Zážitok, nezážitok, sklamanie, oslovenie …

… Chcem Vám povedať niečo o situáciach, ktoré mám aj po návrate z Turkány stále živo pred očami, situáciách, ktoré ma oslovili a verím, že môžu osloviť každého, kto sa rozhodne čítať túto správu dokonca.

JPII citanie rebrikaIMG_7008

Čítanie Rebríka

Centrum Jána Pavla II. sa nachádza v severnej časti Kene – v Turkáne, ktorej rozloha je 70 000 km štvorcových. V centre žije 72 detí s fyzickým postihnutím. Postihnutia sú rôzneho charakteru – hydrocefalus, detská obrna. Deti v centre majú amputovanú končatinu, alebo sa pohybujú pomocou vozíka, barly a iných ortopedických pomôcok. Vekové zloženie detí je od 4 do 16 rokov. V centre pracuje 14 zamestnancov – vedúca centra – Sr. Josephine, ekonómka, matrón, 2 ortopedickí technici, 2 sociálni pracovníci, 2 kuchári, 2 opatrovateľky, 2 strážnici a šofér.

Pokúsim sa opísať, ako vyzeral náš deň v projekte. Ráno sme zvyčajne začínali sv. omšou vo farnosti. Naraňajkovali sme sa a o 8:15 bola spoločná modlitba celého personálu. Spolu sme čítali Sv. písmo a rozprávali sa, koho čo oslovilo. Posilnený Božím slovom som sa vybrala učiť do škôlky, ktorá sa nachádzala v projekte. Do materskej školy chodilo 27 detí s centra. Spolu sme sa učili písmená, čísla, praktické činnosti a informácie o Bohu. Vyučovacími jazykmi bola angličtina a swahili, no často pretkávaná domácou turkánštinou. Lucka (druhá dobrovoľníčka) pomáhala s výrobou ortopedických pomôcok, a tiež s rehabilitáciou detí s postihnutím. Podľa programu boli deti posielané na cvičenia. Doobeda z materskej školy a poobede zo základnej školy. O desiatej bola prestávka na kašu a pobyt vonku – v centre. O jedenástej sme sa opäť vrátili do materskej školy, kde sme pokračovali tvorivými aktivitami. O 13:00 bol spoločný obed, na ktorý prišli aj žiaci chodiaci do školy. Po obede sa žiaci vrátili naspäť do škôl a škôlkari išli na poobedný odpočinok. Už nespali v triede, ale vďaka teplotám cez 35 °C spali vonku v tieni na slamenej podložke. O 15:00 začali poobedné aktivity, kedy sme sa hrali s lietajúcim tanierom, s kamienkami, švihadlami, kreslili sme si atď. Medzi 17:00-19:00 sa podľa dní odvíjal následný program. Buď modlitba ruženca, adorácia v kostole, alebo mládežnícka sv. omša. O 19:00 už deti čakala večera. Po večeri bol čas na osobnú hygienu a 20:00 išli škôlkari spať. Keď sme ich uložili do postelí, čítali sme im po swahilsky rozprávky a príbehy zo Sv. písma. Starší žiaci sa v učebni pripravovali do školy až do 22:00. Potom sa s nami ešte chvíľu porozprávali a išli sme spať.

JPII Celina a skakanie gumy s barlamiIMG_6125

Celina skáče gumu s barlami

Každý deň sa vyskytli situácie, ktoré prinášali radosť buď nám, alebo deťom, alebo vzájomne. Pamätám sa, keď sme deťom dali gumy na skákanie a švihadlá, ktoré sme priniesli zo Slovenska od ľudí, ktorí chceli podporiť projekt aj takouto pomocou. Dievčatá so mnou skákali gumu o barlách a s amputovanými končatinami. A nemali s tým najmenší problém. Neriešili, že sa im niečo nedá preskočiť alebo podobne. Zapreli sa s barlami a skákali do výšky môjho pásu. Až keď sme sa dostali na úroveň mojich pazúch – im guma siahala až do výšky krku, vtedy prvýkrát povedali, že to nepreskočia, lebo barla nedosiahne do danej výšky, alebo že ortézu neohnú.

Ďalšia nádherná situácia sa odohrala, keď sme deťom rozdali maľovanky. Pre nás tomu predchádzala niekoľko dňová príprava – kedy sme si spočítali koľko ich máme, koľko máme chlapcov, dievčat, malých detí a starších. Potom sme na každú maľovanku napísali meno dieťaťa a po ruženci sme ich každému rozdali. Detská sa hneď rozbehli do študovne, kde boli pastelky a všade, po zemi, po stoloch maľovali a maľovali. V ten deň ich bolo veľmi ťažké dostať ich na večeru. Maľovanky si brali všetci so sebou, večeru bleskovo zjedli a potom sa znova vrátili do študovne. Staršie deti sa museli pripravovať na posteliach, lebo v študovni naozaj nebol pokoj na učenie. Už bolo 21:00 a deti stále nechceli skončiť s maľovaním. Museli sme natvrdo zhasnúť svetlá a poslať deti spať. V noci sme našli deti spať maľovankami. Držali si ich celý čas v ruke. Keď si šli ľahnúť staršie deti, tie im ich odložili pod posteľ. No ráno bol plač na celé centrum, lebo niektoré deti nevedeli nájsť svoje maľovanky. Až kým sa nepozreli pod posteľ. Do škôlky prišli opäť s maľovankami. Myslím, že tento darček ich veľmi potešil a som rada, že som mohla na vlastné oči vidieť ich radosť.

JPII modlitba ruzencaIMG_6590

Modlitba ruženca

A posledná situácia, ktorú spomeniem, bol môj a Luckin naplánovaný výlet do obchodu, v ktorom majiteľ vlastnil malú opičku. Tento deň bol jeden z prázdninových dní, kedy v centre ostalo 16 detí. Spýtali sme sa detí, či sa chcú ísť pozrieť na opičku. 8 detí chcelo ísť a tak sa nás nazbierala celkom dobrá skupina. Ľudia v meste sa na nás celkom bavili, no predsa, nebolo sa čomu čudovať, mali sme dva invalidné vozíky, na ktorých sedeli 4 deti, lebo po istom úseku s ich ortézami nevládali kráčať, ďalšie dve deti boli s barlami, ďalšie som niesla na chrbte a posledné poskakovalo pri nás so skrátenou nohou. No a tlačiť celú posádku po Turkánskych cestách vôbec nebolo jednoduché. Ale ako pri všetkých deťoch, radosť zo zvieratiek stojí zato. Kúpili sme si lízanky a vybrali sa naspäť do centra. Z tejto nenápadnej akcie sa nám vykľul poldenný výlet. No myslím, že aj tak v centre najviac rozprávali o tom, ako ma opička uhryzla.

Naozaj by sa dalo veľa rozprávať o rôznych pekných situáciách či už v škôlke, škole alebo len tak pri neformálnych hrách a rozhovoroch medzi deťmi či kolegami. V každom prípade tieto moje prvé prázdniny ako pracujúci občan na dobrovoľníckom programe v Keni bol časom požehnania, z ktorého budem čerpať ešte dlhé obdobie.

Samotná Turkána je krajinou polopúšte a aj v mojom živote som mohla dovidieť na takú „púšť v mojom vnútri“, v ktorej sa dalo objaviť veľmi veľa nových vecí. Možno takých pekných, ako keď sme na jednej prechádzke s Luckou v strede polopúšte objavili rozkvitnutý ružový krík. Som šťastná, že aj takýmto spôsobom som bola obdarovaná naším dobrým Bohom a dostala som omnoho viac ako som čakala a ako som dala.

Foto, text: Soňa Chvostíková, 2015

Share
Tweet
+1
Share