Skúsenosti vám nikto nezoberie a preto by som chcel povzbudiť všetkých, choďte za svojím snom.

Netrvalo dlho, keď som si po návrate z trojmesačnej skúsenosti v Keni uvedomil, že Slovensko sa so všetkými svojimi pozitívami a negatívami za ten čas vôbec nezmenilo.

Jedinou obrovskou zmenou, ktorú som intenzívne vnímal, som bol ja a moje spoludobrovoľníčky. Nech to znie akokoľvek pateticky, pravdou je, že priateľstvá, kontakty, skúsenosti, zážitky, zdieľané tradície, názory a pocity, každý jeden moment strávený v Keni spôsobili, že už nebudem ako predtým a na svet sa pozerám s rozšíreným obzorom.

Stretnutie dvoch svetov

Stretnutie dvoch svetov

Afriku zvykneme vnímať cez množstvo stereotypov, ktoré tu o nej máme. Tieto predstavy však realite v drvivej väčšine nezodpovedajú alebo sú len čiastočnou, neúplnou pravdou. Keď som odchádzal do Kene, myslel som si, že idem učiť miestnych v Programe vzdelávania dospelých, v nairobskom slume Mukuru, no odchádzal som s pocitom, že to oni práve učili mňa. A nie len oni, boli to celé tri mesiace intenzívneho kurzu o živote v africkej krajine. Až teraz po návrate skutočne vnímam, že učím. Paradoxne mojimi žiakmi sú vzdelaní Európania, moja rodina, známi, priatelia, zvedaví ľudia, s ktorými prichádzam do kontaktu. Delím sa so svojimi živými skúsenosťami a zážitkami, aby sa naša spoločnosť neuspokojila len s ustáleným vyobrazením Afriky, ktoré sa v našich európskych krajinách zakorenilo.

Keňa je krajina plná rozmanitosti. Práve tá rozmanitosť ma držala v napätí celý čas, čo som tam strávil, pretože nikdy som netušil, čím ma jej obyvatelia dokážu prekvapiť. Kultúrne bohatou krajinou je najmä vďaka 42 kmeňom, ktoré majú vlastný jazyk a tradície, vďaka prisťahovalcom z okolitých štátov, keďže Keňa ako najprosperujúcejší štát v regióne ich láka predstavou lepšieho života a v neposlednom rade vďaka trom najrozšírenejším náboženstvám – kresťanstvu, islamu a hinduizmu. Napriek známym prípadom terorizmu a kmeňovým nepokojom ma fascinovala ich vzájomná tolerancia žijúca v praxi. Niekedy odsudzujeme skôr než druhých spoznáme a to skrz zaužívané predstavz a vlastnú nevedomosť. No ak by sme venovali trochu viac času spoznávaniu iných náboženstiev a kultúr, zistili by sme, že nie sme od seba veľmi vzdialení. Všetci máme svoje sny, plány, city, nádeje a túžbu žiť v pokoji. Moje zamyslenie by som rád ukončil otázkou, ktorú mi položila pri jednom rozhovore írska sestra Mary Killeen (Sisters of Mercy), ktorá žije v Keni už viac než 40 rokov v službe chudobným: „Ako môžem vedieť a tvrdiť, že ja mám lepší vzťah s Bohom než moslim?“

Pohľad na centrum Nairobi z Uhuru parku

Pohľad na centrum Nairobi z Uhuru parku

Rozmanitosť je dych vyrážajúca aj v podobe prírodného bohatstva, ktorým Keňa oplýva. Pri cestovaní krajinou sa človek každú chvíľu môže ocitnúť v inom type prírody s rôznorodou faunou a flórou. Niektoré regióny sú viac prístupné a tým aj rozvinutejšie, niektoré sú však ešte stále ukryté pred civilizáciou a silným turistickým ruchom. Presne takú oblasť sme našli v Turkane, čarovnej polopúštnej krajine, kde počas dňa stretávate ľudí žijúcich tradičným spôsobom života a v noci počítate milióny žiarivých hviezd, zatiaľ čo z neďalekých obydlí sa ozývajú rytmy africkej hudby a spevov. Po niekoľko hodinovej prechádzke polopúšťou sme stretli skupinku detí, ktoré pravdepodobne prvýkrát uvideli belochov. Báli sa nás dotknúť a tí, ktorí sa odvážili podať si s nami ruku, si ju neskôr ovoniavali, aby zistili či páchneme rozdielne, naťahovali nám naše jemné vlasy, či moje ochlpenie na nohách (miestni totiž nezarastajú). Bol to ako stret dvoch svetov, ktorý sme dovtedy mohli vidieť len v dokumentárnych filmoch. V tej chvíli sme sa však aktérmi stali my.

Najviac času som strávil v slume Mukuru na juhu Nairobi, kde ma všetci poznali podľa môjho kenského mena Kamau, ktoré mi v prvý týždeň dal môj kolega – učiteľ. Keďže moji žiaci boli väčšinou v mojom veku, vnímal som ich viac ako mojich kamarátov. Boli veľmi zvedaví, radi porovnávali na základe môjho rozprávania život v Keni a v Európe. Zakrátko sa mi zdôverovali aj s osobnými problémami a ja som mal takýmto spôsobom možnosť nakuknúť do každodenných starostí bežných obyvateľov slumu. Tým, čím si niektorí z nich prešli už v mladom veku, mnohí z nás neprežijú ani za celý život. Napriek tomu nezúfajú, nie sú zatrpknutí. Práve naopak. Sú plní nádeje, viery v Boha a vďačnosti. Snažia sa zlepšiť svoju životnú situáciu aj doplnením si vzdelania k čomu prispieva Program vzdelávania dospelých. Nikto neočakáva, že z nich budú doktori a inžinieri, dôležité je, aby napredovali. Pre niekoho to môže znamenať, že sa naučí písať, pre iného, že sa dostane na strednú školu.

Moji žiaci z programu

Moji žiaci z programu

Som rád, že som mohol byť súčasťou tímu dobrovoľníkov Dobrej noviny v Afrike. Okrem toho, že som mohol vidieť využívanie prostriedkov vykoledovaných počas Vianoc a spoznal som konkrétnych ľudí, ktorým to mení život, mal som možnosť okúsiť Afriku a život v nej. Hovorí sa, že skúsenosti Vám nikto nezoberie a preto by som chcel povzbudiť všetkých, ktorí majú túžbu byť dobrovoľníkom, aby sa odvážili a išli za tým, čo cítia.

Foto, text: Ján Jaňák, 2015

Share
Tweet
+1
Share