Južný Sudán je najmladšia krajina na svete. Vznikla 9. júla 2011. Od roku 2013 do 2018 s pár prestávkami sa zmietala v občianskej vojne. Zodpovednosť za tento konflikt pripisujú rivalite a boji o moc medzi súčasným prezidentom Salva Kiir-om (etnická skupina Dinka) a viceprezidentom Riek Machar-om (etnická skupina Nuer). Počas tohto obdobia zomrelo viac ako 400 000 ľudí. V 2018 sa podarilo medzi nimi uzavrieť Dohodu o mieri, kde sa stanovili podmienky, ktoré obaja rivali mali v priebehu nastávajúcich rokov implementovať a doplniť aj samotnú ústavu.
To, že sa tak nestalo v 3 základných bodoch (zjednotiť vojenské jednotky súperov do jednej národnej armády, napísať novú ústavu a vytvoriť špecializovaný súd ohľadom zločinov počas vojny), v spojení s pretrvávajúcou najväčšou humanitárnou krízou na svete a aktívnym konfliktom v severnom Sudáne, spôsobilo 3. marca tohto roku roztržku medzi vládnymi jednotkami (na strane Kiira) a tzv. White Army (Biela armáda – na strane Machara) v štáte Upper Nile na vojenskej základni v meste Nasir. Situácia eskalovala rýchlo, v priebehu niekoľkých hodín medzinárodné spoločenstvo varovalo, že mier v krajine visí na vlásku. Spojené národy bili na poplach a volali po mierových rokovaniach, ambasády Spojených štátov amerických, Nemecka, Francúzska Nórska a iné, postupne evakuovali administratívnych pracovníkov. Situácia bola zrazu vážna a ja som mala 2 týždne pred odletom z Nairobi do Juby.
Apríl 2025, hlavné mesto Južného Sudánu – Juba. Klimatizácia fúka na nás 28 stupňov. Stále je možné cítiť, že touto teplotou vlastne chladí okolie. Je tesne pred obdobím dažďov, sezóna mangových stromov, a očakávaných silných búrok (a s nimi spojená malária). Naposledy, keď som tu bola, varila som sa pri 45 stupňoch – večer. Takže teraz je to príjemné osvieženie.
Juba je pokojná: ak nerátam vojakmi, land cruisermi, kameňmi a zbraňami zatarasenú cestu do prezidentského paláca či o trochu viac vojakov a policajtov na letisku, očakávané ohrozenie nie je vôbec badateľné. Lietadlá Spojených národov (UNHAS) lietajú – teda okrem toho, keď niekde už začalo pršať a pristávacia plocha z udupanej zeme sa zmenila na močarisko – to značí, že situácia v krajine je stabilná.
Pristávam v Rumbeku a pod stromom ma čakajú Simon a Abednego. Simon, administrátor diecézy Rumbek sídliaci v Nairobi, je na monitorovacej ceste po diecéze už od 20. marca. Abednego, miestny Juhosudánec, ktorý pracuje ako logista, mi vybavuje cudzineckú registráciu do pasu – treba ju mať, treba ju zaplatiť, aj keď máte platné víza, inak vás vyhostia, zatknú či dajú zaplatiť trikrát toľko pri odchode z krajiny. Pýtam sa na atmosféru z terénu – všetko OK. Pýtam sa znova, trochu podrobnejšie, inými otázkami: ľudia pracujú ako vždy, tešia sa na dažde, aby mohli začať sadiť. Hlavná cesta Juba – Wau, ktorá prechádza cez Rumbek, je plná prepravných áut a kamiónov s tovarom – vo dne, v noci. Tréningy pre ženy či mladých fičia, terénna sociálna práca s chlapcami z ulice tiež, Kancelária pre ochranu detí a ich práva už najala dvoch pracovníkov a pripravujú prvý tréning po Veľkej noci. „Vo štvrtok pôjdeš do Mapuorditu, môžeš aj prespať, je to bezpečné. Snáď sa stretneš aj s diecéznym administrátorom, biskupom Christianom, vo štvrtok ráno máme sláviť Zelený štvrtok – biskup z Bentiu si to musel rozdeliť, dokiaľ nemáme zase nášho biskupa na plný úväzok,“ Simon zdieľa so mnou aktuality k programu, ktorý nás čaká v tieto dni.
Vyzerá to, že som tu jediná Európanka. Žena. Široko-ďaleko. Nevadí mi to, starajú sa o mňa o to viac ☺. Navštevujem projekty, rozprávam sa s ľuďmi, cestujem do väčšej či menšej buše, kráčam ulicami nočného Rumbeku po večeri u sestier – svieti nám iba mesiac. Z každej strany cítim a vidím pokoj. Komplikovaná a nebezpečná situácia v Nasire, či dokonca v Bentiu, alebo smerom do Maria Lou, či v iných končinách, sa neignoruje. Berie sa ako súčasť života Južného Sudánu – života, v ktorom kde-tu pretrvávajú roztržky medzi Dinka pastiermi a Nuer poľnohospodármi, či dokonca navzájom medzi 13 klanmi etnickej skupiny Dinka. Dôležité je vedieť, čo robiť, ak vás na ceste zastaví skupina chlapcov vyzbrojených až po uši – bez ohľadu na to, ku ktorej (paramilitantnej či partizánskej) skupine patria. A život ide ďalej.
Voči celonárodnej vojne sú ľudia skôr skeptický, vrátane Simona. Vraj Machar a jeho jednotky nemajú dosť financií na začatie otvoreného konfliktu. Predtým mali podporu zo Sudánu, ten má teraz dosť starostí sám so sebou. Kiir má otvorenú podporu Museveniho z Ugandy, aj keď sám tiež nemá veľké finančné zásoby. Situácia v krajine totiž nie je vôbec priaznivá – vysoké dane, korupcia, inflácia, stopnutá podpora zo strany USAID, viaceré NGO postupne odchádzajúce z krajiny či znižujúce svoju podporu, hlad – záplavy – sucho v niektorých regiónoch. A predplatený odber ropy zo strany Číny do roku 2027, pozastavené podtrubie cez Sudán. Zabudla som niečo z 10 egyptských rán?…
Abednego vraví, že vojna je tak 50:50. V Lakes State, kde leží Rumbek, je to ale skôr priklonené k tomu, že mier pretrvá. Vďaka prísnemu guvernérovi štátu, ktorého metódy sa dajú z etického či ľudskoprávneho hľadiska výrazne kritizovať (a UNMISS tak robí/robil), má celá oblasť už od roku 2022 pokoj. Páter Lucas, jezuita z Technického a počítačového centra sv. Petra Clavera, sa neteší z toho, že pracovníci štátnej správy a najmä univerzít, už od minulého roku (júl) nedostali platy, a tak prerušili výučbu. Či z toho, že od nového roku vláda navýšila poplatky na víza pre cudzincov (sám je z Tanzánie, no v Rumbeku pôsobí od roku 2018) až trojnásobne. Tlak na obyčajných ľudí je vysoký, no cestu vidí skôr v dohode medzi Kiir-om a Machar-om, je to diplomaticky a takticky výhodnejšie. Geopolitika v praxi. Aj keď tu jeden nikdy nevie.
Sú asi tri hodiny ráno. Zobudím sa na silné Prásk! – rana ako z dela. Cítim, že sa trochu zatriasla strecha, následne celá izba. Bez dychu počúvam, čo to bolo. Vonku je ticho, počujem iba vlastné rýchlo bijúce srdce. O chvíľu zaspím. Takúto ranu počujem počas svojej návštevy diecézy Rumbek ešte niekoľkokrát. Vždy sa zľaknem, no už nepanikárim. Je obdobie manga! Mango stromy sú posiate mangami. Každý druhý má v ruke bambusovú tyč, aby dočiahol až na vrcholček stromu, kde sú tie najzrelšie a najsladšie. Deti skúšajú šťastie s kameňmi, mušku majú solídnu, a po vytrvalom mierení ich čaká odmena aj z farského stromu. Naposledy padali zo stromov kokosové orechy, na mango a jeho silu v spojení s gravitáciou, som najskôr zabudla.
Momentálne je v Južnom Sudáne situácia stabilizovaná a pokojná. Okolité krajiny po uvalení domáceho väzenia na Riek Machara a jeho ženu (26.3.2025 v noci), okamžite vyslali svojich zástupcov na diplomatickú návštevu za Salva Kiir-om. Africká únia už týždeň rokuje a mediuje obe strany, volajú sa Komisia múdrych. Kvôli tomuto domácemu väzeniu pre Rieka som musela odložiť svoju cestu z Nairobi o týždeň, a taktiež doplatiť špeciálne poistenie do vojnových oblastí – netreba sa hrať na hrdinu, no ani zbytočne panikáriť.
Svetové médiá či niektoré miestne neziskovky vykresľujú situáciu viac než hrozivo. Je to skôr snaha o prevenciu a vytvorenie tlaku na politikov a medzinárodné spoločenstvo, aby nedopustili ďalšie nepotrebné krviprelievanie a rozpad krajiny. Vždy je dôležité sledovať kontext a správy aj z konkrétneho terénu. Okrem Upper Nile štátu a niektorých oblastí na ugandsko-juhosudánskych hraniciach život plynie ďalej. Jediné rany-výstrely, ktoré počujete v Rumbeku (či Jube) sú padajúce zrelé mangá na plechové strechy. Chvála Bohu!
Modlime sa spoločne, aby mier v Južnom Sudáne pretrval a zodpovední politici túto situáciu ustáli. Nech zvíťazí všeobecné dobro nad osobnými záujmami.
Lucia Jantošovičová
Projektová manažérka Dobrej noviny
Juba, Južný Sudán
Apríl 2025
