Oli, Tvoj takmer 9-mesačný dobrovoľnícky pobyt v Ugande sa ukončil doslova zo dňa na deň. Radi by sme sa dozvedeli viac o tom, ako si tento pomerne dlhý čas prežila.

Mohla by si sa nám v krátkosti predstaviť? Odkiaľ pochádzaš, kde si pracovala pred tým, ako si odcestovala do Ugandy?

Ahoj(te). Volám sa Oľga (no kamaráti ma volajú Oli alebo Omnia), mám 33 rokov, pochádzam z Nemšovej na Považí a pred odchodom do Ugandy som pracovala ako učiteľka a vychovávateľka na našej katolíckej základnej škole.

V obecnej škôlke
V obecnej škôlke

Pre mnohých je možnosť vycestovať do Afriky a pomôcť svojimi talentami detským snom. Ako to bolo u Teba? Aj Ty si o takejto možnosti dlho snívala?

Pokiaľ si dobre pamätám o dobrovoľníctve v Afrike som nesnívala od malička ako niektorí iní dobrovoľníci. Prišlo to tak postupne, časom – dlhé roky som pôsobila ako dobrovoľníčka v projekte Katarínka. Slúžila som vo farnosti pri práci s deťmi a mladými. Najmä počas roka (2013/2014), ktorý som strávila ako au-pair v Anglicku, sa vo mne vytvorila túžba ísť dobrovoľníčiť niekam do zahraničia. Dať niečo zo svojich talentov aj inde, nie iba v domovine. Ani neviem prečo, ale mojou prvou vysnívanou krajinou bolo Estónsko a potom Vietnam. Hľadala som projekty a organizácie, ktoré ponúkali túto možnosť. Popri zvažovaní o výbere krajiny a projektu som však brala do úvahy aj možnosti a podmienky evanjelizácie a katolíckeho prostredia, pretože od detstva som bola vedená rodinou vo viere. Preto som napokon tieto dve krajiny pri rozhodovaní zavrhla. Medzitým som slúžila a pomáhala naplno kňazom vo farnosti, najmä s detskými omšami a rôznymi súťažami pre deti, pracovala som ako učiteľka a začala si dorábať ďalšie pedagogické vzdelanie ako učiteľka v materskej škole, čo sa mi veľmi hodilo pri mojej dobrovoľníckej činnosti. Pravdu povedať, vždy ma to viac ťahalo do Latinskej Ameriky (či už Južnej, alebo Strednej), nie do Afriky.

V tradičných šatách - gomesi
V tradičných šatách – gomesi

Cez leto, predtým, ako som sa rozhodla pre dobrovoľníctvo cez eRko, som zvažovala misijnú prípravu do Hondurasu cez lazaristov. Avšak verejnú prípravu v ten školský rok neotvárali a ja som aj tak práve končila maturitný ročník. Potom v decembri kamarátka Dominika (ktorá bola tiež dobrovoľníčkou v Ugande cez eRko) zdieľala na Facebooku ponuku eRka o dobrovoľníctve v Afrike. To bol ten moment, keď mi srdce zahorelo a povedala som si – buď teraz, alebo nikdy. Už som nemala čo stratiť, mohla som len získať. Samozrejme, mala som dlho pochybnosti, či sa vôbec mám snažiť a prihlásiť cez eRko, (pretože bola možnosť prihlásiť sa aj cez SKCH), keď vekovo som predsa len už staršia ako je väčšina dobrovoľníkov, ale nabrala som odvahu a nakoniec som stihla poslať prihlášku na poslednú možnú chvíľu. Ozaj, pár minút pred termínom.

Hodina angličtiny s P6
Hodina angličtiny so žiakmi z triedy P6 (Primary 6)

Prečo si sa rozhodla pre eRko? Môžeš nám v krátkosti priblížiť, ako vyzeral výberový proces a samotná príprava pred vycestovaním?

Organizáciu eRko som poznala dlhé roky, pretože pôsobilo v našej farnosti dlhé roky, keď som bola mladé dievča. Nikdy som síce nebola členkou, ale párkrát som sa zapojila do ich akcií, a najmä do koledovania Dobrej noviny. Vedela som teda, o čo tam ide a že peniaze putujú správnym smerom. Okrem toho štyri moje blízke kamarátky tiež zažili dobrovoľníctvo (dve v Afrike a dve v Ázii) a veľmi ma posmeľovali do toho ísť. Osobná skúsenosť s Dobrou novinou u mňa vyhrala a naozaj neľutujem, že som sa prihlásila práve cez eRko. Jednou z mojich priorít bolo rásť na projekte vo viere a ťažiť z toho, čomu som sa v osobnom živote dlhodobo venovala: službe vo farnosti (spev a hra na gitare), a preto som si chcela vybrať organizáciu, ktorá svojimi projektami ponúka dobrovoľníkovi aj takúto možnosť.

Výberový proces pozostával z elektronickej prihlášky, životopisu a motivačného listu v angličtine. Mne to vcelku zabralo dosť veľa času dať dohromady, pretože anglický životopis ani motivačný list som nemala napísaný, takisto aj správny výber fotiek mi trval dlhšie. Preto by som budúcim záujemcom odporučila, aby si na to nechali dostatok času, aby potom nemali stres, že to nestíhajú poslať načas. Zopár týždňov potom trvalo, kým nám e-mailom odpovedali, či nás pozývajú na osobný pohovor, ktorý bol zorganizovaný ako víkendovka. Tam sme sa spoznali s ostatnými záujemcami a mali tiež osobné pohovory v slovenčine, aj v angličtine, aby si mohli „odskúšať“ naše jazykové schopnosti, keďže bez angličtiny sa dobrovoľník v ďalekej cudzine naozaj nezaobíde, teda minimálne na tom projekte, kde sme boli my. Od dobrých komunikačných zručností, samozrejme, závisí aj to, ako je dobrovoľník schopný sa naplno zapojiť do projektu a naozaj sa zžiť s miestnymi ľuďmi. Táto víkendovka bola super v tom, že sa navzájom spoznali aj s projektovými manažérmi, dobrovoľníkmi z predošlých ročníkov, so záujemcami a sami sme mali možnosť si lepšie utriediť, kam a na aký projekt by sme mali záujem ísť. Po tomto víkende sme opäť čakali pár týždňov na finálny telefonát, kde nám oznámili, či nás vybrali, do ktorej krajiny, na aký projekt a na aké dlhé obdobie.

Areál strednej školy sv. Cypriana
Areál strednej školy sv. Cypriana

Potom sme absolvovali ďalšie dve prípravné víkendy – minulí i terajší dobrovoľníci, na ktorých sme sa dozvedeli všetko podstatné – o krajinách, kultúre, zvyklostiach, na čo si dať pozor, čoho sa vyvarovať, čo všetko treba zariadiť pred odchodom na projekt a podobne… Keď nám definitívne potvrdili, že nám schválili financovanie cez SlovakAid, čakala nás zdravotná prehliadka a očkovania na Poliklinike cudzokrajných chorôb v Bratislave, vybavenie všetkých úradných potvrdení (pas, poisťovne), prefotenie všetkých potrebných dokumentov, lekárske ošetrenia pred cestou, nákupy liekov, tvorivých pomôcok, balenie vecí a rozlúčky s drahými. Týždeň pred odletom sme ešte absolvovali spoločne s ďalšími dobrovoľníkmi z ostatných organizácií oficiálne jednodňové školenie SlovakAidu na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí a mohli sme odletieť.

Aká bola Tvoja motivácia stráviť takmer 9 mesiacov v ďalekej Afrike? Aké boli Tvoje očakávania od tohto dobrovoľníckeho pobytu?

Povedala by som, že každý dobrovoľník má svoje vlastné očakávania a motiváciu, prečo sa chce vybrať do Afriky. Niektoré sú možno osobné a skryté, ale samozrejme pre mňa najdôležitejšou motiváciou bolo odovzdať to dobré, čo vo mne je, ľuďom a deťom v Afrike. Zlepšiť si komunikačnú úroveň angličtiny, spoznať novú krajinu, kultúru, nových ľudí, vidieť iný svet a precestovať, čo sa dá , navyše, zažiť aj zmenu v osobnom živote. Možno urobiť novú čiaru za tým, čo som doma robila a čím som žila, pretože už toho bolo na mňa veľa a zostala som vyhoretá. No a hlavne vyjsť zo svojej komfortnej zóny na 9 mesiacov. Áno, chcela som možno priniesť pomoc tam, kde som si myslela, že ju potrebujú, a pritom oni dali viac mne. Je zaujímavé, že napriek tomu, že tu máme viac možností (finančných, organizačných a iných), ľudia v Afrike ti dajú jednoduchosť, radosť, smiech, oporu a naučia ťa o živote a pomoci viac ako obyčajný román či film. Potrebovala som zmenu, dokonca som sa za ňu modlila a Boh ma vypočul.

Novinový článok o našej návšteve Gabungu - hlave klanu Mamba
Novinový článok o našej návšteve Gabungu – hlave klanu Mamba

V čom spočívala Tvoja dobrovoľnícka činnosť? Kde si pôsobila? Môžeš nám to, prosím Ťa, bližšie popísať?

Ako dobrovoľníčka som pôsobila takmer 9 mesiacov v Ugande, v dedinke Kyabakadde. Spolu s mojou spoludobrovoľníčkou Ajkou sme pracovali na troch školách. Rozvrh sme si urobili a prispôsobili samé po dohode s riaditeľmi škôl a po porade s učiteľkami. Na základnej škole sv. Charlesa Lwangu sme učili angličtinu hravou formou deti v materskej škole, taktiež sme učili angličtinu v štyroch ročníkoch na základnej škole, a zároveň sme mávali hodiny hier a výtvarnej výchovy a spevácke nácviky na detské sväté omše. Na strednej odbornej škole sme učili dvakrát týždenne angličtinu a základy počítačov. Na súkromnej strednej škole (podobnej nášmu gymnáziu), v areáli ktorej sme aj bývali, sme pomáhali s písaním a prípravou testov a písomiek, keďže škola má viac ako 1 000 študentov a mali nedostatok personálu. Na tejto škole sme mávali aj gitarové nácviky a sedeli sme so študentami na ich hodinách a konverzovali s nimi i s učiteľmi. Snažili sme sa čo najviac byť súčasťou života na všetkých školách i vo farnosti. Spoznávali sme miestnych ľudí, ich príbehy, a ak nás pozvali na nejakú akciu, neodmietli sme, ale s radosťou vystúpili aj s kultúrnym programom. V neďalekom okresnom meste Mukono sme párkrát navštívili tréningy hudobno-tanečnej skupiny Nkwenge, s ktorými sme absolvovali aj zopár vystúpení.

Introduction ceremony (tradičný obrad manželstva) - Nkwenge group
Introduction ceremony (tradičný obrad manželstva) – Nkwenge group

Určite si zažila množstvo silných a nezabudnuteľných momentov. Spomenieš si na svoj najsilnejší moment, na ktorý možno nikdy nezabudneš?

Ťažko povedať a vybrať jeden najsilnejší, ale snáď do konca života si budem pamätať na ten náš prvý deň – na prílet, ako sme sa zvítali s tými neznámymi ľuďmi na letisku, na ich srdečnosť a anglický prízvuk, na ktorý sme mali problém si chvíľu zvyknúť. Najmä si pamätám, ako som v úžase pozerala na cesty – na tie prašné, červené cesty, odpadky všade naokolo, predajné stánky s ovocím a zeleninou na uliciach, žiadne chodníky, množstvo áut, zvukov a vôní. A deti, všade naokolo samé deti, ktoré keď vidia bieleho človeka, už kričia „muzungu, muzungu“. Pre človeka z civilizovaného sveta, ktorý nebol ďalej ako v Európe, to bol veľký šok. Nech akokoľvek pozeráš dokumenty, čítaš články, hľadáš na Google Maps, stále ťa to šokuje a prekvapí.

Rose a Valeriana - žiačky ZŠ podporované organizáciou KRUDEP
Rose a Valeriana – žiačky ZŠ podporované organizáciou KRUDEP

Vnímaš, že Ti tento čas v Ugande niečo dal do života? Či už v osobnej alebo profesionálnej oblasti?

Naučila som sa byť vďačnejšou. Aj za drobné veci. Stále síce frflem, ale už menej. A radujem sa z toho, aká som. Viac sa prijímam s chybami. Snažím sa udržať si optimistický pohľad na svet. I keď často prežívam vnútorne niečo ťažké. Uvedomila som si, ako to Boh dobre naplánoval, že je dobré, že som tých päť rokov čakala, kým som sa prihlásila na dobrovoľníctvo a mohla som učiť a získať profesijné skúsenosti a vyrásť aj osobnostne. Predchádzajúca skúsenosť s edukáciou, predovšetkým v materskej škole mi pomohla byť odhodlanejšou a ráznejšou pri vyučovaní. Zistila som však, že stále sa musím vzdelávať a snažiť sa byť kreatívnejšou, otvorenejšou a viac flexibilnou, aby som hľadala nové metódy a učila sa prijímať aj výzvy a návrhy iných ľudí.

Študenti píšu cvičenia z angličtiny
Študenti píšu cvičenia z angličtiny

A čo Ti naopak, Uganda vzala?

Nemám pocit, že by mi moje dobrovoľníctvo niečo vzalo. Áno, jasné, mnoho kamarátov sa za tých 9 mesiacov niekam v živote posunulo…. urobili rozhodnutia… mnohí sa povydávali, poženili, narodili sa im deti, alebo ďalšie čakajú, ale veď ja sa môžem len tešiť s nimi. Pravé priateľstvá pretrvajú, a my nadviažeme tam, kde sme skončili. A príležitosti? Tie budú stále čakať. Keby som tvrdila, že mi to niečo vzalo, tak by som sa musela samej seba pýtať, na čo som do toho vôbec išla.

Návšteva hospicu v Kampale
Návšteva hospicu v Kampale

Na Slovensko si sa vrátila pred niekoľkými dňami. Ako vnímaš svoj návrat? Bolo to ľahké, vrátiť sa do zabehaných koľají tu na Slovensku? Chýba Ti Uganda a Uganďania?

Kvôli pandémii koronavírusu som sa vrátila na Slovensko o 3 týždne skôr, ako bolo plánované. Bolo to náročné najmä z hľadiska pružného rozhodnutia sa a náhleho odchodu – všetko zbaliť, rozdať darčeky, oblečenie, veci, ktoré nám pozostávali, a hlavne nečakane a rýchlo sa so všetkými rozlúčiť. Avšak, čo ma Uganda naučila, je ľahšie prijímať nečakané zmeny. Po prílete som prvé dva týždne strávila zatvorená v štátnej karanténe v Bratislave a potom týždeň doma cez veľkonočné sviatky – z istého hľadiska som sa do zabehnutých koľají ani nemala ako vrátiť. Trošku zložitejšie je povybavovať si teraz všetky úradné záležitosti a lekárov – čo je ale najnáročnejšie, samozrejme, je obmedzenie stretávať sa. Našou túžbou a úlohou ako dobrovoľníkov je podeliť sa o svedectvá z našich pobytoch –  a síce to teraz ide prostredníctvom digitálnych médií, ale nikdy to nebude to pravé osobné orechové…. tak už len čakáme, kým sa zvítame a objímeme s kamarátmi a celou rodinou a budeme odpovedať na more otázok, ktorými nás zahrnú.

Kvety pre mamy s triedou P2
Kvety pre mamy s triedou P2

Za tie tri týždne, čo som doma, som mala čas si už ako-tak upratať v hlave a nejako sa dostať do toho, že som späť v civilizácii, kde tečie horúca voda, nemusím si prevárať čo i len liter dažďovej vody, aby som ju mohla vypiť. Že si môžem dať chlieb s maslom a kávu hocikedy na to dostanem chuť, že mám slobodu pohybu ísť si zašportovať alebo sa stretnúť s priateľmi na kofole, kedykoľvek mi to počasie a čas dovolí. Že nemusím nikomu oznamovať, keď chcem ísť na veľký nákup do okresného mesta alebo na výlet niekam ďaleko, že si tu nemusím dávať taký veľký pozor na osobné veci a peniaze, že sa všade dovolám, že rozumiem miestnym ľuďom a na omši si budem môcť zaspievať Glóriu po slovensky.

Óóó áno, Uganda mi veľmi chýba. Stále je v srdci so mnou. Trvalo mi si zvyknúť na ten teplotný rozdiel a aklimatizovať sa. Chýba mi ich humor, smiech a nákazlivá radosť. Chýba mi, že každý človek ma pozdravil a mohla som s ním začať rozhovor, kdežto tu si ľudia hľadia svoje. Chýbajú mi detské úsmevy a objatia. Chýba mi to čerstvé sladké ovocie. Chýbajú mi čapati (múčne placky) a matooke (varené banány) s arašidovou omáčkou. Chýbajú mi ich otvorené a radostné srdcia. Chýba mi ugandská hudba. Ale v prvom rade mi chýbajú moji ugandskí priatelia.

Pomoc v printery so skúškami
Pomoc v printery so skúškami

Ak by si mohla vrátiť čas, čo by si urobila pred alebo počas svojho pobytu v Ugande inak (aby bol Tvoj čas strávený prínosnejší príp. príjemnejší?

Určite by sa už pred odchodom naučila základné frázy v lugande –  dosť to uľahčuje adaptáciu a ľudia sú nesmierne vďační, keď počujú cudzinca rozprávať ich domácim jazykom – i keď výslovnosť nie je stopercentná. Určite by som si tiež vyriešila zdravotné problémy, ktoré som mala už pred odchodom, lepšie by som si pripravila materiály v angličtine, pomôcky, hry a piesne, ktoré by som potom využila pri vyučovaní (najmä v materskej škole), ale nebol na to čas, keďže som končila štúdium a dávala v práci výpoveď. Našťastie mi moja rodina dosť pomohla, keď mi poštou poslali veľa tvorivých pomôcok a odmien, ktoré som mohla potom pri vyučovaní využiť.

Aké sú Tvoje plány na najbližšie mesiace?

Potrebujem sa dať zdravotne dokopy a plánujem si nájsť prácu ako učiteľka v materskej škole. Možno začať ďalšie vzdelávanie. Možno si založiť rodinku. Čo bude ďalej som zatiaľ neplánovala. A to je u mňa nezvyčajné. Niečo sa však určite vyskytne.

S predškolákmi z Junior Heroes School v Namaganga
S predškolákmi z Junior Heroes School v Namaganga

Odporúčala by si mladým ľuďom na Slovensku takúto dobrovoľnícku skúsenosť?

Jednoznačne. Odporúčam im dobrovoľníctvo aj na Slovensku – organizácií a príležitostí, ako priložiť ruku k dielu je mnoho, ale takáto zahraničná skúsenosť, keď je človek naozaj odkázaný na seba a svoje schopnosti, je naozaj na nezaplatenie a človek z toho čerpá celý život.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme všetko dobré.

Text: Jozef Magda, Oľga Mutňanská
Foto: Oľga Mutňanská
Dobrovoľnícky pobyt v Kyabakadde v Ugande bol realizovaný z prostriedkov SlovakAid. Viac o dobrovoľníckych príležitostiach v samostatnej sekcii.