Školský rok sa na základných a stredných školách v Ugande delí na tri trimestre. Školský rok je tak rozdelený na február – apríl, jún – august a september až november. Medzi trimestrami majú žiaci približne trojtýždňové prázdniny. V decembri a januári si užívajú veľké prázdniny.

Materské školy sú rozdelené na 3 ročníky: baby trieda (trojroční), stredná trieda (štvorroční) a top trieda (päťroční). V škôlkach vyzerajú triedy podobne ako na základnej škole: v triede nájdeme lavice, tabuľu, mrežované okná bez sklenej výplne. Žiadne hračky či koberce. Často sa učiteľky snažia vyzdobiť triedy napríklad obrázkovou abecedou či farbami a číslicami, ktoré sa potom deti učia. Deti v škôlke nespia, väčšinou sa učia od rána od ôsmej do jednej poobede a potom idú samé domov.

Základné školy majú sedem ročníkov. Triedy sa zvyknú označovať ako primary 1 – 7 (P1 – P7). Stredné školy pozostávajú z dvoch stupňov. Prvý stupeň, tzv. ordinary level „O“, trvá štyri roky a kto chce, pokračuje do druhého stupňa tzv. advanced ,,A“ po dobu dvoch rokov. Jedná sa zvyčajne o žiakov, ktorí majú ambíciu pokračovať na vysokej škole. Tieto triedy úrovne „O“ a „A“ sa nazývajú S1 – S6 (S ako secondary).

V Ugande nájdeme samozrejme aj odborné školy, kde sa študenti vyučia v rôznych remeslách, napr. za stolárov, krajčírky, kaderníčky a pod.

Sem väčšinou idú študenti zo stredných škôl stupňa „O“, ale už nepokračovali na ďalší stupeň. No chodia tam aj mladší študenti, niektorí aj takí, ktorí sa na SŠ nikdy nedostali. Kvôli prospechu alebo nedostatku peňazí na školské poplatky. Takéto kurzy na odborných školách trvajú dva roky a v porovnaní so Slovenskom je o ne pomerne veľký záujem.

Školy v Ugande delíme na štátne aj súkromné, školské poplatky sa platia všade. Žiadna škola nie je zadarmo. Výška poplatkov sa líši medzi jednotlivými školami, v rámci jednej školy nájdeme rozdiely medzi ročníkmi. Platí sa na začiatku každého trimestra. Veľa rodín, bohužiaľ, nemá dosť peňazí, aby dali svoje deti do školy. Občas sa stáva, že dieťa navštevuje školu niekoľko rokov, keď sa rodine darí menej, jeden rok vynechá a potom pokračuje vo svojom štúdiu. To je jedným z dôvodov, prečo môžeme objaviť väčšie vekové rozdiely medzi deťmi v tej istej triede.

Jedna z vecí, ktoré ma očarili, sú ľudia, ktorí často nemajú veľa, ale aj s tým sa vedia podeliť s tými, čo to potrebujú. A tak v Ugande nájdeme viacero neziskových organizácií či iniciatív, ktoré platia školné pre deti z chudobnejších rodín.

Štátne školy majú špecifický systém práce s učiteľmi. V praxi to funguje tak, že mladý učiteľ, buď úspešne ukončí pedagogické vzdelanie (na vysokej škole príp. alternatívne dvojročný kurz) a chce učiť na štátnej škole, sa zaregistruje do štátneho systému a následne bude pridelený na štátnu školu (učiteľ si školu nevyberá). Väčšina škôl, štátnych aj súkromných, poskytujú svojim zamestnancom ubytovanie, takže ušetria za nájom či dochádzanie. Učitelia, ktorí chcú učiť na súkromnej škole, sa o prácu musia uchádzať na prijímacích pohovoroch.

Približne polovicu populácie Ugandy tvoria deti do 14 rokov. A tie musia chodiť do školy, čo znamená, že tam potrebujú aj veľa škôl. Preto je tam veľa dobrých ľudí a neziskových organizácií, ktoré zakladajú nové školy. Veľakrát začínajú maličkými triedami s niekoľkými lavicami a tabuľou.

Všimla som si, že Uganďania si uvedomujú dôležitosť vzdelania a aktívne sa snažia dostať deti do škôl. Po absolvovaní základnej školy sa snažia o to, aby deti absolvovali min. kurz na odbornej škole, ak neplánujú alebo nemôžu pokračovať na strednú školu. Takto si budú vedieť zarábať na vlastné živobytie.

Väčšina stredných škôl sú internátneho typu (tzv. boarding schools). To znamená, že všetci študenti (nielen tí, čo bývajú ďaleko), nastúpia na začiatku trimestra, kde bývajú celé tri mesiace. V zásade nemôžu vychádzať von z areálu školy. Raz za mesiac býva návštevný deň, keď ich môžu navštíviť rodičia. Takýmto internátnym systémom fungujú aj niektoré základné školy. Keď však vravím ,,internát“, predstavte si priestranné miestnosti s množstvom poschodových kovových postelí, jedna vedľa druhej. V jednej takejto miestnosti môže pokojne bývať 50-60 študentov. V tejto „spálni“ ale netrávia veľa času, väčšinu dňa sú v škole, na ihrisku alebo v rámci areálu školy.

S písomkami a testovaním to funguje úplne inak ako na Slovensku. Neexistujú žiadne ústne skúšanie či krátke previerky. To by sa pri tých počtoch žiakov nedalo zvládať. Na štátnych školách sú povinné testy z každého predmetu dvakrát za trimester, v strede a na záver. Tieto testy sú rovnaké pre všetky štátne školy, t.j. ich príprava je centralizovaná. Na súkromných školách sú študenti testovaní takisto za každý predmet zvlášť. Väčšinou tieto písomky zostavujú konkrétni učitelia a písomky sa vytlačia priamo v škole. No nájdu sa aj prípady súkromných škôl, ktorých študenti píšu testy z Ministerstva školstva (zväčša sa jedná o vyššie ročníky stredných škôl).

Žiaci a študenti nosia uniformy, ktoré si musia sami kúpiť. Učitelia a  zamestnanci školy musia byť úhľadne upravení, ženy nenosia nohavice, iba šaty či sukne. Školský zvonček môže mať podobu starého kovového disku zaveseného na strome. Poverený študent naň zvoní kameňom a tak ohlasuje začiatok či koniec vyučovacej hodiny. V školách, ktoré nie sú internátneho typu, sa každý deň ráta počet dievčat a počet chlapcov v jednotlivých triedach. Menovite sa chýbajúci študenti nezapisujú.

Vyučovanie zvyčajne začína o ôsmej, pozostáva z dvoch 60-minútových hodín, potom je 30-minútová prestávka, keď žiaci a študenti trávia čas mimo tried. Škôlkari dostanú cez prestávku kašu v poháriku. Potom vyučovanie pokračuje. Poobede prebieha vyučovanie do štvrtej. Každá škola môže mať vlastný rozvrh, napr. internátne školy majú zväčša intenzívny program pre študentov na celý deň, a tak niektoré hodiny začínajú už o šiestej ráno.

Moje dobrovoľníctvo

Počas môjho pobytu som pôsobila na troch typoch škôl: štátnej ZŠ s MŠ, strednej odbornej škole ako aj na súkromnej strednej škole.

ZŠ s MŠ sv. Karola Lwangu

Ide o štátnu školu s približne 600 žiakmi. Nie je to vôbec bohatá škola ale deti tam chodia rady. Ja som učila detičky v škôlke – snažila som sa priniesť aktivity, ktoré doteraz nepoznali; hrali sme na gitare a spievali pesničky či ukazovačky. Pripravovala som pre ne kreatívne aktivity zamerané na jemnú motoriku či rôzne pohybové  aktivity a hry.

S dobrovoľníčkou Oľgou sme mali rozdelenú aj výučbu anglického jazyka v triedach od 3. po 6. ročník. Výučba sa, samozrejme, musela pridŕžať učebných plánov, no vždy som sa snažila zaujať deti vlastnými aktivitami či hrami, na čo nie sú zvyknutí. Avšak musím dodať, že pri takýchto počtoch nie je jednoduché byť kreatívny. V prípade chudobnej školy chýbajú taktiež základné pomôcky a vybavenie.

Po každej hodine angličtiny sa zozbierali zošity detí a ja som ich skontrolovala, a na ďalšej hodine som deti poučila, kde spravili chybu. Každý štvrtok sme mali spoločnú školskú svätú omšu, na ktorej sme spievali pesničky, ktoré sme sa spoločne s deťmi naučili. Raz do týždňa sme mali hodinu hier a kreatívnej činnosti, kde sme sa venovali prvákom a druhákom. Buď sme sa zahrali hru (napr. pexeso s obrázkami) alebo sme si niečo jednoduché vyrobili (vyfarbili, vystrihli, zlepili…).

Deti ma mali rady a ja ich tiež, navždy mi prirástli k srdcu. Nikdy ich neprestalo baviť dotýkať sa mojej bielej pokožky či rovných blonďavých vlasov. Vždy keď som vošla do areálu školy, najmä škôlkari sa ku mne rozbehli, objímali ma, spievali pesničky, ktoré sme ich naučili, viaceré aj v slovenčine.

Stredná škola sv. Cypriána

Súkromná internátna škola s vyše 1 200 študentmi, ktorá sa svojimi výsledkami drží na popredných priečkach v celej krajine. Vedenie školy si veľmi potrpí na dobrých výsledkoch svojich študentov. Tu som pôsobila v tzv. printery room, čo je kancelária, kde sa pripravujú písomky. Funguje to tak, že učitelia si prinesú rukou písané testy, tam sa prepisujú do elektronickej podoby, vytlačia vo veľkých množstvách pre študentov a spájajú do hotových testovacích zošitov. Počas skúškového obdobia je naozaj veľa práce. Niektoré testy majú 18 strán a tlačia sa v 250 kópiách.

Odborná stredná škola VICODE

Malá odborná stredná škola, ktorá patrí pod neziskovú organizáciu Vision for Community Development (VICODE). Zatiaľ má 20 študentov, pomaly sa však rozvíja a rastie. Učilište aktuálne ponúka kurzy krajčírstva a stolárstva, v budúcnosti sa ponuka kurzov rozšíri. Tu som spolu s Oľgou učila anglický jazyk a taktiež počítačové zručnosti v dopoludňajších hodinách. Škola má šesť počítačov, čo je pomerne slušný pomer k počtu študentov. „Naši“ študenti pochádzali z rôznych podmienok, starší, mladší, niektorí dokonca neabsolvovali ani len strednú školu.

Na všetkých troch školách som sa spriatelila s učiteľmi a inými zamestnancami, radi sme sa rozprávali. Dokonca sme sa stretávali aj v našom voľnom čase. Náš príchod ako dobrovoľníčok zo Slovenska vnímali ako veľké obohatenie a požehnanie. Vážili si našu pomoc. Doteraz som s viacerými v kontakte a aj v týchto ťažkých chvíľach pandémie na seba myslíme.

Text s foto: Andrea Duhárová
Dobrovoľnícky pobyt v Kyabakadde v Ugande bol realizovaný z prostriedkov SlovakAid. Viac o dobrovoľníckych príležitostiach v samostatnej sekcii.