Podľa starej legendy bola severná oblasť Kene Turkána v dávnej minulosti pokrytá hustou zeleňou. Kopce i rozsiahle roviny vďaka bohatým dažďom poskytovali hojnú pastvu pre dobytok. Niekedy bolo vlahy až príliš. Ženy z kmeňa Turkána ju chceli trochu obmedziť a tak vraj jedného dňa, keď boli muži na love, posunuli oblohu o kúsok vyššie od zeme. Keď sa Turkánci večer vrátili do svojich obydlí, veľmi sa na svoje ženy nahnevali. Dlhými palicami prepichávali oblohu, dúfajúc, že sa cez vzniknuté otvory rozprší. Žiaľ, nestalo sa tak. Od toho dňa sa oblasť Turkány premenila takmer na púšť a zostala takou až dodnes.

Život vo vyprahnutej Turkáne je veľmi tvrdý. Takmer každé štyri roky prichádzajú extrémne suchá a opakovane spôsobujú obdobia hladomoru. Bežné prírodné katastrofy ako prudké záplavy, cunami či zemetrasenia prekvapujú ľudí náhle a neočakávane. V prípade turkánskeho sucha ide o predvídateľné udalosti, na ktoré sa dá pripraviť, a tak zmierniť ich negatívny dopad. „Turkána má svoj veľký potenciál, len ho treba riadne využiť: žijú tam tisícky kráv, oviec, kôz a tiav, ktoré môžu plne pokryť zásobovanie mäsom, mliekom a všestranne použiteľnou kožou,“ konštatuje Salah Abdi Sheikh, výkonný riaditeľ TBT Network. „Severná oblasť Kene teda ani zďaleka nie je tým najhorším miestom na život: Hlavným nedostatkom Turkány je nedostatok vody.“

Je však v Turkáne naozaj málo vodných zdrojov? Experti zastávajú názor, že rieky Tana, Dawa, Omo či jazero Turkána majú povrchovej vody nadostač, chýba však systém, ako ju pomocou umelých korýt, kanálov, nádrží a priehrad zadržať a urobiť dostupnou po celý rok. Ďalším zdrojom je voda v hĺbkach podzemia. Hĺbenie studní v turkánskych osadách je vynikajúcim spôsobom, ako poskytnúť ľuďom i dobytku životodarnú tekutinu.

Zodpovednosť za svoju studňu

Katolícka Diecéza Lodwar, ktorá je dlhoročným projektovým partnerom Dobrej noviny, v roku 1982 začala projekt na zabezpečenie vody pre Turkánu (VPT). Jedným z jeho hlavných cieľov je vŕtanie studní. Niekedy sa voda objaví v hĺbke 15 metrov, niekedy vytryskne až zo 70 metrov pod zemou. „Od roku 1982 boli vďaka programu VPT vyvŕtané desiatky studní. Okrem toho sme postavili viacero vodných priehrad a nádrží, ktorých úlohou je zadržiavať vodu aj pre obdobie sucha,“ sumarizuje koordinátor projektu Joseph N´Gang´a.

Neoddeliteľnou súčasťou diecézneho programu na zabezpečenie vody je i zásahová jednotka údržby studní, založená v roku 1984. Má na starosti inštaláciu, servis a opravy rôznych druhov ručných, solárnych, veterných vodných studní, i tých s pohonom na generátor. Okrem jej vedúceho Josuphata Kokwanga ju tvorí tím štyroch mužov, ktorí sú skutočnými majstrami svojho remesla. „Každá komunita je zodpovedná za svoju studňu. Keď sa niečo pokazí, poverená osoba to musí prísť oznámiť do nášho ústredia v Lodware. Potom je už na nás, aby sme naštartovali džíp
a vyrazili do terénu,“ vysvetľuje Josuphat.

Osveta predchádza vrty

V projekte VPT pracujú i dvaja sociálni pracovníci. Ich úloha je veľmi dôležitá. Predtým, než sa v ktorejkoľvek osade vyvŕta studňa, treba jej obyvateľov na to pripraviť. V poslednom roku sociálni pracovníci VPT organizovali osvetové školenia v turkánskych osadách zamerané na prevzatie zodpovednosti miestnych obyvateľov za svoje vodné zdroje. Rozoberali sa témy ako hľadanie peňazí na spolufinancovanie prevádzky studní, ochrana zariadenia studne, voľba výboru zodpovedného za vodný zdroj v komunite. Dôležité je i spoločne preberať hygienické pravidlá používania studne – napríklad, v akej minimálnej vzdialenosti od zdroja vody zriadiť napájadlo pre dobytok tak, aby vodu nekontaminoval. Každá osada prispieva na prevádzku svojich studní aspoň symbolickou čiastkou. Tá ani zďaleka nepokrýva náklady na údržbu, posilňuje to však pocit spoluzodpovednosti za vodný zdroj.

Nezvyčajné predstavenie

Ako prebieha samotná oprava studne? Je to namáhavá a vysiľujúca práca, ktorá často zaberie i viac dní. V horúčave dosahujúcej bežne 45 stupňov, Josuphat so svojím tímom zručne vyťahuje zo zeme niekoľkometrové rúry, nadpojené jedna na druhú. V závislosti od hĺbky studne, to môže byť až do 75 metrov železného potrubia. Celý proces väčšinou zobďaleč sledujú ľudia z osady, ktorej studňa patrí. Sediac na rozpálenej zemi potichu komentujú nekaždodenné „divadlo“, ktoré sa im odohráva pred očami. Majstri sa nedajú rušiť. Dôkladne kontrolujú rúru po rúre, až kým nenájdu hrdzou spôsobený otvor, ktorým voda unikala mimo potrubia. Poškodené rúry vymenia za nové a nasleduje postupné vsúvanie celej vodovodnej konštrukcie späť do zeme.
Veľkým zadosťučinením je osviežujúci prúd vody, ktorý vytryskne pri skúšobnom použití studne po ukončení opravy, a uznanlivý šum „publika“. Vďaka prispievateľom Dobrej noviny financuje eRko prevádzkové náklady jednotky na údržbu vodných v Turkáne a prispelo i na zakúpenie terénneho vozidla používaného pri zásahových výjazdoch.

Pripravila HANA MAŤOVÁ