Spýtali sme sa šiestich dobrovoľníkov, ktorí zažili Etiópiu na vlastnej koži, aké to bolo spolupracovať so sestrami vincentkami, ako na nich rehoľníčky pôsobili, čo sa od nich naučili a na čo určite nezabudnú. Vrátili by sa do Afrického rohu po svojej skúsenosti opäť?

„Pamätám si na moment, keď sme prileteli do Mekelle a na letisku nás čakala nízka sestra Medhin pri obrovskom aute – bielej Toyote. Tento obraz v metaforickej podobe: malá osoba stojaca pred niečím veľkým – sa mi vynára ako prvý pri myšlienke na sestry. Problémy či výzvy, ktoré sestry museli a musia riešiť každý deň sú častokrát existenčné, gigantické a náročné vo všetkých smeroch, ale ony to znášali s vyrovnanosťou, odhodlaním, kreativitou a dokonca humorom. Tento prístup bol pre mňa veľmi inšpiratívny, čerpám z neho dodnes,” začína svoje rozprávanie Lucia Jantošovičová, ktorá strávila tri mesiace v Etiópii v roku 2015.

V odpovediach dobrovoľníkov sa na adresu sestier skloňovali slová ako ženy hlbokej viery, pokory a neuveriteľnej vnútornej sily odhodlané slúžiť druhým aj v ťažkých životných a pracovných podmienkach. „V ich každodennom nasadení bolo cítiť čistú lásku – k Bohu, ľuďom a ich poslaniu. Nikdy sa nesťažovali, aj keď často pracovali od rána do večera. Napriek únave si vždy našli čas na úsmev, modlitbu či hru Človeče, nehnevaj sa, ktorú sme spolu po večeroch hrávali,” opisuje život sestier Alexandra Vodáčková.

Dobrovoľník Marián Hodoši si zapamätal sestry takto: „Každý deň zápasia, aby pomohli tým najbiednejším a vôbec každému v neľahkých životných podmienkach, no napriek tomu z nich stále srší optimizmus a dobrá nálada. Altruisticky zabúdajú na svoje trápenia a pýtajú sa, ako môžu byť nápomocné, a sú tiež veľmi štedré.”

Marianna Lásková žila a spolupracovala s vincentkami v Etiópii v roku 2018. Opisuje ako žasla nad ich životným elánom: „Nemali problém vyskočiť zo stoličky a pridať sa do tanca, preskakovať vatru počas sviatku Meskel (sviatok nájdenia kríža Pána Ježiša) či zastaviť sa na láskyplné slovo s chudobnými. Vždy z nich sršala energia, a to aj po mnohých hodinách v teréne. Obdivovala som ich za to, ako sa vedia darovať pre ostatných.”

Ako sa ukričaná koza dopásla

Dobrovoľník Marek Noga hovorí o tom, že sestry robili všetko pre to, aby sme sa my, Slováci, čo najviac cítili ako doma. Osobitne na nich obdivoval ich odhodlanie a zápal pre dobrú vec a tiež to, ako aj ťažké situácie v náročných podmienkach zvládali takmer vždy s úsmevom.

Pokiaľ ide o nejaký vtipný zážitok, Marianna Lásková sa smeje doteraz pri myšlienke na kozu, ktorú mali s jej kolegyňou pásť, a tak pomáhať sestrám: „Keď sme s Majkou boli v Alitene, jedného dňa prišla sestra Meaza s kozou do kláštora. Priviazala ju k studni, kde sa pásla na posledných zvyškoch trávy a príšerne celý čas mečala (ako tvrdili sestry, vraj z nudy). Pri večeri nám sestra Meaza povedala, že sa budeme musieť striedať pri pasení, pretože v areáli nie je dostatok trávy. Zmeny boli rozdelené a išli sme spať s vedomím, že nasledujúci deň po návrate z projektu budeme musieť zobrať kozu na pašu. No keď sme mali nastúpiť do našej pastierskej služby, kozy nikde. Keď sme sa sestier spýtali, kde máme hľadať ukričanú kozu, sestra Meaza sa len pousmiala a ukázala na hrniec na stole v jedálni.” (smiech)

Ako si predstaviť prácu dobrovoľníka v Etiópii? Alexandra pomáhala v škole, s deťmi, pri aktivitách v komunite a niekedy aj pri úplne bežných veciach, akou je príprava jedla. Čo sa od sestier naučila? „Ony mi ukázali, čo znamená žiť pre druhých, v jednoduchosti a s úplnou dôverou v Boha. Ich pokoj a radosť aj uprostred náročných situácií mi často pripomínali, že viera nie je o slovách, ale o skutkoch.”

Vďačnosť za dážď

„To najcennejšie, čo som si z Etiópie odniesla, bolo uvedomenie si, aký zásadný význam má skutočné porozumenie a blízkosť ku komunite pri navrhovaní riešení, ktoré môžu priniesť reálny a trvalý pozitívny vplyv na životy jej ľudí,” pridáva sa s pozitívami z dobrovoľníctva Michaela Pobudová. Marek sa od sestier naučil hlavne väčšej bezprostrednosti a otvorenosti.

Marián svoj pobyt v Etiópii ani nevnímal ako prácu, skôr ako príjemne strávený a obohacujúci spoločný čas. „Sestry mi určite pomohli vo viacerých veciach, napríklad mi otvorili oči a začal som vnímať aj „obyčajné veci“ ako Boží dar. Dodnes si pamätám vďačnosť za dážď a vždy mi to príde na um, keď počujem niekoho na Slovensku šomrať, že zase prší. A ešte ma naučili nebrať sa tak vážne a vedieť sa aj na sebe zasmiať,” spomína si Marián.

Lucku Etiópia naučila, že láska je vedomé rozhodnutie: „Sestry boli toho denne žijúcim dôkazom. V službe totiž môžeme zažiť veľa momentov, ktoré nás naplnia a nabijú, či dávajú priam existenčný zmysel. Zároveň zažívame veci, ktoré bolia, sú nesmierne náročné a tempo povinností vie byť vraždené. Práca s ľuďmi je zvlášť namáhavá. Mix skúseností a príklad sestier mi pomohol pochopiť, že emócie prúdia (a je to ok), no my sa môžeme každý deň znova vedome rozhodnúť pre to, čo je pre nás podstatné.”

Pri otázke, či by sa dobrovoľníci opäť vrátili do Etiópie, ak by bola taká možnosť, sa všetci zhodli, že áno, minimálne by to vážne zvažovali pre aktuálnu pracovnú či osobnú vyťaženosť. „Prijatie, ktoré som mala možnosť zažiť u sestier vincentiek, prispelo k tomu, že som sa v Etiópii cítila ako doma. Dúfam, že sa tam raz vrátim, pretože nie je nad pocit návratu domov,” zaspomínala si Marianna.

„Bola to jedna z najdôležitejších životných skúseností, aké som kedy dostal, tak by som to bez váhania spravil znova a ešte lepšie ako prvýkrát,” pridáva sa dobrovoľník Marián, ktorý je momentálne už otcom malých detí, takže jeho odchod do Etiópie by nemal až taký ľahký priebeh, ale ako sám hovorí: „Neprestávam snívať o tom, ako ich tam raz zoberiem a ony budú obohatené touto nezmazateľnou skúsenosťou. Tak ako ja!”

„Život v komunite s obmedzeným prístupom na internet, viac času na medziľudské vzťahy, zmysluplná práca s deťmi, pobyt vonku, spoločné stolovanie či ručné pranie – to všetko prinieslo akýsi úprimnejší a prirodzenejší spôsob bytia. Za mňa päť hviezdičiek – odporučila by som takú skúsenosť každému,” uzatvára Michaela Pobudová.

Pripravila: Lívia Trhanová
Fotografie: Dobrá novina a dobrovoľníci, 2014 – 2019
Uverejnené: 05. 12. 2025