Vďaka svojmu pestrému oblečeniu a korálikom sa komunita Masajov stala národným symbolom Kene a Tanzánie. O niečo farebnejší Samburijci za svojimi bratrancami nezaostávajú. Tieto dve komunity sa neraz zamieňajú. Ich tradície sú podobné, avšak nájdeme tu aj zaujímavé rozdiely. Jedným z nich je tradícia korálikov. Na prvý pohľad môžu prekrásne náramky a náhrdelníky pôsobiť rovnako. Symbolika je však odlišná. U Samburijcov sú koráliky neoddeliteľnou súčasťou ich kultúrnej identity. 

Koráliky ako také nachádzame v mnohých afrických komunitách po tisícky rokov. Podľa Smithsonského centra pre vzdelávanie a muzeálne štúdiá môžeme datovať najstaršie vyrobené koráliky do obdobia 10 000 rokov pred Kristom. Nájdené boli na území dnešnej Líbye a Sudánu. V minulosti sa koráliky vyrábali z lokálne dostupných materiálov, z hliny, mušlí, slonoviny, semien rastlín či kostí zvierat, V súčasnosti sa uprednostňujú sklenené alebo plastové koráliky jednoduchých farieb. Najobľúbenejšími farbami sú odtiene červenej, oranžovej, žltej, modrej a čiernej. 

Obchod s korálikmi je aj dnes významnou súčasťou miestnej a národnej ekonomiky Kene. Vďaka živej tradícii a záujmu turistov o náhrdelníky sa do ich výroby zapájajú mnohé miestne ženy. Ceny náhrdelníkov a náramkov sa pohybujú od 5 do 50 eur/ks v závislosti od kvality, prevedenia či konkrétnej príležitosti.

Farby korálikov nie sú náhodné. U Samburijcov červená symbolizuje moc a silu komunity, modrá a zelená prírodu, čierna zasa náročný život pastierov. Usporiadanie korálikov a vzory, ktoré vytvárajú, majú svoj osobitý význam. Podobne ako u našich slovenských výšiviek, u ktorých týmto spôsobom vieme identifikovať kraj či konkrétnu dedinu. 

Koráliky sú vlastne komunikačným prostriedkom. Komunikujú to, z akej komunity pochádzate, váš status, vek, pozíciu v komunite. Samozrejme, sú aj žiadanou ozdobou. U Samburijcov platí, čím viac náhrdelníkov na krku dievčaťa, tým je považovaná za krajšiu a hodnotnejšiu. 

Mnohé výskumy a publikácie hovoria o negatívnych stránkach korálikovej tradície u Samburijcov. Môže sa za ňou skrývať vykorisťovanie malých dievčat a skorý vydaj. Funguje to asi takto. Morani, t.j. mladí bojovníci vo veku od 14 do 30 rokov, ktorých hlavnou úlohou je chrániť klan a dobytok, si vyhliadnu dievča, ktoré sa im páči. Darujú jej čierne a biele náhrdelníky, ktoré symbolizujú, že majú o ňu záujem. Následne idú za jej otcom, bratmi, strýkami, niekedy aj za mamou, u ktorých pýtajú jej ruku. Ak to rodina schváli, moran má od tejto chvíle výsostné právo na dané dievča. Matka im postaví separátnu maňatu neďaleko ich vlastnej. Mladý moran bude prinášať dievčaťu červené koráliky. Čím viac ich dostane, tým je považovaná za krajšiu a hodnotnejšiu. Toto obdobia trvá dovtedy, pokiaľ dievča dostane prvú menštruáciu. Vtedy sa stáva súcou na vydaj. Vydávať a ženiť sa musia Samburijci zásadne mimo klan. V rámci klanu sa totiž všetci považujú za príbuzných a jednu veľkú rodinu. Celý systém vznikol historicky kvôli starejším, ktorí si potrebovali zabezpečiť v rámci svojho klanu kontrolu nad mladými a silnými moranmi a tiež ako prevenciu nevery u starších vydatých žien. 

Na prvý pohľad môžeme túto praktiku rýchlo odsúdiť. Najmä kvôli tomu, že sa na ňu pozeráme zvonka a vnímame hlavne jej negatívne stránky. Kňaz Guillermo León Álvarez Muňeton, známy ako otec Memo, žije v komunite viac ako 8 rokov a ponúka nám ďalšie aspekty tejto tradície. Ako sám hovorí, ak chceme žiť s týmito ľuďmi a hľadať cesty ako zlepšiť ich život, najskôr im musíme načúvať s otvoreným srdcom a mysľou a túto kultúru plne pochopiť. Memo o korálikovej kultúre hovorí takto: 

“Koráliková kultúra tu bola od prapočiatku. Vnímam, že veľa ľudí o nej hovorí negatívne, a majú pravdu. Ale podľa mňa má táto tradícia dva významy: prvý, je to spôsob, ako si zarezervovať ženu, dievča. Dávanie korálikov začína totiž už v rodine, v klane. Najskôr ich daruje otec, potom strýcovia. Je to vlastne otec, ktorý si takto zarezervuje vlastnú dcéru, aby si ju mohol nechať doma. V tomto momente to nemá sexuálny podtón, je to ako odrazový moment pre korálikovanie – ukázať, že dievča i celá rodina sú bohaté, krásne, hodnotné. To sú tie šedé, biele či čierne. Neskôr príde tá negatívna stránka. Morani na ňu pokladajú koráliky, aby ukázali, že sa im to dievča páči a majú o ňu záujem. Následne sa diskutuje s rodinou. Čiže až potom, čo rodina tento zväzok odsúhlasí, má chlapec na ňu právo. Mimoriadne drahá záležitosť, niekedy aj niekoľko stoviek kôz či veľká zdravá krava. No potom každý vie, že toto dievča patrí tomuto konkrétnemu moranovi a nik iný si na ňu nemôže dovoľovať.”

Druhý význam, ako ho vníma otec Memo: “Kultúra Samburijcov nepozná randenie. Dvaja mladí ľudia nemôžu otvorene povedať, že spolu chodia. Na verejnosti sa toto nikdy nestane. Myslím si, že niektoré koráliky môžu reprezentovať práve toto. Chlapec sa zaľúbi do dievčaťa a rád by s ňou chodil. No nemá k dispozícii kyticu kvetov, ruže či čokoládu. Ale má prístup ku korálikom. Dá to, čo má. Vnímam to teda ako prostriedok, ako sa môže nevinne a kultúrne akceptovateľne vyjadriť mladá láska. Je to však trochu komplikovanejšie. Napriek tomu, že sa títo dvaja majú radi, vedia, že nikdy spolu nebudú. Dievča si musí vziať niekoho staršieho, niekoho, kto má dostatok majetku na veno pre jej rodinu. Musí ju predsa zabezpečiť. No tá mladá láska tam stále bude, až do konca ich života. Aj po tom, čo sa ona vydá. Je to krásne a skutočné. Niečo ako Rómeo a Júlia.” 

“Môžete si povedať, že ako môže takéto mladé dievča s niečím takým súhlasiť? Vydať sa za muža, ktorý je od nej aj trikrát starší a stane sa jeho 3. či 4. manželkou v poradí. Zvlášť, ak už ľúbite niekoho iného. Pre tohto staršieho muža je to láska z rozumu. Dievča ho rešpektuje, on ju bude ochraňovať a zabezpečí ju. Podporí aj jej rodinu. Mnoho dievčat sa nemôže dočkať svadby, pretože až potom ich začnú ľudia v okolí brať naozaj vážne. Tiež je to moment potvrdenia identity dievčaťa ako ženy. Je to praktická láska, kdežto s mladým chlapcom môžeme hovoriť skôr o citoch. Zaujímavý je aj jeden detail: ak sa manželke narodí dieťa, aj keby bolo biele (úsmev), vždy bude patriť jej manželovi. On ho neodmietne, pretože predstavuje prestíž a bohatstvo. Postará sa oň. Manžel nikdy neodvrhne ani ženu, ani dieťa. Každé tehotenstvo sa totiž vníma ako znak nádeje. Každý dážď a každé dieťa sa v tejto kultúre vníma ako požehnanie.” 

“Čiže z tohto uhla pohľadu koráliková tradícia slúži ako prostriedok na vyjadrenie lásky a zaľúbenia medzi dvoma mladými ľuďmi. Hovoríme však o spoločnosti, ktorá takúto otvorenú formu lásky vôbec nepozná. Negatívna stránka tejto korálikovej kultúry tu však je. Opak ani netvrdím. Každý deň sa s ňou vo svojej práci stretávam. No je tu aj táto pozitívna stránka, o ktorej takmer nikto nehovorí. Tým pádom akoby ani samotná tradícia nebola úplná. Je podľa mňa dôležité rozumieť a skúmať “prečo” veci sú ako sú. A to ešte pred tým, ako ich odsúdime. Častokrát iba preto, že im úplne nerozumieme.”

Pre etnické skupiny Masajov, Kikujov, Západných Pokotov, Turkáncov a Samburijcov koráliky zostávajú aj naďalej silnou súčasťou ich kultúry. Rýchla globalizácia a tzv. moderný svet stále viac a viac tlačí na zmeny v aj týchto komunitách. Jedným zo zaujímavých a hodnotných spôsobov ako si zachovať a dokonca oslavovať svoje tradície je “Tobong´u Lore”. Je to jeden z najväčších kultúrnych festivalov Kene. Koná sa každoročne v apríli pri Jazere Turkana a v júni v Loiyangalani, kde ho organizuje kmeň El Molo. Ide vôbec o najmenšiu etnickú skupinu Kene. Názov festivalu znamená v preklade “vitaj nazad doma”. Toto unikátne podujatie spája mnohé pastierske komunity, ktoré zabúdajú na rozbroje či odvrátené stránky ich tradícií a jednoducho oslavujú svoju kultúrnu jedinečnosť. Podporuje to mier, kultúrnu výmenu a taktiež turizmus. 

Samburijci ako motýlí ľudia, plní farieb a krásnych korálikových šperkov, sú v zásade veľmi ústretoví a pohostinní. Otec Memo na záver dodáva: “Do Samburu som prišiel bez toho, aby som o nich niekedy počul. Lákala ma Afrika ako taká. Mal som šťastie, že som skončil práve v Keni. A ešte väčšie šťastie, že môžem pôsobiť práve v Samburu. Mnoho komunít na africkom kontinente má krásnu a silnú kultúru. Samburijci sú však skutočne silno zakorenení vo svojich tradíciách. Prežívame dobu, kedy sa svet snaží znova vrátiť ku svojim tradíciám, kultúre či jazyku. Samburu je v tomto zmysle slova vzácnym miestom. Ľudia tu žijú veľmi jednoduchým životom. Majú svoje hodnoty a sú veľmi láskaví. Tiež sú jednou z najviac marginalizovaných skupín na svete. Najmä ženy tu majú veľmi obmedzené práva. Napriek tomuto všetkého som sa proste zaľúbil do ich kultúry. Naozaj ľúbim ľudí Samburu.”

Uverejnené: 30. 11. 2022
Pripravila: Lucia Jantošovičová
Snímky: Dobrá novina a DKA Rakúsko