Význam slova koleda

Slovo koleda má viacero významov. Označuje nielen piesne spievané vo vianočnom období, ale aj hovorené či deklamované vinše a želania hojnosti.

Koledou sa nazývala tiež obchôdzka spojená so spevom a vinšovaním, ale aj odmena, ktorú koledníci dostávali od navštívených rodín (napr. „dostanem koledu“, „idem ku vám na koledu“, „zaspievam koledu“).

V mnohých farnostiach sa koledovalo od dávna až do dnes, no vo väčšine obcí a miest tento zvyk upadol a takmer sa naň zabudlo.

Koledovanie, polazovanie, vinšovanie, chodenie s hviezdou, s betlehemom, je však hlbokou súčasťou slovenskej kultúry. Prianie šťastia a materiálnej hojnosti je u nás spojené so zvestovaním radosti z narodenia Božieho Syna.

Pôvod ľudového divadla

Daniel Luther o vianočných hrách píše: „Hry ľudového divadla, predvádzané po domoch v období od Štedrého večera do Troch kráľov. Tematicky vychádzajú z biblických predlôh.

Historickými predchodcami sú trópus Quem queritis in praesepe, pastores (Koho hľadáte v jasliach, pastieri) z 11. storočia, liturgické hry, tzv. ludi Nativitatis (hry o Narodení) a vianočné mystériá.

U nás sú najstaršie správy o vianočných hrách z 15. storočia v Bratislave, Banskej Štiavnici a Bardejove. V ľudových hrách sa zobrazenie témy narodenia Ježiša miešalo so staršími obradmi zimného slnovratu (koledovanie, vinšovanie, obdarúvanie) a obohacovalo miestnymi folklórnymi tradíciami (hudobno–spevnými, tanečnými). V komediálnej zložke sa uchovali aj stopy jokulátorskej a študentskej tradície.

K vianočným hrám patria obchôdzky betlehemcov, chodenie s kolískou, hviezdou a hadom. Zriedkavé sú zápisy hier o Herodesovi.“ Zdroj: www.ludovakultura.sk

Rôznorodosť tradície

Koledovanie, tak ako iné tradície sú vždy viazané na danú komunitu a región a preto majú v každom kultúrnom priestore svoje špecifiká. Táto jedinečnosť sa odrazila aj v koledovaní. Napriek jednotným motívom (ohlasovanie narodenia Ježia), sú formy koledovania rôzne.

V niektorých obciach sa zameriavajú na pastiersku tematiku, niekde na trojkráľovú, inde rozvíjajú biblické príbehy Adama a Evy, Herodesa či príbeh sv. Doroty. Koledovať sa chodilo rôzne dni, niekde na štedrý večer, inde na Štefana, výnimočne na Božie narodenie, čo bol vo väčšine obcí deň, kedy sa nemalo chodiť po návštevách.

Tieto vedomosti a pravidlá koledovania v jednotlivých obciach boli dôležitým znakom identity obyvateľov jednotlivých obcí. Každý ich poznal a očakávalo sa ich dodržiavanie. Tradičné vianočné piesne, obchôdzky, vinše a masky koledníkov, mali hlboké socializačné funkcie, slúžili na utuženie spoločenstva, či už rodinného, alebo širšieho.

Význam obchôdzok

Koledovanie malo vždy formu obchôdzky s vinšovaním. Skupinky ľudí chodili po domoch, po rodinách, alebo aj po celej obci. Niekde zvykli prísť zavinšovať aj z druhej dediny. Skupinky boli rôzne, buď chodili iba chlapci, obecní sluhovia, pastieri alebo výnimočnejšie skupinky dievčat.

Keďže sa tieto obchôdzky spájali s prianím dobrej úrody, požehnania a zdravia, bývali obchôdzkári vždy vítaní štedro odmeňovaní.Takéto chodenie z domu do domu nesie v sebe aj znak naliehavosti, koledníci vychádzajú počas sviatkov z domov a navštevujú susedov s dôležitým vinšom a náboženským posolstvom.

Dotvára to atmosféru výnimočnosti udalostí, ktoré sa v cirkevnom roku slávia, pripomína ľudom dôležitosť posolstva, ktoré neostáva len v kostole, ale vychádza do ulíc a domovov.

Práve dnes, kedy je navštevovanie susedov čím viac zriedkavejšie a formálnejšie, majú obchôdzky veľký význam. Utužujú spoločenstvo, prinášajú radosť a požehnanie do domácnosti, ktoré sú mnohokrát pre hostí zatvorené.

Zvestovnie Pána – obchôdzky troch kráľov

Zvláštnym druhom obchôdzok je koledovanie troch kráľov, ktorých Biblia nazýva „mudrci od východu“ (Mt 2, 1). Prvá zmienka o nich pochádza z 3. storočia od starokresťanského spisovateľa Origena.

Koledníci prichádzajúci do domu píšu na dvere začiatočné písmená žehnajúceho výroku Christus mansionem benedicat – Kristus žehnaj tento dom. Medzi ľuďmi sa však zaužívala aj skratka G + M + B označujúca začiatočné písmená mien Gašpar („Majster pokladu“), Melichar („Môj kráľ je svetlo“) a Baltazár („Ochraňuj jeho život“) považovaných za troch kráľov.

Mená vznikli v 5. storočí a každý z jeho nositeľov predstavoval jednu časť vtedy známeho sveta – Afriku, Áziu a Európu resp. čas mladosti, dospelosti a staroby. Obchôdzky troch kráľov ešte podstatnejšie napĺňajú posolstvo ohlasovania radostnej zvesti celému svetu, práve pre postavy troch kráľov – cudzincov, pohanov, ktorým bolo zjavené Narodenie Ježiša a prišli sa mu pokloniť.

Priestor pre tvorivosť

Koledovanie ako forma ohlasovania dobrej zvesti mimo chrámového priestoru bolo počas socializmu neželané. Napriek tomu sa u nás udržalo, ba v posledných rokoch ešte zosilnelo. Veľkú zásluhu na tom má kolednícka akcia Dobrá novina. V najnovšej dobe však pozorovať, že divadelný rozmer koledovania trochu ustúpil do úzadia.

Hoci hudba je najkrajším nehmotným darom, ktorý koledníci prinášajú do ľudských príbytkov, bola by škoda ustúpiť od dramatického stvárnenia témy, lebo ono dáva koledovaniu dôležité dimenzie. Táto stránka koledovania sa môže rozvinúť jednak opätovným načretím do biblických prameňov, ale aj nadviazaním na tradičnú kultúru Slovenska v jej mnohotvárnosti.

V trojkráľových sprievodoch pôvodne vystupovali dospelí, a len neskôr deti. Hravosť a tvorivosť ako kvality detskej kultúry, boli prítomné v tradičných detských trojkráľových obchôdzkach, a môžu sa uplatniť aj dnes.

Tvorivý princíp treba uprednostniť pred uniformitou, aby koledovanie bolo obohatením aj pre koledníkov, ktorí sa ho účastnia po viac rokov. Nejde o inovácie za každú cenu: k známej téme treba pristúpiť tak, aby nadobudla prvotnú sviežosť a tak sa dotkla ľudského srdca.

Predstavivosť našich predkov bola živená tým, čo poznali v chráme, kde býval betlehem umiestnený často na tom mieste, kde boží hrob. Betlehemci však často chodievali nie s betlehemom, ale s modelom kostola – Božím domom.

Kostolík s využitím drapérie

Kostolík s využitím drapérie

Jasličky alebo kostolík kládli v navštívenom dome na stôl – tam, kam sa kladie chlieb. Ich konaním sa otvorila asociácia medzi stolom a oltárom. Tým, že rodina otvorila koledníkom, búchajúcim na dvere, vnútro izby nadobudlo nový význam. Návšteva bola vnímaná ako posvätenie priestoru. V niektorých častiach Slovenska ešte pretrváva zvyk položiť novopokrstené dieťa po návrate z kostola na stôl v dome. Stôl je tu miestom pre chlieb, dieťa i jasličky – pre každý Boží dar.

Chudobná materiálna kultúra našich predkov viedla k vynaliezavosti, a tak aj k hĺbke, pretože používanie jedného predmetu vo viacerých situáciách rozširuje významy.

Hravosť, nápaditosť pri výrobe rekvizít vidno aj na forme hada. Rekvizitou je tu bežne používaný predmet, vtiahnutý do hry. Pokúšanie Adama a Evy hadom môže mať pri hereckom konaní aj humorný rozmer – vtiahnutie motívu do témy príchodu Krista na svet však rozvíja aj tému Krista ako nového Adama, otvárajúceho raj z neho vyhnaným ľuďom.

V danej situácii je humorné traktovanie scény pokúšania hadom primerané –dopĺňa hlavný radostný motív príchodu Božieho syna, ktorý ruší dôsledky neposlušnosti prarodičov.

Adam a Eva s hadom

Adam a Eva s hadom

Človek hľadá svetlo, ale na Epifániu svetlo prichádza k nemu. Divák chodí do divadla, no trojkráľové divadlo prichádza k nemu – do jeho príbytku. Preto je pri trojkráľovom koledovaní dôležité zachovať formu navštevovania ľudských obydlí. Hoci sú dnes príbytky uzavretejšie ako v dobách minulých, na trojkráľový sviatok sa darí otvárať priestor ľudskej osamelosti radostnou zvesťou.

Aj divadelné postupy tomu môžu napomôcť. Netreba sa ich predstavovať ako niečo zbytočne pompézne. Veď už samo putovanie koledníkov, na čo ich poslucháči, či diváci odpovedajú otváraním dverí je zárodkom divadelnej komunikácie. Prevlek do kostýmu posilňuje rozmer sviatku a v situácii, kde niet vymedzeného javiska a hľadiska, pomáha identifikovať hráčov. Títo nebojujú o loptu, ale o priestor pre nesené jasličky. Sústreďujú sa pod hviezdou – tá je rekvizitou, ktorá umožňuje preniesť nočný dej do denného svetla.


Text: Anna A. Hlaváčová
Foto: Fotografie Martina Slivku zverejnené s láskavým súhlasom jeho manželky Oľgy

 
Share
Tweet
+1
Share