1. Prečo si si vybrala práve Etiópiu?

Mojou túžbou bolo ísť pomôcť a nerobila som si zálusk na konkrétnu krajinu. Na základe potrieb hostiteľskej organizácie si ma vybrali pre túto krajinu.

2. Ako vyzerala tvoja príprava na pobyt?

Na eRku zorganizovali dva vzdelávacie víkendy, kde sme sa podrobne oboznámili s dôležitým informáciám súvisiacimi s pobytom v rôznych afrických krajinách, taktiež aj v Etiópii. Zároveň nás pripravovali na rôzne situácie, ktoré môžu nastať. Týchto víkendov sa zúčastnili aj predošlí dobrovoľníci, ktorí nám ochotne odpovedali či poradili.

3. A čo financie?

Dobrovoľnícky pobyt bol realizovaný z prostriedkov SlovakAid a pokrýval náklady na prepravu, ubytovanie, stravu a očkovania.

4. Ako bolo postarané o ubytovanie a stravu?

Bývala som v dome rehoľných sestier vincentiek. Užili sme si so sestrami kopec srandy a pekných chvíľ, ale tiež  chvíle napätia. To bolo, podľa mňa, spôsobené prílišnou izoláciou a čisto ženským kolektívom. Vo všeobecnosti boli sestry srdečné a vždy nápomocné. Spoločným spolunažívaním sme zbúrali viacero vzájomných stereotypov.

Jedlo sme mali zabezpečené trikrát denne, na raňajky prevažne pomarančový džem, arašidové maslo s kitou (chlebom) či ovsenou kašou.  Na obed cestoviny, ryžu a rôzne prílohy. Strava nebola pestrá ako u nás na Slovensku, avšak nebola až takou veľkou výzvou. Stále bolo z čoho vyberať. V Etiópii sa zvyknú postiť každú stredu a piatok, pričom sa zdržujú konzumácie mäsa ako aj iných živočíšnych výrobkov, ako napr. vajec či masla.

Tradične etiópske menu pozostáva z injery (používa sa ako chlieb, tvarom a štruktúrou pripomína veľkú placku, kvôli fermentácii chutí trocha kyslasto) spolu so shirrom (jemne pikantná omáčka). Je to obľúbený a najmä zdravý pokrm, ktorým domáci nepohrdnú za žiadnych okolností.

5. Čo bola tvoja hlavná úloha ako dobrovoľníčky?

Hlavné zameranie môjho pobytu bolo orientované na mládež, prácu s nimi a ich vzdelávanie, ako aj smerovanie k zdravému osobnostnému rastu. Mojím cieľom bolo aj to, aby si študenti vytvorili pozitívny vzťah k učeniu ako takému, obzvlášť k anglickému jazyku. Okrem toho som bola vzorom pre miestnu mládež aj mimo školy, napr. zodpovedné správanie voči k životnému prostrediu, zvieratám ako aj k ľudom okolo nás. Pomáhala som sestrám s administratívou, napr. pri tvorbe grafického či textového materiálu pre newsletter, správu pre donorov či miestneho magazínu. Pomáhala som aj pri komunikácii s rôznymi partnermi hostiteľskej organizácie.

6. Ako vyzeral tvoj bežný deň?

Po raňajkách som vyrazila do práce, v prípade Aliteny mi trvalo asi 15 minút pešo, v Mekelle necelých 10 minút autom. Doobeda som odučila dve hodiny angličtiny a o 11. hod. som sa presunula do priestorov kuchynky na čaj. Tento zvyk dodržiavajú v oboch centrách, v ktorých som pracovala a všetci zamestnanci majú v presne vymedzený čas 15 minútovú prestávku na tradičný čierny čaj značky Addis Abeba. Čaj v jednom vrecúšku je však veľmi koncentrovaný, a tak som sa vždy s niekým o čaj podelila či naopak, niekto sa podelil so mnou. K čaju sme si dali malú chrumkavú žemľu, často ešte teplú z pece. Po čajovej prestávke sme sa odobrali do kancelárií dokončiť administratívu až kým nebol čas na obed. Nezvykli sme obedovať v práci, jedlo bolo zaobstarané len pre študentov, klientov centra. Po obede sme sa znovu presunuli do centra, kde som odučila som poobedňajšiu hodinu angličtiny s vyšším ročníkom a pokračovala v administratívnej práci až do 17. hod. Voľný čas som trávila prechádzkami v spoločnosti miestnych detí či ďalšej dobrovoľníčky Sašky zo Slovenska.

7. Akí sú Etiópčania?

Na túto otázku je naozaj ťažké odpovedať. Medzi ľuďmi sú značné rozdiely. Spoznala som mnoho milých a dobrosrdečných ľudí, ale natrafila som i na výmyselníkov a kšeftárov. Rovnako ako na Slovensku. Ľudia sa vo všeobecnosti národnou hrdosťou, milujú svoju vlasť ako aj rodný región a svoje tradície. Počas svojho pobytu som mala možnosť navštíviť tri regióny: Togray, Amhara a Oromo. Každé má svoje špecifiká.

8  Čo ťa najviac prekvapilo v Etiópii?

Bezstarostnosť. Čas je relatívny a ak stretnú suseda či starého známeho niet sa kam ponáhľať.

9. Ostala si v kontakte s ľuďmi z Etiópie?

V kontakt som ostala iba so sestrami, s ktorými som bývala. Taktiež s dobrovoľníčkou Saškou. S ňou som strávila časť svojho pobytu a zažili sme spolu množstvo zážitkov.

10. Čo ti najviac chýbalo?

Najviac z všetkého, to bol asi voľný pohyb a príroda. Teda tou prírodou mám skôr na mysli zeleň. Sever Etiópie, v ktorom som pôsobila, je prevažne prašný, skalnatý. miestami pôsobí nehostinne. Na trh sa tu dostáva nová predajňa komodita – zeleň či tráva, ktorou si ľudia ozdobujú príbytky práve pre jej nedostatok. V tejto oblasti sa naopak darí káve, pre ktorú sú tieto klimatické podmienky nanajvýš vhodné.

Text a foto: Simona Lukovičová
Dobrovoľnícky pobyt u sestier vincentiek v Mekelle a Alitene na severe Etiópie bol realizovaný z prostriedkov SlovakAid.