Všetko je zelené. Tráva, kríky, akácie, aloe sa ťahá do nebies. Dokonca kaktusové stromy kvitnú ostošesť – na žlto. Takto vyzerá samburijská „džungľa“. Je začiatok obdobia dažďov. Okrem zmenenej farby regiónu tu zažívam dažde a príjemné teploty počas dňa, sveter na seba na večer. Niečo nevídané. No a zvýšený výskyt hmyzu všeho druhu, samozrejme.
Navštevujem nové skupiny mám z projektu organického poľnohospodárstva. Sršia motiváciou a nedočkavosťou. Už aby sa konal ten tréning v Nairobi, nech môžu začať robiť niečo aj doma. Dočkajú sa o 2 týždne. Z čoho sa teším dvojnásobne sú záhrady, farské, komunitné alebo domáce, ktoré nachádzam v plnom rozpuku a patria ženám, ktoré boli v projekte zapojené v minulosti. Ak niekde niečo chýba, hneď vedľa bazénovej záhrady čakajú skoro dorastené sadeničky. Budúci týždeň budú akurát. Po prvýkrát zažívam, že mamy netrápi dlhé obdobie sucha a demotivácia. Väčšinou plánujem projektovú návštevu v období sucha, je to pre mňa logisticky jednoduchšie a istejšie. No tentokrát kalendár nepustil, a tak dal príležitosť vidieť projekty v trochu inom období.
Vraj mamy, nové či služobne staršie, už nechcú pestovať mungu (druh fazule), komentuje nové sadeničky Aaron, záhradník z farnosti Lodungokwe. Minulý rok mali toho neúrekom a prejedli sa :D. Sukuma a špenát sú však stále v kurze. Dokonca niektoré mamy svoju úrodu speňažili – jednotlivo alebo v sporiacej skupine.
Pesa sukuma, pesa wa sukuma, je nový pojem v samburijskej svahilštine – takzvané „špenátové peniaze“ dostali toto privilégium po tom, čo systematicky nové a nové mamy zapojené do projektu, začali svoju úrodu aj predávať. Ich mužom sa to zapáčilo. Aj keď mnohí boli spočiatku skeptickí voči záhradníčeniu samotnému, ukázalo sa to ako ďalší príjem pre rodinu. Tieto peniaze patria žene, jej manžel na ne nemá nárok, no žena ich nepoužije iba pre seba, pokryje tým náklady na chod rodiny (školské poplatky, ingrediencie do kuchyne, vyšetrenie u lekára, atď). Muži, manželia, hrdí pastieri, postupne začali odháňať kozy (či kravy) od tej babskej zelenej záhradky. Prináša totiž do rodiny jedlo, viac vyváženú stravu – zdravie, dokonca aj hrdosť na ženinu šikovnosť, a taktiež tie spomínané špenátové peniaze.
Záhrady žiakov základnej školy v Barsaloi v zelenaní sa nezaostávajú. Jednotlivé ročníky sa predbiehajú, kto bude najlepší. Jedine deviatačkám sa občas nechce moc polievať, vraj majú veľa učenia. Motivuje ich aj nová školská farmárka, Maria. Je Masajka a vie ako na decká či puberťákov, dokonca v kontexte Samburu kultúry, ktorá je príbuzná jej vlastnej. Okrem žiakov a záhrad manažuje aj viac ako 100 sliepok s kohútmi a cez 20 rýb. Spolu s malými-veľkými pomocníkmi sa o ne starajú s láskou, čo prináša úrodu v podobe viac ako 50 vajíčok denne. Pre približne 500 žiakov základnej školy to nie je na prvý pohľad veľa, no v miestnom kontexte je to doslova zázrak. Teším sa s nimi a povzbudzujem k pokračovaniu v prístupe, ktorý zapája žiakov aj učiteľov, veľmi aktívne, do všetkých farmárskych aktivít.
Po cestách-necestách v samburijskej buši sa nikdy neviem nabažiť tých výhľadov. Kopcovitý ráz s morom akácií, momentálne ozaj zelená panoráma. V Samburu sa s Jarumalskými misionármi jazdí na Land Cruiseri. Nič iné by na tomto „off road-e“ neprežilo viac ako jednu jazdu. Ak vôbec tú. Ja to zbožňujem a vychutnávam si aj každé natriasanie. Vďaka dažďom sa cesta na mnohých miestach stáva nepredvídateľnou, každú kaluž či jamu na ceste treba prehodnotiť trikrát. Farár Jimmy z Lodungokwe nie je žiadny nováčik, v Samburu pôsobí už 8 rokov. A predsa sa stalo, že sme uprostred ničoho, bez signálu a náradia, ostali zaseknutí v bahne. Naším šťastím boli zvedavé decká, ktoré prišli okuknúť čo sa to stalo a zároveň nám pomohli zohnať po okolitých maňatách lopaty. Po dvoch hodinách zápasu s lepkavou zeminou a nosením konárov pod kolesá, sa nám na štvrtýkrát podarilo z tej jamy dostať. Aj toto patrí k životu misionárov.
Text a fotky: Lucia Jantošovičová
Marec 2025
Publikované 14. 5. 2025
