Pred príchodom do tejto krajiny som nemala takmer žiadne očakávania, mojím cieľom bolo hlavne pomáhať deťom.

„Kenya is a cocktail country“, v preklade Keňa je koktailová krajina, povedal Keňan so somálskymi koreňmi. Najvýstižnejší výrok o tejto krajine, aký som doteraz počula.

Krajina plná rôznorodosti, kde miesta polosúše striedajú trávnaté zelené oblasti či bielopiesočnaté pláže a azúrovomodrý oceán. Typické africké zvieratá, kozy, ovce a kravy striedajú naozajstné africké zvieratá zebry, žirafy, ťavy, opice. Vzdelaných ľudí pracujúcich v mestách striedajú ľudia žijúci na odľahlých miestach tradičným a jednoduchým spôsobom života. Aj toto je Keňa!

Škeriace sa dievčatá v školskej uniforme

Škeriace sa dievčatá v školskej uniforme

Pred príchodom do tejto krajiny som nemala takmer žiadne očakávania. Mojím cieľom bolo pomáhať deťom, byť predovšetkým pre ne! S ďalšou dobrovoľníčkou Soňou sme boli v centre pre telesne postihnuté deti v Turkane – oblasti väčšej než celé Slovensko. Jedna z najsuchších, najneúrodnejších a najmenej rozvinutých častí Kene so silne pretrvávajúcimi tradíciami a kultúrou, kde denná teplota neklesá pod 35°C a spotíte sa už pri rannej káve. Kde navôkol pobehujú kozy a ovce, rastú polovyschnuté stromy a aj kaktusy sú tu vysušené. Stretali sme sa so ženami zaodetými v pestrofarebných látkach, ktoré majú celý krk ovešaný farebnými gorálkami a na hlave niekoľko dredov. Muži odetí v látkach nenosia gorále, miesto toho majú malú ručne robenú drevenú stoličku nazývanú „ekicholong“, typickú pre túto oblasť Kene. Ich hlboké črty tváre, ktoré môžu vyvolávať pocit neistoty a obáv sa stratia, keď sa usmejú a vzápätí vás zdravia „ejok“ (čítaj edžok) a podávajú ruky. Ľudia chudí na kosť a kožu s priamym pohľadom a úsmevom boli pre mňa nesmierne inšpirujúci a fascinujúci. Pohľad na nich ma vždy dojal a priviedol na mnohé myšlienky a úvahy.

John Paul II – domov pre deti, pre ktoré nie je ich telesné postihnutie prekážkou. Pre deti inšpirujúco silné a sebestačné. Pre deti plné úsmevu, ale i silnej personality a chuti presadiť si čokoľvek. Poskytuje im nielen domov, ale aj zdravotnú starostlivosť, pravidelnú stravu a vzdelanie.

Tieto deti nevidia problém takmer v ničom. Preskakovanie švihadla či kreslenie im nerobia žiadne ťažkosti. Bolo obdivuhodné vidieť Agnesu s amputovanou nohou skákajúcu cez švihadlo s ľahkosťou či Selinu preskakujúcu gumu s oboma barlami. Malý Ekiru je hotový akrobat, keď ho nebaví za sebou ťahať nevládne nohy, chodí po rukách. Nejeden by vyvaľoval oči, kam všade vylezie! Pozoruhodná je aj ich spolupatričnosť – 1 dieťa na barlách tlačí ďalšie dieťa na vozíku. Áno, na večeru prichádzajú ako poslední, ostatní už zaujali svoje misky a tlačia do seba ugali (kukuričná kaša), githeri (varená fazuľa s kukuricou), šošovicu …

Pochutnávajúc si na sladkej kaši

Pochutnávajúc si na sladkej kaši

Mojou úlohou bolo vypomáhať v zdravotnej a terapeutickej časti centra. Mohla som využiť základné vedomosti zo štúdia medicíny, a preto som mala na starosti ošetrovanie jednoduchých rán. Naučila som sa cvičiť s deťmi a vyrábať ortézy a protézy. Táto práca si vyžadovala zručnosť a kreativitu, a to je práve to, čo ma baví. Naučila som sa presný postup výroby a tiež pomáhala pri jej realizácii. Práce nebolo vždy dostatok, vtedy sme sa viac venovali deťom.

Najmenšie deti chodia do škôlky, ktorá je priamo v centre. Škôlka funguje na štýl našej prvej triedy na základnej škole. Deti sa učia abecedu, písmenká, základné geometrické tvary, zvieratá. Ide im to veľmi pomaly, slabo si pamätajú a treba s nimi neustále opakovať. Píšu kriedou na drevené tabuľky, takže keď niečo nevyjde, zmažú to a môžu pokračovať. S týmito deťmi pracovala Soňa, no niekedy som na pomoc zavítala aj ja. Až vtedy som si začala uvedomovať, čo je naozajstná trpezlivosť a úspech.

Z nášho pohľadu by sa zdalo, že domáci ľudia pracujú neefektívne a pomaly, že sa neustále riadia keňskou frázou „pole, pole“, čo znamená pomaly, pomaly alebo „hakuna matata“, žiadny problém. Na druhej strane sa nenáhlia ako my, doprajú si čas, prežívajú ho. Rozprávali sme im o našich postupoch a spôsobe práce, o riešení jednotlivých problémov. Je už len na nich, či si z toho niečo odnesú a skúsia zakomponovať do svojej každodennej práce, do svojho každodenného života.

Okrem práce sme mali na starosť poobednajší program pre deti. Z hier sa najviac ujalo pexeso. Túžba vlastniť je však niekedy silnejšia a pexeso nám po čase začalo miznúť. Nakoniec sa našlo pod matracmi niektorých detí. S ďeťmi sme skákali gumu, cez švihadlo a trénovali freesbie. Často sme si spolu spievali, hudbu a rytmus majú jednoducho v krvi. Deti nás učili svahilské piesne a my ich naše slovenské. Prerazili sme až v miestnom kresťanskom rádiu Akicha (ako naše radio Lumen).

Tradičná turkánska žena

Tradičná turkánska žena s krkom obvešaným gorálami a dredmi

Podvečer sme im pomáhali s prípravou do školy – učili sme sa s nimi matematiku a angličtinu, oprášili staré vzorce a zopakovali gramatiku. Do svahilčiny sme sa nepúšťali, naše chabé základy boli len na úrovni dorozumenia sa. So staršími sme viedli debaty o našej a ich krajine a ich vzájomných rozdieloch. Keď to nešlo po anglicky, tak rukami, nohami. Pred spaním sme najmenším čítali rozprávky alebo príbehy z Detskej Biblie v svahilčine. Samozrejme, my sme nič nerozumeli, ale deti s napätím a úžasom počúvali. Jeden z najzaujímavejších momentov bolo sledovať výraz tváre a sústredenosť detí, ktorým nikto nikdy nečítal na dobrú noc.

Súčasťou denného harmonogramu centra bolo pravidelné modlenie ruženca, adorácia a sv. omša v kostole, ktorých sme sa radi zúčastňovali spolu s deťmi a mali tak možnosť sa stíšiť i načerpať síl.

Celý čas prežitý v Keni a obzvlášť v časti Turkana považujem za veľkú milosť! Som vďačná za krásnu skúsenosť s touto krajinou a jej ľuďmi, za príležitosť spoznávať odlišnú mentalitu, novú kultúru, zvyky, spôsob života. Tento pobyt mi pomohol uvedomiť si, akú hodnotu má čas, jeho prežívanie a vnímanie. Je dôležité sa zastaviť aj v našej uponáhľanej spoločnosti, povoliť tempo a aspoň na chvíľu sa riadiť obľúbenou keňskou frázou „pole, pole“, čo v preklade znamená pomaly, pomaly. Čas v centre bol darom pravdepodobne viac pre mňa ako pre deti a pracovníkov. Pohľady na „naše čokoládky“, ich veľké okále a široký úsmev boli pre mňa darom a napĺňali ma po celý čas pobytu v tejto vzdialenej krajine.

Foto, text: Lucia Mitasová, 2015

Share
Tweet
+1
Share