Každý rok 8. marca oslavujeme MDŽ ako symbol rovnosti mužov a žien po celom svete. Hovorí nám o tom, že každý z nás má rovnaké práva, privilégia a možnosti voľby. Prečo je však nutné pripomínať a oslavovať ho? Keď sa nazrieme do minulosti, ženy museli bojovať za svoje práva a slobodu, ktorú máme dnes. Niekoľko desiatok rokov dozadu, ženám nebolo umožnené voliť, byť súčasťou parlamentu, verejných osláv, mať adekvátne vzdelanie. Žili sme v úplne odlišnom svete. Čo sa odvtedy zmenilo?

Nebolo to lusknutím prstov ako si možno mnohí z vás myslia. V skutočnosti za tým stojí množstvo odvážnych žien a mužov, za zmienku stojí napríklad Emmeline Pankhurst, ktorá v roku 1903 vytvorila sociálne a politické hnutie žien vo Veľkej Británii. Kvôli aktivitám hnutia protestom trpelo mnoho žien, viaceré boli uväznené, zranené a niektoré dokonca prišli o život.

Po prvej svetovej vojne sa svet oveľa viac spojil a veci sa konečne začali hýbať vpred v prospech žien. Ženy začali pracovať v povolaniach, ktoré doposiaľ vykonávali len muži. Rok 1928 by sme si mali všetci dobre zapamätať. Vo Veľkej Británii získali právo voliť ženy nad 21 rokov. Veľmi dôležitý krok pre celú spoločnosť. Tá môže rásť len vtedy, keď máme všetci rovnaké práva a príležitosti.

Máme veľké šťastie, že môžeme žiť v slobodnej krajine ako je Slovensko, kde má muž a žena rovnaký prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam a slobodu slobodne sa vyjadriť. Samozrejme, vyžaduje si to ešte veľa práce a je dôležité si túto myšlienku rovnosti neustále pripomínať a šíriť ďalej.

Takáto situácia nie je samozrejmosťou vo všetkých krajinách sveta. Aktuálne sa nachádzam v Keni a mám možnosť zažiť tak odlišnú kultúru od tej našej slovenskej. Hovorím to často, Keňa je krajina mnohých príchutí. V niektorých regiónoch sú si ženy a muži rovní, dokonca môžete vidieť ženu pracujúcu v politike na vysokej pozícii. Na druhej strane, jestvujú tu aj kmene, ktoré stavajú na silnej kultúrnej tradícii a  nadradenosti mužov nad ženami.

V kultúre Samburu sa muži na ženy pozerajú zhora, napriek tomu, že ženy robia všetko. Čo tým myslím? Stavajú dom, starajú sa o zvieratá, nosia vodu niekoľko kilometrov samy bez pomoci muža. Dovolím si povedať, že muž nerobí absolútne nič. Sú zodpovedné za jedlo a peniaze, ktoré prinesú na stôl.

Aká je teda úloha mužov v tomto kmeni? V minulosti spočívala ich hlavná úloha v ochrane rodiny. Teraz túto úlohu prevzala do značnej miery kenská polícia.

Ženy zo Samburu by som nazvala super ženy. Napriek tomu, že majú náročný život a majú mnoho dôvodov na sťažovanie si, sú súdržné, veľmi priateľské a navzájom si pomáhajú.

Zmeniť takúto tvrdú kultúrnu štruktúru nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Ako ju však citlivo posunúť k väčšej rovnoprávnosti tak, aby sme ju stále rešpektovali a nezničili?

Malými krokmi, zabezpečením vzdelania pre ženy a deti. Len pre zaujímavosť, do školy tu chodí stále menej ako 20 % detí. Nie preto, žeby nechceli. Väčšina rozhodnutí je prijímaných staršími. A tak sa môže veľmi ľahko stať, že už malé dievčatko je sľúbené na vydaj. To znamená buď žiadna škola alebo odchodených iba zopár ročníkov. Všetko sa, našťastie, mení a hoci ešte nie sú viditeľné výsledky, aké by sme si predstavovali. Verím, že raz bude existovať svet, kde sme si všetci skutočne rovní.

Chcem Vás preto povzbudiť, aby sme šírili túto myšlienku a hovorili o nej. A nielen v tento jeden deň. Každý z nás je dôležitý, jedinečný a zaslúži si žiť plnohodnotný život v radosti, zdraví a láske. V rámci môjho času tu v Samburu navštevujeme rôzne komunity žien a snažíme sa s nimi rozprávať, povzbudzovať ich, podporovať a hlavne im ukázať, že sa o ne zaujímame. Deti sa snažíme viesť príkladne a voľný čas počas prázdnin vyplniť plnohodnotne, vyučovaním angličtiny, vymýšľaním aktivít či hraním hier.

Zrejme som musela prísť až sem, na koniec sveta, kde takmer nič nie je a predsa tu človek nájde všetko. Práve tu som sa naučila, že my ženy dokážeme byť extrémne silné a zvládnuť aj zdanlivo nemožné. Sme architektky našej spoločnosti. Buďme súdržné, podporujme sa navzájom. V tom sa ukrýva naša sila. Poďme spolu rúcať škodlivé stereotypy, ktoré rozdeľujú našu spoločnosť.

Text a foto: Jaroslava Körmendyová
Uverejnené: 8.3.2022
Dobrovoľnícky pobyt je realizovaný z prostriedkov SlovakAid.