokálnu sieť medzi jednotlivými oddeleniami a to najmä pre zdieľanie tlačiarní a súborov.

Čo si si priniesol z Kene?

Chudoba, s ktorou som sa tam stretával, pre mňa znamenala mocný Boží dotyk. Pochopil som, aké je dôležité vedieť sa podeliť a neodvracať zrak od blížneho, ak nás žiada o pomoc. Povzbudilo ma to, aby som o tejto chudobe hovoril známym, priateľom a rodine. Získal som celkom iný pohľad na svet. Veci, ktoré som možno ešte pred rokom pokladal za dôležité, zrazu také dôležité nie sú. Dnes sa opäť učím radovať z každého nového dňa a zo všetkých krásnych malých darov, ktorými Boh napĺňa naše dni. Vďaka ľuďom v Keni som pochopil, že stačí málo na to, aby sme tieto dary videli. Stačí len otvoriť oči.

Ktorý zo svojich zážitkov považuješ za najsilnejší?

V kiberskej farnosti funguje tiež oddelenie, ktoré zabezpečuje zdravotnú starostlivosť pre tamojších obyvateľov. Pravidelne sa tiež konajú návštevy najbiednejších, ktorí sú na tom zdravotne tak zle, že nemôžu chodiť do ordinácie. Pri jednej návšteve sme zašli k babičke, ktorá bola úplne nevládna. Celé dni ležala v posteli a často v mukách pri akomkoľvek malom pohybe svojho dokrúteného tela. Izbietka, v ktorej bývala, bola pre chorého človeka priam desivá. Úplné tmavá, bez lúča slnka, lebo dvere i okná boli starostlivo zatvorené kvôli zlodejom. Presiaknutá príšerným zápachom po moči a výkaloch. Prevetrali sme jej izbu, posadili ju na posteľ a trošku sa rozprávali. Domytia, ktorá bola so mnou, jej premasírovala telo a postarala sa o vyčistenie nočníka. Pri odchode nás babička poprosila o spoločnú modlitbu. Pre mňa to bol jeden z najmocnejších zážitkov vôbec. Vstúpiť do prostredia biedy nejakého človeka a prihovárať sa z toho miesta spoločne s ním. Ešte dlhý čas to vo mne rezonovalo a zakaždým, keď si na to spomeniem, zaplaví ma zvláštny pocit bázne. Počas tejto modlitby som si bol viac než kedykoľvek predtým istý, že v tej izbe je s nami aj Ježiš. A je tam s tou babičkou stále.

Ako využívaš svoju skúsenosť?

Keby sa ma na túto otázku spýtal ktokoľvek v priebehu prvých týždňov v Keni, moja odpoveď by smerovala k tomu, že by som chcel niečo vo svete zmeniť, aby nebola chudoba, bieda a hlad. No čím dlhšie som dýchal kenskú atmosféru, tým viac som začal chápať, že ja som nebol povolaný zmeniť svet, ale zmeniť seba a svoje srdce. Ak sa mi to bude dariť, tak milujúce srdce si nájde cesty, ako meniť ostatných.

Aký je tvoj odkaz pre koledníkov Dobrej noviny?

Po tom, čo som zažil v Keni, považujem koledovanie za ešte vznešenejší projekt ako kedykoľvek predtým. V mene všetkých ľudí a detí, ktoré som v Keni stretol, chcem vysloviť obrovské ďakujem všetkým koledníkom. Moje poďakovanie patrí tiež celému eRku, osobitne Zuzke Bašistovej a Katke Chmeliarovej, ktoré nás sprevádzali výberovým víkendom a prípravnými seminármi a rovnako Daniele Petrášovej, ktorá nad nami držala ochrannú ruku počas pobytu v Keni.

Za rozhovor ďakuje ZUZANA DANKOVÁ.